Nová diplomatická služba EÚ

Európska služba pre vonkajšiu činnosť, ktorú zavádza Lisabonská zmluva, má Európskej únii vyčleniť väčšiu úlohu v zahraničnej politike. Jej forma a právomoci sú však v súčasnosti stále predmetom vášnivých debát medzi členskými krajinami EÚ.

Babylon
foto: Babylonská veža holandského maliara Brughela

Míľniky

  • 1. november 1993: Maastrichtská zmluva definuje Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (SZBP) ako druhý z troch pilierov EÚ
  • 1. máj 1999: Amsterdamská zmluva vytvára úrad Vysokého predstaviteľa SZBP
  • 18. október 1999: Javier Solana sa stáva prvým Vysokým predstaviteľom Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky
  • 23. október 2009: na summite EÚ sa schválila Európska služba pre vonkajšiu činnosť ako nový diplomatický aparát Európskej únie podľa Lisabonskej zmluvy
  • 1. december 2009: Lisabonská zmluva vstúpila do platnosti, Catherine Ashton sa stáva prvou Vysokou predstaviteľkou Únie pre zahraničie
  • Apríl 2010: ministri zahraničných vecí EÚ rozhodujú o Ashtonovej návrhu ohľadne vytvorenia Služby pre vonkajšiu činnosť
  • 2012: prvá očakávaná správa o stave Služby pre vonkajšiu činnosť
  • 2014: úplná revízia služby, s možnosťou doplnenia rozhodnutia z apríla 2010

Európska únia začala odpovedať na známu otázku Henryho Kissingera: „Komu zavolám, keď chcem hovoriť s Európou?“ Riešením má byť Catherine Ashtonová, Vysoká predstaviteľka EÚ pre vonkajšie vzťahy a bezpečnosť, ktorá bola do funkcie vymenovaná na konci roku 2009. So vstupom Lisabonskej zmluvy do platnosti dňa 1. decembra 2009 vznikli predpoklady na vytvorenie európskej diplomatickej služby, ktorú bude Ashtonová viesť.

Služba pretaví existujúce kapacity Európskej komisie pre zahraničné vzťahy do siete ambasád reprezentujúcich EÚ. Personál budú tvoriť rovnomerne ľudia z Komisie, sekretariátu Európskej rady a diplomatický personál jednotlivých členských štátov EÚ.

Odhaduje sa, že po dokončení vytvárania diplomatickej služby bude aparát zamestnávať približne 5 tisíc ľudí, čo je porovnateľné s diplomatickým aparátom veľkých európskych krajín. Nemecká zahraničná služba, napríklad, zamestnáva približne 6 tisíc diplomatov.

Zloženie, povaha a sféra novej diplomatickej služby sú však v súčasnosti predmetom ťahaníc medzi jednotlivými členskými štátmi a vyvolávajú nervózne reakcie z európskych inštitúcií.

V súčasnosti nie je Európska služba pre vonkajšiu činnosť viac ako len návrhom, ktorý dal do obehu Ashtonovej úrad. Ani náborový proces sa zatiaľ nezačal, hoci politici EÚ na najvyššej úrovni vyjadrili želanie, aby sa štruktúra novej diplomatickej služby schválila do apríla 2010.

Tento relatívne krátky časový rámec sa vníma ako snaha predísť problémom, ktoré by mohli vyvstať ak vo Veľkej Británii v májových voľbách vyhrá Konzervatívna strana.

Podľa striedmejších názorov dôjde k vytvoreniu Európskej služby pre vonkajšiu činnosť v júli či v septembri tohto roku.

Otázky

Lisabonská zmluva ponúka len obmedzené náznaky

Na naliehanie Veľkej Británie a iných krajín, ako napríklad Poľska, ktoré uprednostňujú voľnejšiu integráciu EÚ, Lisabonská zmluva podčiarkuje, že zahraničná služba ostáva naďalej primárne národným privilégiom.

V dodatkovej Deklarácii 14, Zmluva o EÚ jasne hovorí, „že ustanovenia týkajúce sa Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky nedávajú Komisii nové rozhodovacie právomoci a ani nezvyšujú úlohu Európskeho parlamentu“.

Navyše, článok 24 tvrdí, že Európsky súdny dvor nemá nad zahraničnou politikou jurisdikciu okrem záležitostí, ktoré sa priamo dotýkajú výslovných právomocí EÚ ako obchod či politika rozširovania.

Iba článok 27 (odsek 3) sa priamo zaoberá Európskou službou pre vonkajšiu činnosť. Píše sa tam, že „pri plnení svojho mandátu má Vysokému predstaviteľovi asistovať Európska služba pre vonkajšiu činnosť. Tá má pôsobiť v spolupráci s diplomatickými službami členských štátov“.

Vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničie Catherine Ashton je poverená vytvorením návrhu, ktorý potom dostanú členské štáty na schválenie. Tento návrh má Ashton predstaviť do začiatku apríla, aby sa štáty EÚ mohli do konca mesiaca, prípadne do začiatku mája rozhodnúť v tejto otázke. Ak všetko pôjde podľa plánu, služba by mala byť funkčná medzi júlom a augustom tohto roku.

Štruktúra a personálne obsadenie

Na summite v októbri 2009 definovali lídri EÚ niektoré hlavné zásady a ciele, ktoré sa dotýkajú novej diplomatickej služby.

Ohľadne oblastí pôsobenia sa európski lídri zhodli na tom, že Európska služba pre vonkajšiu činnosť sa rozdelí medzi jednotlivé geografické oblasti, ktoré budú pokrývať všetky regióny a krajiny, a tématické oblasti, ktoré sa budú týkať tém ako ľudské práva či administratívne záležitosti.

Princípy náboru zamestnancov sú zoširoka definované v článku 27 (paragraf 3) Lisabonskej zmluvy. Tá podčiarkuje, že služba „by mala pozostávať z predstaviteľov relevantných oddelení generálneho sekretariátu Rady a Komisie ako i personálu z národných diplomatických služieb členských štátov“.

Vo všeobecnosti sa to preto chápe tak, že zamestnanci novej služby budú vyberaní v rovnomernom pomere z týchto troch zdrojov.

V dokumente zo summitu sa tiež píše, že všetok personál, bez ohľadu na to, či príde z národných ministerstiev alebo z inštitúcií EÚ by mal byť rovnocenný: „Personál z členských krajín by mal mať preto status dočasných činiteľov […], čo im udeľuje rovnaké právomoci a povinnosti ako tým zamestnancom, ktorý prídu z ostatných dvoch zdrojov.“

Dokument ďalej dodáva, že okrem udržania rovnováhy medzi personálom podľa ich pôvodu a zaistenia „meritokracie“ by sa mali výberové kritériá zameriavať aj na to, aby geograficky a rodovo zodpovedali tiež rozdeleniu Únie.

S ohľadom na zvýšený dopyt po národných predstaviteľoch, niektoré ministerstvá zahraničných vecí už zdvihli počet ponúkaných miest. Taliansky minister zahraničných vecí Franco Frattini sa napríklad rozhodol zvýšiť číslo vybraných uchádzačov počas nasledujúcich piatich rokov z 25 na 35.

Delegácie Komisie sa stanú ambasádami EÚ

Vstupom Lisabonskej zmluvy do platnosti sa stane zahraničná reprezentácia Európskej komisie súčasťou Európskej služby pre vonkajšiu činnosť a jej sídla budú ambasádami Únie v zahraničí. Toto implikuje, že ambasády EÚ nahradia rotujúce predsedníctva pri zastupovaní Európskej únie navonok.

Ambasády EÚ by tiež mohli fungovať ako konzuláty pre tých občanov Únie, ktorí nebudú mať v danej tretej krajine zastúpené svoje veľvyslanectvo. Toto vyvolalo obavy- najmä zo strany britských politikov- že služba bude suplovať národné veľvyslanectvá.

Dokument zo summitu EÚ tiež zdôrazňuje sui generis právny status Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (ESVČ), čo znamená, že bude oddelená od Európskej komisie a sekretariátu Rady. „Mala by mať autonómiu v zmysle administratívneho rozpočtu a manažmentu personálu,“ píše sa v dokumente.

Tieto rozpočtové aspekty zároveň naznačujú, že Európsky parlament bude mať slovo pri schvaľovaní a preskúmavaní financií novej služby. Výsledkom je, že rozhodnutia členských štátov o personálnom obsadení a forme Európskej služby pre vonkajšiu činnosť nebudú postačovať na jej plné definovanie a bude ich musieť doplniť smernica EÚ o rozpočte a personále, ktorá si vyžiada úplne schválenie Parlamentu, tvrdia odborníci.

„Nezávislé kráľovstvo“ mimo kontroly?

Poslanci EP a predstavitelia občianskej spoločnosti tiež vyjadrili obavy ohľadne pravého významu sui generis povahy Európskej služby pre vonkajšiu činnosť. Bývalá eurokomisárka pre vonkajšie vzťahy Benita Ferrero Waldner tvrdí, že neexistuje žiaden model, ktorý by mohla nová služba nasledovať a že by nemala byť založená ani na spoločných politikách EÚ (takzvaná komunitná metóda) a ani na čistej medzivládnej báze.

Podobne sa vyjadrili aj členovia Parlamentu a spravodajcovia ohľadne ESVČ Andrew Duff, Roberto Gualtieri a Elmar Brok, ktorí poznamenali, že EÚ nepotrebuje ďalší byrokratický aparát „nachádzajúci sa niekde v strede medzi Radou a Komisiou, ktorý by v dlhodobom horizonte … viedol svoj vlastný život a stal by sa nezávislým kráľovstvom mimo našej kontroly“.

Poslanci preto vyzvali k väčšej demokratickosti a povinnosti novej služby skladať účty Európskemu parlamentu. Varovali tiež, že ESVČ by mohla skončiť s viacerými tvárami, čím by vznikol priestor na to, aby sa služba vyhla možnosti podrobne preskúmať jej činnosť.

Ashtonovej Komisia navrhuje

Tieto obavy stelesňuje aj dvojitá povaha postu Vysokej predstaviteľky EÚ pre zahraničie, ktorá sa v rámci svojej funkcie zodpovedá ako Rade, ktorá zastupuje jednotlivé členské štáty, tak i Európskej komisii, ktorá reprezentuje všeobecné záujmy EÚ.

Ashtonovej komisia, ktorá je zodpovedná za vytvorenie návrhu Európskej služby pre vonkajšiu činnosť je ďalším dôkazom dvojitej povahy diplomatickej služby EÚ. Komisiu tvoria Catherine Day (jej generálna sekretárka), João Vale de Almeida (generálny tajomník direktorátu Relex v rámci EK), Pierre de Boissieau (generálny tajomník Rady) and Robert Cooper (generálny tajomník sekretariátu Rady pre vonkajšie ekonomické vzťahy a politicko- vojenské záležitosti).

Ďalšími členmi 13-člennej komisie sú Jean-Claude Piris (riaditeľ právnych služieb Rady) Patrick Child (šéf všetkých zastupiteľstiev EÚ v tretích krajinách), Helga Maria Schmid (riaditeľ Politickej jednotky na generálnom sekretariáte Rady) a James Morrison (Ashtonovej šéf kabinetu).

Systém rotačného predsedníctva EÚ, ktoré pokračuje aj po vstupe Lisabonskej zmluvy do platnosti, reprezentujú za Španielsko (súčasná predsednícka krajina)  Carlos Fernandez Arias Minuesa, Luis Romero Requena a Carlos Bastarreche a Jean de Ruyt a Gabor Ivan za BelgickoMaďarsko ako nasledujúce predsednícke krajiny. Táto komisia zodpovedná za vytváranie návrhu sa stretáva približne každé dva týždne.

Niektorí komentátori kritizovali úlohu, ktorú v tomto ohľade zohráva João Vale de Almeida. Tohto portugalského diplomata do funkcie vymenoval Barroso vo februári a neskôr odíde do Washingtonu, kde bude pôsobiť ako veľvyslanec EÚ v Spojených štátoch. V tejto funkcii nahradí bývalého írskeho premiéra Johna Brutona. Veľvyslancom sa však stane až po tom, čo si splní všetky svoje povinnosti pri vytváraní novej služby.

Existujú však aj ďalšie dôvody, prečo sa de Almeidove vymenovanie stalo kontroverzným. Ako blízky poradca Barrosa sa do funkcie dostal bez predošlej konzultácie s členskými štátmi, čo vyvolalo u niektorých hnev z toho, že sa predseda EK pokúša obísť Lisabonskú zmluvu. Navyše, vzhľadom na blízky vzťah Barrosa a de Almeidu, ktorý bol Barrosov šéf personálu, viedlo k dohadom, že sa predseda Komisie snaží získať kontrolu nad kľúčovým postom v Spojených štátoch. Na čele protestov proti tomuto kroku bol švédsky minister zahraničných vecí Carl Bildt.

Ashtonová potom vymenovala veľvyslanca Poula Skytte Christoffersena ako špeciálneho poradcu v otázke Európskej služby pre vonkajšiu činnosť. Christofferson začal pôsobiť v novej funkcii od 1. marca.

Prekrývajúce sa právomoci v oblasti rozvojovej pomoci

Hoci Lisabonská zmluva jasne rozdeľuje právomoci inštitúciám podľa toho, za akú oblasť zodpovedajú (napríklad obchod, pomoc a rozšírenie vo vonkajšom zastúpení sú spravovaní Komisiou), bývalá švédska ministerka pre európske záležitosti Cecilia Malmström vyhlásila, že „ešte sa stále musí rozhodnúť, kde bude deliaca čiara medzi Komisiou a Európskou službou pre vonkajšiu činnosť ohľadne pomoci“.

Skutočne sa zdá, že lotyšský eurokomisár Andris Piebalgs zdieľa v určitých záležitostiach rovnaké portfólio s bulharskou eurokomisárkou zodpovednou za medzinárodnú spoluprácu, humanitárnu pomoc a odpoveď na krízy. Obaja, spoločne s českým eurokomisárom pre rozširovanie a susedskú politiku Štefanom Fülem, sa zodpovedajú Catherine Ashtonovej. To vytvára novú formu hierarchie, ktorá predstavuje ďalší rizikový faktor, uvádzajú poslanci EP.

Niektorí členovia Parlamentu sa domnievajú, že prelýnanie sa agend jednotlivých komisárov je súčasťou stratégie predsedu Komisie José Manuel Barrosa, ktorá má zabezpečiť, aby sa stal jediným rozhodcom a získal tak výhodu pri budúcich sporoch.

V konečnom dôsledku bude služba testovaná oblasťami, ktoré budú rozporuplné a budú sa prelýnať. Je pravdepodobné, že v týchto okamihoch bude hrať Vysoká predstaviteľka Ashtonová kľúčovú úlohu pri rozhodovaní, či by v špecifických prípadoch mala na Euopsku službu pre vonkajšiu činnosť dohliadať Komisia alebo Rada. Táto úloha Vysokej predstaviteľka je vzhľadom na limitovanú úlohu Európskeho súdneho dvoru v celej záležitosti pomerne dôležitá.

Personálny bolehlav

Ako uviedol francúzsky minister pre európske záležitosti Pierre Lellouche, „Európska služba pre vonkajšiu činnosť je trojnožka,“ ktorá sa skladá z personálu Komisie, Rady a národných predstaviteľov, ktorý by mali byť v zásade rovnomerne distribuovaní. Je však pravdepodobné, že najmenej z piatich dôvodov sa obsadzovanie personálu stane jednou z najcitlivejších otázok.

Po prvé, je pravdepodobné, že sa nevyužije žiadna uniformná procedúra výberu. Každá z menovaných troch entít má svoje vlastné prísne výberové kritériá a zdá sa nepravdepodobné, aby národní diplomati vyplňovali ešte dodatočné testy. Predstavitelia EÚ však argumentujú, že by bolo nespravodlivé „vystreliť“ nováčikov z národných ministerstiev na ich pozície, čím by obišli náročné výberové procedúry, ktorými si musia jednotliví predstavitelia EÚ prejsť.

Po druhé, medzi novými členskými štátmi, ktoré pristúpili v rokoch 2004 a 2007, existujú obavy, že ich predstavitelia budú vynechaní pri obsadzovaní vyšších postov, ktoré si medzi sebou rozdelia veľké a staré členské štáty.

Po tretie, prípad João Vale de Almeida už ukázal inštitucionálny rozkol medzi Komisiou a Radou, ktoré súťažia o najvyššie posty na ambasádach EÚ ako aj o pozície vysokých poradcov Ashtonovej. Riaditeľ štúdií v European Policy Centre Antonio Missiroli povedal, že Ashtonej popis práce je „takmer nemožné“ splniť bez toho, aby najala nejakých zástupcov alebo poradcov, pretože bude musieť skombinovať cestovné povinnosti Javiera Solanu s byrokratickými povinnosťami eurokomisára.

Po štvrté, snaha o dosiahnutie rovnováhy medzi národmi, inštitúciami a pohlaviami pri obsadzovaní pozícií by nemali byť na úkor zásluh alebo používané ako tromfová karta vo výberovom procese, hovorí jeden z odborníkov.

Na záver bude treba vyriešiť národných diplomatických predstaviteľov. Tí majú totiž v rámci svojich ambasád dočasné umiestnenie, ktoré im zabraňuje, aby strávili príliš veľa času v jednej krajine. Musí sa však ešte vyjasniť, či títo zástupcovia budú v Európskej službe pre vonkajšiu činnosť tiež spadať do kategórie dočasného umiestnenia alebo či bude toto umiestnenie trvalé.

Interná reštrukturalizácia

V snahe predísť duplikáciam v Európskej službe pre vonkajšiu činnosť prebieha v súčasných oddeleniach EÚ vnútorná reštrukturalizácia, ktorá má spojiť všetky služby Európskej únie zaoberajúce sa zahraničnými vzťahmi pod jednu strechu.

Jedna z týchto snáh sa týka úlohy delegácie EÚ navonok. Transformácia delegácie Európskej komisie na delegáciu Európskej únie v sebe zahŕňa veľkú zodpovednosť v zmysle reprezentovania európskych záujmov navonok, vrátane manažmentu rozvojových fondov a vyjednávania so zahraničnými krajinami.

Delegácia EÚ však najmä nahradí rotujúce predsedníctvo Únie vo vzťahu k tretím krajinám. Táto transformácia začala počas španielskeho predsedníctva. K 1. januáru 2010 podstúpilo túto zmenu 54 zo 136 delegácií. Do konca predsedníctva Španielska by mal ich počet vystúpiť na približne 100 ľudí a na konci belgického predsedníctva (ku koncu roka 2010) by mala byť zmena už dokončená.

Ďalšou tŕnistou záležitosťou bude ustanovenie rozvojových politík v rámci ESVČ. V návrhu, ktorý veľvyslancom členských štátov v Bruseli poskytla Catherine Ashton, sa uvádzajú dve možnosti. Prvá ustanovuje vertikálne delenie, kde bude Európsky rozvojový fond riadiť Komisia a Inštrument rozvoja a spolupráce zasa Európska služba pre vonkajšiu činnosť. Druhou možnosťou je horizontálne delenie, kde ESVČ zadefinuje všeobecnú hlavnú líniu rozvojovej pomoci a Komisia určí detaily a spôsob implementácie.

Tretím zdrojom obáv pri reštrukturalizácií je rozmiestnenie buniek tajnej služby, ktoré sú v súčasnosti roztrúsené po všetkých inštitúciách EÚ a po novom by mali byť súčasťou Európskej služby pre vonkajšiu činnosť.

Štvrtou, hlavnou príčinou obáv je osud generálneho riaditeľstva Komisie pre zahraničné vzťahy (DG Relex) a niektorých častí Sekretariátu Rady. Podľa predstaviteľa Komisie: „sa veľká časť oddelenia DG Relex a politickej sekcie Rady premierstní en bloc do novej služby…. Toto je predpoklad, na ktorom ľudia ako ja v Rade a v Komisii staviame.“

Faktor britských volieb

Striktná časová os, teda vytvorenie ESVČ do konca apríla 2010, je vo veľkej časti výsledkom národným politík. Pri otázke „Prečo apríl?“ nemecký poslanec za liberálov v EP Graf Lambsdorff vysvetľuje: „Veľká Británia má v máji voľby a každý sa domnieva, že euroskeptický postoj krajiny sa po nich ešte zhorší,“ povedal v referencii na možnosť, že tamojšia Konzervatívna strana vyhrá.

V Európskom parlamente by sa potom britskí konzervatívci mohli pokúsiť odložiť hlasovanie o novej európskej službe na neskôr až do obdobia, kedy sa vo Veľkej Británii vytvorí nová vláda. Rozhodnutie o vytvorení ESVČ si síce vyžaduje iba konzultácie s Parlamentom, ale Lambsdorff varoval, že „konzultačná procedúra sa dá hrozným spôsobom zneužiť,“ čím naznačil existenciu rizika, že hlasovanie sa odsunie na neurčito.

Navyše, Parlament má plnú moc spolurozhodovať v otázke personálu a rozpočtu novej služby, a Lambsdorff sa dominieva, že toto môže „vytvárať priestor na špekulácie v snahe ovplyvniť oblasť, kde sa s Parlamentom iba konzultuje“.

Reprezentovanie Únie v medzinárodnych fórach

So vznikom postu šéfky pre zahraničie (Catherine Ashton) a stáleho prezidenta (Herman Van Rompuy) existuje riziko, že Lisabonská zmluva vytvára ešte väčšiu kakofóniu európskych hlasov na svetovom politickom javisku, tvrdia kritici.

Ako uvádza riaditeľ štúdií v European Policy Centre Antonio Missiroli: „S výnimkou obchodu, kde hovorí EÚ 27-mička jedným hlasom a sústredí sa na spoločné záujmy, na globálnom javisku Európa riskuje, že bude mať v rovnakom čase nadmerné ako aj nedostatočné zastúpenie.“

Ak sa berie do úvahy zastúpenie v medzinárodných fórach, EÚ je v skutočnosti zastúpené ako blok sám o sebe- s významnou výnimkou Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Francúzsko, Nemecko, Taliansko a Veľká Británia sú členmi G20, v ktorej je EÚ zastúpená ako dvadsiaty člen skupiny pomocou rotujúceho predsedníctva.

V Bezpečnostnej rade OSN sú z piatich vetujúcich členov dve krajiny v EÚ (Francúzsko a Veľká Británia) , čo dáva Únii väčšie právomoci než na aké by mali mať podľa veľkosti jej obyvateľstva či HDP.

Do tejto kategórie spadá aj Medzinárodný menový fond, v ktorom má Čína približne také hlasovacie právo ako Taliansko. Ak sa vezmú do úvahy hlasy všetkých členských štátov EÚ, Únia má dvakrát takú väčšiu silu ako Spojené štáty a približne desať krát viac ako Čína.

Mať veľa európskych zástupcov však automaticky neznamená mať lepšie zastúpenie. Tento problém sa jasne prejavil počas Kodaňského klimatického summitu OSN v decembri 2009. Ako uviedol šéf liberálov v EP Guy Verhofstadt: „Kodaň mohla priniesť iný výsledok ak by Európu zastupovala len jedna osoba namiesto ôsmych (Dánsko, ktoré organizovalo summit; jeden zástupca Komisie; Frederik Reinfelt ako zástupca Švédskeho predsedníctva; José Luis Zapatero ako premiér budúcej predsedníckej krajiny- Španielska; Catherine Ashton, Grodon Brown, Angela Merkel a Nicolas Sarkozy).“

Táto zásada zahraničnej reprezentácie sa spomína v článkoch 220 a 221 Zmluvy o fungovaní EÚ. Neponúka však žiaden náznak toho, akú podobu by mala mať táto jednotná reprezentácia. Predtým ako si Európska služba pre vonkajšiu činnosť prisvojí túto vedúcu úlohu, budú musieť prebehnúť rokovania, ktoré si vyžiadajú, aby sa do úvahy vzali aj politicky citlivé oblasti jednotlivých členských štátov.

Ashtonovej blízkosť k britskému ministerstvu zahraničných vecí

Spolu s tým ako sa začínajú podrobne prejednávať jednotlivé rozhodnutia ohľadne ESVČ, stúpajú aj obavy členských štátov z „vynechania“, za čo si barónka Ashtonová vyslúžila kritiku od jednotlivých krajín. Ak sa tento trend zachová, mohol by poriadne sťažiť jej úlohu ako šéfky novej služby, tvrdia odborníci.

Najmä Nemci a Francúzi namietajú proti nadmernému zastúpeniu britských predstaviteľov v hierarchi. Jadro problému však spočíva v Ashtonovej blízkosti k britskému ministerstvu zahraničných vecí, ktoré niektorí upodozrievajú z toho, že poskytuje Ashtonovej inštrukcie ohľadne vytvorenia Európskej služby pre vonkajšiu činnosť.

Táto kritika je len poslednou v rade, ktorá sa týka Ashtonovej štýlu riadenia a vízie jej úlohy ako šéfky EÚ pre zahraničie. Pri jej vymenovaní mnoho neprajníkov okamžite upozornilo na jej nedostatok skúseností a na to, že počas svojho politického života nikdy nečelila volebnému procesu. Jej vystúpenie na januárovom híringu v Parlamente sa vo všeobecnosti vnímalo ako príliš vágne. Ďalšie odsúdenie si Ashtonová vyslúžila keď v januári po zemetrasení na Haiti na ostrove „nehájila farby“ EÚ či keď sa nevzoprela Barrosovmu kontroverznému rozhodnutiu vymenovať za šéfa delegácie EÚ v Spojených štátoch svojho človeka- De Almeidu. Napokon, aj jej neúčasť na stretnutí ministrov obrany na Mallorce vyvolala rozhorčenie. Francúzsky minister obrany Hervé Morin ju obzvlášť odsúdil za to, že pred stretnutím dala prednosť inaugurácii ukrajinského prezidenta.

Postoje

Počas svojho híringu v Euópskom Parlamente v januári 2010 šéfka EÚ pre zahraničie Catherine Ashtonová povedala: „Mojou prvou prioritou bude vybudovať Európsku službu pre vonkajšiu činnosť ako efektívnu a koherentnú službu, ktorá bude predmetom pýchy EÚ a závisti zvyšku sveta“.

„Použijem talenty, ktoré už existujú v Európskej komisii a v Sekretariáte rady, a uvítam nových kolegov z našich 27 členských štátov keď sa k nám pripoja. Potrebujeme vyrovanú službu, ktorá vytvára dodatočnú hodnotu pre všetkých občanov Európskej únie a ktorá ich môže reprezentovať vo svete,“ povedala.

V rozhovore pre magazín E!Sharp Ashtonová naznačila, že jej pri vytváraní návrhu ku koncu apríla asistuje skupina expertov, ktorá „mi pomôže dať dokopy víziu, ktorú chceme potom predstaviť Rade, aby sa o nej mohlo rokovať s Parlamentom a konzultovať s Komisiou.“

„Veci, o ktorých chceme diskutovať, sú tieto: aký druh vedenia potrebujeme? Čo prináša EÚ iné ako to, čo doteraz členské štáty- niektoré aj po stovky rokov- prinášali samé vo vzťahu k tretím krajinám? Ako to urobíme inak? Aká je zahraničná politika EÚ pre 21. storočie?“ povedala Ashtonova´.

V rozhovore pre belgický denník Le Soir bývalý Vysoký predstaviteľ EÚ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku Javier Solana povedal, že vytvorenie politickej Európy je potrebné urýchliť. „Toto je môj odkaz- buď sa Európska únia prispôsobí novému rytmu- a Lisabonská zmluva ponúka nástroje na jeho dosiahnutie- alebo stratí svoju váhu na medzinárodnej scéne. Členské štáty musia pomôcť Únii napredovať. Poviem to jasne: je to ilúzia pre členské štáty- aj pre tie najsilnejšie- predpokladať, že môžu v dnešnom svete niečo dosiahnuť sami.“

Bývalá eurokomisárka pre vonkajšie vzťahy Benita Ferrero- Waldner podčiarkuje, že s novou službou EÚ „buduje niečo nové“ a preto „neexistuje model, ktorý by sme mohli nasledovať“, či už na národnej úrovni alebo na úrovni EÚ.

„Nepôjde o medzivládnu inštitúciu ani takú, ktorá bude založená čisto na metódach Spoločenstva, ale musíme zabezpečiť, že nový systém bude mať čisto európsky prístup inšpirovaný a zakorenený v politikách Spoločenstva. Kľúčová otázka pre nás všetkých je, čo by mala byť ESVČ schopná dodať. To by malo byť našim cieľom. Zhromaždením rozličných aktérov na poli medzinárodných vzťahov si môžeme zaistiť, že naše vzťahy s vonkajším vzťahom budú jasné, koherentné a riadené jednotnou skupinou politických cieľov.“

Eurokomisárka pre vnútorné záležitosti a bývalá švédska ministerka pre európsku integráciu Cecilia Malmström, predstavila kľúčové súčasti správy švédskeho predsedníctva o ESVČ v Parlamente 21. októbra 2009. Uviedla vtedy, že „s ohľadom na oblasť aktivít Európskej služby pre vonkajšiu činnosť je jasné, že by sme  mali vytvoriť geografické a tématické „desk function“ s kolektívnou zodpovednosťou za úlohy, ktorými sa v súčasnosti zaoberá Komisia a Sekretariát Rady. Komisia bude mať naďalej hlavnú zodpovednosť za záležitosti týkajúce sa obchodu, pomoci a rozširovania, hoci je stále na uváženie, kde presne bude deliaca čiara medzi Komisiou a novou službou v oblasti pomoci.“

Generálny riaditeľ oddelenia Komisie pre vonkajšie vzťahy a budúci veľvyslanec EÚ v Spojených štátoch João Vale de Almeida na konferencii zorganizovanej 14-timi európskymi think- tankami poznamenal: „Lisabonská zmluva pre nás predstavovala deväť mesiacov tehotenstva. V prípade Európskej služby pre vonkajšiu činnosť bude pôrod po troch mesiacoch veľmi náročný.“

De Almeida tiež povedal, že je výnimočne dôležité navrhnúť novú diplomatickú službu EÚ „najlepším možným spôsobom“ a členské štáty EÚ vyzval, aby ukázali dostatok „politickej vôle“ na to, aby sa tak stalo.

Nemecký poslanec EP za ľudovcov Elmar Brok o budúcnosti inštitucionálnej pozície novej služby ako spravodajca parlamentného výboru v tejto otázke povedal: „My [výbor AFET] sme toho názoru, že nepotrebujeme novú byrokraciu nachádzajúcu sa niekde uprostred medzi Radou a Komisiou, ktorá bude v dlhodobom hľadisku v zložení šesť až osem tisíc ľudí, viesť svoj vlastný život a stane sa nezávislým kráľovstvom mimo našej kontroly.“

„Predpokladajme, že táto služba bude ustanovená Komisiou ako administratívny orgán, a uznajme, že musí mať povahu sui generis. Nemôže sa jednať o normálne oddelenie Komisie, lebo v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky sú právomoci rozdelené medzi Spoločenstvo a Radu. Musíme preto zabezpečiť, že pre Radu je tu záruka, že bude môcť rozumným spôsobom vyjadriť svoje práva a uplatní sa lojálny prístup.“

Podľa talianskeho poslanca EP za socialistov a demokratov Roberta Gualtieriho sa členovia jeho strany domnievajú, že „je kľúčové, aby bola služba pod demokratickou kontrolou Parlamentu a v tomto smere sa domnievame, že zahrnutie administratívnej štruktúry Komisie je najkonzistentnejšia varianta vzhľadom na tieto ciele, ktoré máme skutočne na srdci.“

Britský liberálny demokrat v EP a predseda Únie európskych federalistov Andrew Duff tvrdí: „Pre ministerstvo zahraničných vecí v Británii je kľúčové poslať svojich ľudí do tejto služby a nie ich vyradiť. Plne súhlasím, že pre spásu parlamentného prešetrovania a finančnej kontrolu by mala byť služba pridružená ku Komisii, pre administratívne a rozpočtové záležitosti. Musím Rade povedať, že nie je prístupné, aby bola služba v rovnakej triede s Hospodárskym a sociálnym výborom či  obudsmanom ako súčasť finančnej regulácie.“

Nemecký poslanec Parlamentu za ľavicu Helmut Scholz poznamenal, že „diskusie o vytvorení ESVČ sa odohrávali mesiace za zatvorenými dverami. Moja frakcia by rada zopakovala, že neschopnosť zahrnúť do rozhovorov Európsky parlament alebo občianske organizácie, ktorých sa to týka, či národné parlamenty, dáva vzniknúť niektorým závažným otázkam. Toto je obzvlášť ten prípad, lebo živá debata a otvorené a transparentné diskusie o inštitucionálnych štruktúrach majú veľký význam pre ich zákonnosť v budúcnosti a ich povinnosť skladať verejnosti účty.“

„Sme proti všetkých snahám- a hovorím jednotným a kategorickým hlasom- o zahrnutie politicko- vojenských štruktúr do ESVČ, bez ohľadu na to, či sa tak stane teraz alebo v budúcnosti, ako to okrem iného nedávno navrhlo Francúzsko v Rade. Možná kombinácia vojenského plánovania, štruktúr tajných služieb a všeobecných diplomatickým a politických úloh nie je podľa nás prijateľná,“ povedal Scholz.

Americká ministerka zahraničných vecí Hillary Clinton počas svojho príhovoru 29. januára 2010 v Paríži uviedla, že „bezpečnosť v Európe musí byť neviditeľná. Príliš dlho sa politická rozprava Európy sústredila na geografické a politické delenia.“

„Niektorí sa ešte dnes pozerajú na kontinent ako na Západnú a Východnú Európu, starú a novú Európu, NATO a mimo-NATO Európu, EÚ a mimo-EÚ Európu. Skutočnosťou je, že nie je mnoho Európ; je tu iba jedna Európa. A je to Európa, ktorá ako svojho partnera zahŕňa Spojené štáty. A je to Európa, ktorá zahŕňa Rusko. Pretože v tomto storočí nemôže byť bezpečnosť hrou s nulovým súčtom (zero-sum game). Bezpečnosť všetkých národov je popretkávaná. A my máme zodpovednosť zabezpečiť zvýšenú bezpečnosť jeden druhého, čiastočne tým, že do týchto nových nápadov a prístupov zapojíme ostatných,“ povedala Clintonová.

V príhovore v Medzinárodnom inštitúte pre strategické štúdie 26. októbra 2009 sa britský minister zahraničných vecí David Miliband vyjadril, že „vo všetkých krízových zónach pri odstránení inštitucionálneho delenia medzi Komisiu, ktorá drží opraty v oblasti financií, a Radu, ktorá vykonáva politické rozhodnutia, sľubuje Lisabonská zmluva vniesť do nášho úsilia viac súdržnosti.“

„V spolupráci s ostatnými komisárkmi a novou vysokou predstaviteľkou, bude európska služba pre zahraničie zahŕňať mnoho expertov, čo nám pomôže vidieť synergie, spozorovať príležitosti a využiť kreatívnejšie páky, ktoré máme- od obchodnej politiky po rozpočty na pomoc, od vojakov po políciu, od sankcií po volebné monitorovacie misie,“ povedal Miliband.

Taliansky minister zahraničných vecí Franco Frattini počas híringu v talianskom parlamente 16. decembra 2009 povedal, že vytvorenie ESVČ je prvým testom kredibility inštitučného systému zavedeného Lisabonskou zmluvou. „Ak do konca apríla alebo do začiatku mája 2010, nebudeme mať jasnú schému definujúcu fungovanie novej európskej diplomacie, vyšleme pri dôležitej téme signál dezilúzie."

V odpovedi na Ashtonovej žiadosť o vymenovanie veľvyslanca Poula Skytte Christoffersen ako špeciálneho poradcu pre ESVČ dánska ministerka zahraničných vecí Lene Espersen povedala: „Európska služba pre vonkajšiu činnosť bude kľúčová pri vytváranú koherentnejšej a viditeľnejšej zahraničnej politiky EÚ. Na konci dňa je to všetko o istote, že EÚ hovorí jednotným hlasom, najmä ku globálnym hráčom ako Čína či Spojené štáty.“

„Teší ma, že bol oslovený dánsky diplomat, aby zaujal miesto pri tejto úlohe, ktorá položí v nasledujúcich rokoch základy zahraničnej politiky EÚ. Žiadosť barónky Ashtonovej je znakom uznania podstatných kompetencií veľvyslanca Christoffersena a jeho rozsiahlych skúseností.“

Francúzsky člen strany Únia za ľudové hnutie Hubert Haenel počas híringu prezidenta Západoeurópskej únie (ZEÚ) Roberta Waltera uviedol, že vstup Lisabonskej zmluvy do platnosti predstavuje pre existenciu ZEÚ- zhromaždenie, kde sa stretávajú európske národné parlamenty, aby tu diskutovali záležitosti obrany-  problém. „Musíme sa pýtať, akým spôsobom sa môže 27 členských štátov pravidelne stretnúť, aby diskutovali o Spoločnej bezpečnej a obrannej politiky,“ povedal.

Na otázku Lorda Pearsona of Rannoch o možnosti zatvorenia britských ambasád ako výsledku vzniku novej služby tajomník ministra zahraničných vecí lord Malloch- Brown odvetil: „Účelom tejto zahraničnej služby nie je nahradiť národné veľvyslanectvá. Čo však nemôžem poskytnúť urodzenému lordovi, pochopiteľne, je uistenie, že súčasné rozmiestnenie britských národných veľvyslanectiev po celom svete ostane navždy ako je. Rovnaku mu nemôžem, v hypotetickom zmysle, teraz povedať, čo minister stojaci na tomto mieste o niekoľko rokov od tejto chvíle bude považovať za dôvod na otvorenie aebo zatvorenie špecifických ambasád.“

Predseda euroskeptickej Strany nezávislosti Veľkej Británie lord Pearson of Rannoch v odpovedi povedal: „Som vďačný za túto odpoveď, ktorá sa nás snaží presvedčiť, že chobotnica v Bruseli sa ešte nesnaží ovinúť chápadlá okolo ďalšej životne dôležitej oblasti našej suverenity.“

Riaditeľ štúdií v European Policy Centre Antonio Missiroli pre taliansky internetový denník AffarInternazionali potvrdil, že potenciálnym scenárom pre vytvorenie ESVČ bude vytvorenie rámcového rozhodnutia, ktorým sa zadefinuje vnútorný kruh funkcionárov, ktorým budú sekundovať ľudia z Rady, Komisie a národných ministerstiev. Potom sa prejde k detailnejšiemu medziinštitucionálnemu vyjednávaniu o aspektoch obsadenia personálu a rozpočtu.

Missiroli tiež poznamenal, že by bolo nešťastné ak by sa nová služba stala rukojemníkom Parlamentu, ktorý rozhoduje o jej personáli a rozpočte. Dodal zároveň, že v rámci Komisie bude musieť Ashtonová vytvoriť vnútorný kruk koordinátorov zahraničnej politiky, ktorý bude zahŕňať Andrisa Piebalgsa (eurokomisár pre rozvoj), Kristalinu Georgievu (eurokomisárka pre medzinárodnú spoluprácu, humanitárnu pomoc a odpoveď na krízy) a Štefana Füleho (eurokomisár pre susedskú politiku. Citujúc bývalého komisárka EÚ pre vonkajšie vzťahy Chrisa Pattena, Missiroli poznamenal, že možné konflikty bude treba vyhladiť, keďže „každý miluje koordináciu, ale nikto nemá rád, keď je koordinovaný.“

Na otázku EurActiv-u ohľadne krátkeho obdobia na zavedenie ESVČ Piotr Maciej Kaczyński z Centre for European Policy Studies (CEPS) povedal, že ciele a načasovanie sú „extrémne náročné.“

„Existuje možnosť, že negociácie sa budú predlžovať, ale je tu masívny politický tlak, aby sa dodržali termíny. Politickí hráči chcú mať ESVČ rýchlo po Kodani a pred Cancúnom (kde sa odohrá ďalšia klimatická konferencia). Ak sa niektoré kruhy sťažujú na slabý výkon Vysokej predstaviteľky, potom majú čiastočne pravdu: je to tak preto, že neexistuje systém,“ povedal analytik CEPS-u.

„Najväčšia zodpovednosť leží na pleciach členských štátov. Nie na Komisii alebo Catherine Ashtonovej. Pretože oni ju vymenovali a pretože všetky tieto náročné otázky sa maju vyriešiť medzi decembrom 2007 (kedy bola podpísaná Lisabonská zmluva) a súčasnosťou. Mohli to urobiť za zatvorenými dverami. Chápem, že tak nespravili, aby neboli obvinenú z ovplyvňovania výsledku druhého írskeho referenda, ale teraz za to platia,“ dodal.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA