Plynovod Nabucco

EÚ označuje plynovod Nabucco za jednu zo svojich priorít v snahách o diverzifikáciu energetických zdrojov a transportných trás. Nad jeho existenciu však stále visí otáznik.

Cieľom plynovodu Nabucco je priviesť kaspický plyn na trhy EÚ a obísť pritom ruské územie. V druhej fáze sa má k nemu pripojiť aj potrubie z Iránu. Plynovod má začínať v tureckom meste Erzurum a cez Turecko, , Bulharsko, RumunskoMaďarsko smerovať do Rakúska, kde sa napojí na uzol Baumgarten.

Plynová kríza v januári 2009

Volanie po stavbe Nabucca zosilnelo v súvislosti s krízou v januári 2009. RuskoUkrajina nedokázali do konca roka 2008 uzavrieť kontrakt o dodávkach plynu a tak jej ich Gazprom 1. januára odstavil. Neskôr Kyjev obvinil, že protiprávne berie surovinu z dodávok určených pre iné krajiny a následne odstavil celý tok plynu na Ukrajinu. Pre Európu, ktorá je od ruského plynu závislá na 30% (niektoré krajiny, vrátane Slovenska, až na 100%), pričom 80% z neho preteká cez ukrajinskú infraštruktúru, to bol problém.

Rokovania neviedli k žiadnemu výsledku a v komerčnom spore sa na povrch vynáralo stále jasnejšie politické pozadie – snaha Moskvy zvýšiť kontrolu nad ukrajinským transportným systémom, podozrenia z cieleného podkopávania postavenia prezidenta Juščenka, vnútropolitické boje na Ukrajine, a pod.

Európska únia nechcela do sporu pôvodne zasahovať. No odstavenie podstatnej časti dodávok plynu ju prinútilo hrať úlohu moderátora. Sprostredkovala dohodu o tranzite plynu cez Ukrajinu, na ktorý by dohliadali európski pozorovatelia. Napriek tomu plyn nezačal tiecť a Moskva s Kyjevom sa ďalej obviňovali z toho, kto to spôsobil.

Prelom nastal až na summite v Moskve, 17. januára. Väčšina členských krajín Únie sa nezúčastnila a bola zastupovaná komisárom Piebalgsom a českým ministrom hospodárstva, no Slovensko vyslalo samostatnú delegáciu. Kľúčové boli nočné bilaterálne rokovania medzi premiérkou Timošenkovou a premiérom Putinom – z nich vzišla dohoda nie len o obnovení tranzitu, ale aj desaťročný kontrakt na dodávky plynu na Ukrajinu.

V Európe zosilneli v dôsledku krízy volania po hľadaní energetických alternatív.

História plynovodu

  • február 2002: rokovania medzi rakúskou energetickou firmou OMV a tureckým BOTAŞ
  • jún 2002: protokol o budúcej spolupráci 5 spoločností: OMV (Rakúsko), MOL (Maďarsko), Bulgargaz (Bulharsko), Transgaz (Rumunsko), BOTAŞ (Turecko) na projekte Nabucco
  • október 2002: 5 spoločností podpisuje dohodu o spolupráci, jej hlavným cieľom bolo pripraviť štúdiu uskutočniteľnosti
  • december 2003: Komisia schválila grant na čiastočné financovanie štúdie uskutočniteľnosti, vrátane analýzy trhu, technickej, hospodárskej a finančnej štúdie
  • koniec roka 2004: štúdia uskutočniteľnosti bola de facto dokončená, výsledkom je že projekt je technicky i ekonomicky možný
  • 28. jún 2005: partneri podpísali dohodu o spoločnom podniku (joint venture)
  • február 2008: ku konzorciu sa pripojil nemecký RWE
  • 11. jún 2008: bol podpísaný prvý kontrakt na dodávky plynu cez Nabucco, z Azerbajdžanu do Bulharska
  • január 2009: plynovod Nabucco sa stal jednou z priorít Českého predsedníctva, jeho strategickú dôležitosť ešte podčiarkol konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou, kvôli ktorému boli obmedzené dodávky suroviny do 18 európskych krajín
  • 19. január 2009: turecký premiér Recep Tayyip Erdogan na návšteve Bruselu pohrozil, že ak nebudú odblokované predvstupové rokovania s jeho krajinou, jeho krajina môže stiahnuť podporu projektu
  • 26. január 2009: Maďarsko usporiadalo v Budapešti medzinárodný summit k projektu Nabucco

Problémy

Rusko sa snaží vytvárať také vzťahy so svojimi susedmi v Strednej Ázii, ktoré by boli garanciou, že v prípade nutnosti rozhodnúť sa by dané krajiny preferovali dodávky plynu do Gazpromom podporovanej Južnej vetvy a nie do alternatívneho plynovodu Nabucco.

V tomto smere môže problém znamenať najmä Azerbajdžan, jeden z hlavných budúcich dodávateľov plynu do plynovodu Nabucco, ktorého prezident Ilham Alijev počas aprílovej návštevy Moskvy uviedol, že jeho krajina má záujem predávať svoje zásoby zemného plynu priamo ruskému monopolu Gazprom. „Medzi nami nie sú tranzitné krajiny, a to znamená, že už existuje dosť efektívna transportná infraštruktúra. Nie sú potrebné ďalšie investície do budovania plynovodu. Preto všetky podmienky vyzerajú veľmi výhodne“, povedal Alijev na tlačovej konferencii (EurActiv 21/04/09).

Takáto dohoda by mohla ohroziť Nabucco, pokiaľ ide o plyn, ktorý sa bude cez potrubie prepravovať.

Plány

Prvá konštrukčná fáza má začať v roku 2010, počas nej sa má vybudovať trasa z Ankary po Baumgarten (asi 2 000 km plynovodu). Po nej budú dva roky provizórne využívané existujúce zariadenia, aby sa plynovod napojil na vedenia na turecko-gruzínskej a turecko-iránskej hranici. Nabucco tak bude môcť začať fungovať v roku 2013, a počiatočnou kapacitou 8 miliárd m3 plynu ročne.

Druhá konštrukčná fáza prebehne v 2013-2014, počas nej budú dobudované ostávajúce úseky medzi Ankarou a turecko-gruzínskou a turecko-iránskou hranicou.

druhom kroku budú na kľúčových bodoch postavené nové kompresorové stanice, aby plynovod dosiahol kapacitu 81 miliárd m3 ročne.

Zabezpečenie suroviny

Hlavným dôvodom stavby projektu Nabucco je snaha znížiť závislosť krajín EÚ od ruského plynu. Ak však má byť plynovod ekonomicky životaschopný, musia byť kontrahované dostatočné množstvá z iných zdrojov. Hovorí sa o viacerých:

  • Hlavným má byť druhá fáza rozvoja náleziska plynu Shah Deniz v Azerbajdžane, ktorá má byť spustená v roku 2013. Dohoda bola zatiaľ podpísaná na 8 miliárd m3 plynu ročne, s možnosťou ďalšieho zvýšenia.
  • Turkménsko môže poskytnúť pre Nabucco 10 miliárd m3 ročne. Krajina má značné rezervy suroviny, ktorá môže byť transportovaná cez Irán, alebo cez Kaspické more plánovaným Transkaspickým plynovodom. Kontrakty na turkménsky plyn sa snaží získať aj Gazprom.
  • Svoj plyn ponúkol do plynovodu aj Irán, táto možnosť je však zatiaľ z politických dôvodov zablokovaná.
  • V dlhodobom horizonte by mohol plyn dodávať aj Kazachstan zo severokaspických polí, podmienkou je však vybudovanie Transkaspického plynovodu.
  • Egypt objavil v posledných rokoch značné zásoby plynu v delte Nílu. Cez Arabský plynovod by mohol poskytnúť 3-5 miliárd m3 plynu ročne.
  • Cez Arabský plynovod môže byť dopravovaná aj surovina z Iraku, z náleziska Ekas.
  • Paradoxne, objavil sa návrh, že Nabucco môže transportovať ruský plyn z plynovodu Blue Stream.

Niektorí pozorovatelia upozorňujú, že pre plynovod sa zatiaľ nepodarilo kontrahovať také množstvo plynu, aby bol po dokončení ekonomicky životaschopný. V budúcnosti tak bude závisieť najmä na tom, ako výdatné sa ukážu nové ložiská (najmä v Azerbajdžane) a či sa EÚ podarí presvedčiť krajiny Kaspického regiónu, aby plyn netransportovali cez ruské plynovody, ale cez Nabucco. V neposlednom rade zohrá dôležitú úlohu budúci vývoj vzťahov s Iránom a jeho schopnosť rozvinúť svoje ložiská do tej miery, aby mohol plyn exportovať vo väčších objemoch.

Konkurenti?

O časť týchto zásob plynu zápasí EÚ aj s inými hráčmi, predovšetkým Ruskom. To sa samo snaží diverzifikovať transportné trasy, aby nebolo závislé na krajinách ako Ukrajina, plynárenský monopol Gazprom sa súčasne snaží získať prostredníctvom dlhodobých kontraktov kontrolu nad plynom zo Strednej Ázie (i Severnej Afriky). Hoci oficiálnou pozíciou Ruska je, že žiaden z jeho projektov nie je stavaný ako konkurent plynovodu Nabucco, faktom je, že v niektorých prípadoch budú možno súťažiť o tú istú surovinu.

  • Severná vetva

Rusko začalo budovať plynovod, ktorý ho priamo spojí s Nemeckom cez Baltské more, v roku 2007 – teda rok po predchádzajúcom rusko-ukrajinskom plynárenskom spore. Gazprom ho buduje spolu s nemeckými firmami E.ON a BASF. Na čele projektu stojí bývalý kancelár Gerhard Schroeder.

Plynovod vyvolal kritiku niektorých členských krajín. Švédsko a pobaltské štáty sa obávajú hrozenia životného prostredia stavbou a prípadnou haváriou. Poľsku sa zas nepáči, že plynovod obíde jeho územie a ono tak príde o časť tranzitných poplatkov.

  • Južná vetva

Ešte kontroverznejší je projekt plynovodu Južná vetva. Bol spustený v roku 2007 talianskou spoločnosťou ENI a Gazpromom. Do Európy by mal privážať 30 miliárd metrov kubických plynu po dne Čierneho mora, cez Bulharsko, Grécko, Srbsko, Chorvátsko až do Talianska.

Hovorí sa aj o jeho možnom napojení cez Maďarsko a Rakúsko na uzol Baumgarten. Ešte predtým sa rakúska štátna energetická spoločnosť OMV s Gazpromom dohodla, že sa Baumgarten zmení na platformu pre obchod s plynom, v ktorej bude mať každá z firiem 50% podiel.

  • Plynovod Burgas-Alexandroupolis

Krátko po svojom presune z postu prezidenta na kreslo premiéra Ruskej federácie podpísal Vladimír Putin s bulharským premiérom Sergejom Staniševom a gréckym predsedom vlády Kostasom Karamanlisom medzivládnu dohodu o stavbe plynovody Burgas-Alexandroupolic. Mal by prepravovať ruský a kaspický plyn z bulharského čiernomorského prístavu Burgas do gréckeho prístavu v Egejskom mori Alexandroupolis.

  • AMBO

Podobný plynovod má spojiť Burgas s albánskym Vlore pri Jadranskom mori. Aj ten je určený pre ruskú a kaspickú surovinu, v tomto prípade ho však buduje americká firma a projekt má podporu americkej vlády. Jeho nevýhodou proti predchádzajúcemu je väčšia dĺžka, a tým vyššie náklady, na druhej strane má Vlore hlbší prístav, než Alexandroupolis, takže tam môžu kotviť väčšie tankery.

  • Ukrajinský White Stream

Dobudovanie Severnej a Južnej vetvy prirodzene zníži strategický význam Ukrajiny pre transport ruského plynu. Kyjev sa tiež obáva, že to zníži aj záujem západu. Premiérka Julia Timošenková preto počas návštevy Bruselu 28-28. januára 2008 navrhla spoločný európsko-ukrajinský projekt, ktorý cez Ukrajinu privádzal do EÚ plyn z oblasti Kaspického mora.

Takzvaný „White Stream“ by začínal v Turkménsku, odtiaľ by pokračoval popod Kaspické more, cez Južný Kaukaz a cez Čierne more na Ukrajinu, a odtiaľ do EÚ. Návrh zatiaľ nenašiel v Únii veľkú podporu.

Ekonomický či politický projekt?

Plynovod Nabucco sa už od počiatku stretáva s problémom nedostatku investícií. Jednou z možností je, aby náklady 10 miliárd eur financovali krajiny EÚ, aj napriek nedoriešenej otázke, aký plyn bude vlastne prevážať. V konečnom dôsledku je to však najmä súkromný projekt, takže zúčastnené európske firmy budú v každom prípade chcieť, aby bol ekonomicky udržateľný.

Podľa niektorých expertov sa však podobnými úvahami Gazprom nezaoberá. Štúdia Zeyno Barana, riaditeľa washingtonského Hudson Centre for Eurasial Policy, tvrdí, že Gazprom je ochotný využívať potrubia aj pri nízkej kapacite, čo v krátkodobom výhľade znamená stratu. Ak sa Rusku podarí odstaviť konkurenciu, skončí so sieťou potrubí pod svojou kontrolou. Podľa Barana potom bude môcť Rusko vyvíjať prostredníctvom plynu na európske krajiny ešte väčší tlak.

Komisár pre energetiku Andris Pieblags v nedávnom interview pre Handelsbatt povedal, že Nabucco je stále dôležitým projektom pre dosiahnutie diverzity zdrojov. Konštrukcia má začať v 2010, prvá fáza bude dokončená v 2013. Niektoré problémy však ostávajú otvorené. Prvým z nich je potreba dohodnúť cenu transportu cez Turecko a kontraktuálna garancia prístupu k plynu z Turkménska. To zatiaľ vyváža svoj plyn cez ruskú sieť a Moskva tlačí na Ašchabat, aby jej dal exkluzívne práva na prieskum a ťažbu suroviny.

Postaviť Nabucco len preto, aby sme čelili ruským ambíciám, by bolo nesprávne, varuje skupina expertov. V správe predloženej francúzskemu predsedníctvu sa bývalý výkonný riaditeľ Medzinárodnej energetickej agentúry Claude Mandil vyslovuje za to, aby Nabucco nebol stavaná ako rival projektov Gazpromu, ale v spolupráci s Gazpromom. To by znamenalo že bude prepravovať aj ruský plyn.

Štúdia „Energetická bezpečnosť v Európskej únii“ ďalej navrhuje obnovenie európsko-ruských vzťahov v energetike na základe „zásadnej autokritiky“. Mandil sa zamýšľa konkrétne nad tým, či si EÚ neznepriatelila Rusko uplatňovaním dvojakých štandardov – Únia trvá na tom, aby Rusko otvorilo svoj energetický trh európskym firmám, no v Únii prevláda prax zabraňovania vstupu firiem z nečlenských krajín.

O projekte sa skepticky vyjadrovali aj experti, ktorých si v januári pozval Európsky parlament. Profesor Alan Riley c CEPS (Centre for European Policy Studies) hovorí, že najdôležitejšie je „odkiaľ bude plyn prichádzať“. Kvôli nedostatku investícií je dovoz z Iránu problematický. Hoci má táto krajina tretie najväčšie zásoby na svete, je stále čistým dovozcom suroviny. Okrem toho, súčasné sankcie proti Teheránu odsúvajú realizovateľnosť projektu do budúcnosti. Pokiaľ ide o Turkménsko, to podľa profesora nie je veľmi ochotné predávať plyn Európe. Uprednostňuje Rusko, prípadne ako alternatívneho klienta Čínu. Bezproblémový nie je ani tranzit. Kľúčovou krajinou je Turecko, ktoré má samo obrovský vnútorný dopyt po plyne. Okrem toho môže Rusko projekt zablokovať vďaka nedoriešenému právnemu statusu Kaspického mora. Veľkou výzvou je aj financovanie.

Skeptický bol aj Dr. Andrew Monaghan z NATO Defence College v Ríme. „Ak chceme diverzifikáciu, je nejasné, ktoré zdroje a cesty budú najvhodnejšie a najspoľahlivejšie.“ Varoval, že ak chce EÚ posilniť cesty, ktoré nie sú kontrolované Moskvou, vystavuje sa riziku konkurencie na trhoch, ktoré veľmi dobre nepozná a na ktorých nemá silnú pozíciu. Upozornil, že mnoho z plánov na diverzifikáciu sa točí okolo Turecka. Preto „je otázkou: nakoľko je to reálna diverzifikácia?“

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA