Environmentálna zodpovednosť: uplatňovanie princípu „znečisťovateľ platí“

Opakujúce sa katastrofy spôsobené ľudskou činnosťou prinútili Európsku úniu presadzovať voči spoločnostiam zodpovedným za závažné ekologické škody princíp „znečisťovateľ platí.“

Znecistenie Ajka, HU, Zdroj: Európska komisia
https://euractiv.sk

Míľniky

  • 10. júl 1976: výbuch a únik toxických chemikálií (dioxínov) pri talianskom meste Seveso
  • 1982: prijatie prvej smernice Seveso, ktorá stanovila princíp „potreba vedieť,“ podľa ktorého musia byť občania varovaní pred potenciálnym nebezpečím v priemyselných oblastiach (zrušená 24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti druhej smernice Seveso)
  • 1996: prijatie druhej smernice Seveso o kontrole nebezpečenstiev veľkých havárií vrátane nebezpečných látok
  • 25. apríl 1998: vyliatie nádrže s toxickým odpadom pri juhošpanielskom meste Aznalcóllar
  • 12. december 1999: tanker Erika sa potopil pri pobreží Bretagne, následne do oceánu uniklo 20 tisíc ton ropy
  • 30. január 2000: únik 50-100 ton kyanidu z odkaliska pri Baia Mare na severe Rumunska narušil zásobovanie vodou a rybársky priemysel v širokom okolí. Zariadenie prevádzkovala rakúsko-rumunská spoločnosť Aurul SA, využívajúca kyanidovú technológiu pri extrahovaní zlata.
  • 9. február 2000: Komisia publikovala Bielu knihu o environmentálnej zodpovednosti
  • 21. september 2001: explózia továrne AZF na výrobu umelých hnojív v Toulouse. Francúzsko presunulo dôraz z „manažmentu rizík“ na „prevenciu rizík“, na európskej úrovni táto havária vydláždila cestu chemickému nariadeniu REACH
  • 23. január 2002: Komisia predložila návrh Smernice o environmentálnej zodpovednosti
  • 30. apríl 2004: Smernica 2004/35/ES o environmentálnej zodpovednosti je prijatá a zverejnená v Úradnom vestníku EÚ
  • 9. február 2007: Komisia navrhla Smernicu o ochrane životného prostredníctvom trestného práva
  • apríl 2007: konečný termín pre implementáciu Smernice o environmentálnej zodpovednosti (SEZ)
  • 19. november 2008: Smernica o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva je prijatá a zverejnená v Úradnom vestníku EÚ
  • 5. október 2010: po vyliatí červeného bahna z odkaliska hlinikárne v Maďarsku sa do Dunaja dostalo 700 tisíc m3 žieravého kalu. Tento chemický únik, prvý od prijatia Smernice o environmentálnej zodpovednosti, je považovaný za prvý test uplatnenia smernice.
  • 12. október 2010: Komisia vydáva správu o implementácii SEZ v členských štátoch. Odporučila nepoužiť celoúnijnú schému povinnej zodpovednosti.
  • 26. december 2010: konečný termín pre transpozícii Smernice o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva.
  • 30. apríl 2013: členské štáty predložia Komisii správy o skúsenostiach z uplatňovania SEZ
  • 30. apríl 2014: Komisia navrhne dodatky k SEZ a podá správu o komplementárnosti s medzinárodnými zmluvami o ochrane životného prostredia.

Politický prehľad

Princíp „znečisťovateľ platí“ zavádza článok 130 ods. 2 Zmluvy o EÚ a slúži ako základ pre Smernicu o environmentálnej bezpečnosti. Jeho podstatou je princíp opatrnosti.

Smernicu schválili Európsky parlament a Rada ministrov, zastupujúca členské štáty, vo februári 2004 po tom, ako sa zmierovaciemu výboru podarilo odstrániť pretrvávajúce nezhody medzi týmito dvoma zákonodarnými inštitúciami. Týkali sa predovšetkým opravných prostriedkov, harmonizácie finančnej bezpečnosti a námorných požiadaviek.

12. októbra 2010 Komisia stiahla návrhy zaviesť povinnú celoúnijnú schému zodpovednosti, ktorá by donútila spoločnosti zaplatiť za environmentálne škody s odôvodnením, že rozhodnúť o zodpovednosti by mali členské štáty. V správe Komisie sa tiež uvádza, že hlavným problémom je nedostatok povedomia, ktorý bráni efektívnemu uplatneniu smernice.

Rozsah a výnimky

Smernica o environmentálnej zodpovednosti (SEZ) z roku 2004 sa týka škôd spôsobených na vode, pôde, chránených druhoch, alebo prirodzených biotopoch. V určitých prípadoch taktiež zahŕňajú škody spôsobené prvkami prenášanými vzduchom.

Všeobecne platí, že prevádzkovateľ, ktorý škodu spôsobil ale bezprostredne ohrozuje vznik škody, by mal plne hradiť náklady na preventívne a nápravné opatrenia. Príslušný orgán tiež môže prijať nevyhnutné opatrenia sám, ale len ako poslednú možnosť, a mal by zabezpečiť, aby náklady, ktoré mu vzniknú, získal od prevádzkovateľa späť. Náprava sa dosiahne, ak príslušný orgán rozhodne, že sa dosiahol pôvodný alebo takmer pôvodný stav.

Spoločnosti musia úrady informovať o akejkoľvek „bezprostrednej hrozbe“ environmentálnej škody, dokonca aj prípade, ak už uskutočnil preventívne opatrenia. Ak dôjde k škodám, prevádzkovatelia musia realizovať praktické kroky, aby sa rozsah škôd obmedzil alebo sa zabránilo ďalšiemu zhoršeniu situácie.

Existujú dva základné prípady ako sa určuje zodpovednosť firiem:

  • Striktná zodpovednosť – vzťahuje sa na škody spôsobené špecifickým zoznamom ekonomických činností uvedených v prílohe III SEZ (napr. činnosti odpadového hospodárstva; odber a vzdúvanie vody; výroba, uskladnenie a uvoľňovanie nebezpečných látok, prípravkov a biocídnych prípravkov do životného prostredia; preprava nebezpečného alebo znečisťujúceho tovaru všetkými formami dopravy; použitie, preprava a uvoľnenie geneticky modifikovaných organizmov (GMO), atď.). V týchto prípadoch sa nepreukazuje úmysel spáchania zločinu.
  • Zodpovednosť v prípade poruchy – škody a hrozby škôd na chránených druhoch a prirodzených biotopoch spôsobené pracovnými činnosťami inými, ako sú uvedené v prílohe III, ku ktorej dôjde zo zavinenia alebo nedbalosti prevádzkovateľa.

Po vášnivých rokovaniach medzi Európskym parlamentom a členskými štátmi sa ale zaviedli dôležité výnimky. Z pôsobnosti smernice boli vyňaté incidenty znečistenia pri námornej a vnútrozemskej plavbe, kontaminácia GMO a nukleárne škody.

Navyše, ak došlo k vzniku škody produktom, ktorý podľa predchádzajúcich vedeckých znalostí nebol považovaný za pravdepodobnú príčinu daného poškodenia, prevádzkovateľ nie je zodpovedný za nápravu situácie. Tento princíp je známy ako obrana „na úrovni doby.“

Ak prevádzkovateľ postupoval v súlade s národným zákonom, ako to bolo v prípade toxického úniku v Maďarsku v októbri 2010, tiež nie je za ekologickú škodu zodpovedný.

V situáciách, ktoré sú vyňaté z pôsobnosti SEZ, postupujú členské štáty podľa Medzinárodného dohovoru z 27. novembra 1992 o občianskoprávnej zodpovednosti za škody vzniknuté v dôsledku znečistenia ropnými látkami; Medzinárodného dohovoru z 27. novembra 1992 o zriadení Medzinárodného fondu na kompenzáciu škôd vzniknutých v dôsledku znečistenia ropnými látkami; Medzinárodného dohovoru z 23. marca 2001 o občianskoprávnej zodpovednosti za škody vzniknuté v dôsledku znečistenia olejom zo zásobníkov; Medzinárodného dohovoru z 3. mája 1996 o zodpovednosti a náhrade škôd pri preprave nebezpečných a škodlivých látok po mori; a Dohovoru z 10. októbra 1989 o občianskoprávnej zodpovednosti za škody spôsobené pri preprave nebezpečného tovaru po cestách, železniciach a na plavidlách vnútrozemskej plavby.

Zhrnutie:

  • Smernica pokrýva veľké spoločnosti ale nie škody spôsobené verejnosťou alebo jednotlivcami
  • Znečistenie morí, kontaminácia GMO a nukleárne škody sú vyňaté z pôsobnosti smernice
  • Smernica sa tiež nevzťahuje na prípady úrazu, poškodenia osobného majetku ani na žiadne hospodárske straty

Geneticky modifikované organizmy (GMO)

Ak GMO kontaminujú organické farmy, vzniknuté škody sa považujú za „ekonomické“ a nie „environmentálne.“ Dôvodom je, že následky pre farmárov sú, že už viac nemôže svoje produkty predávať ako „organické.“

V týchto prípadoch sa namiesto SEZ aplikuje národné právo. Na farmy, ktoré sú umiestnené blízko medzinárodných hraníc, sa tak môže vzťahovať legislatíva rôznych členských štátov.

Čo sa týka znečistenia morí, zodpovednosť znečisťovateľa je obmedzená medzinárodnými konvenciami (Dohovor o obmedzení zodpovednosti za námorné pohľadávky (LLMC) z roku 1976 a Štrasburský dohovor o obmedzení zodpovednosti za vnútrozemskú plavbu (CLNI) z roku 1988).

Toto obmedzenie zhodnotí Európska komisia vo svojej správe, ktorá má byť zverejnená v roku 2014.

Dobrovoľné schémy poistenia

Jedným z predmetov sporu medzi Parlamentom a Radou ministrov počas diskusií o SEZ bolo zavedenie povinných schém poistenia. Konečný kompromis stanovil, že prihlasovanie spoločností do systémov finančného zabezpečenia bude mať dobrovoľný charakter.

Článok 14 SEZ ale členské štáty zaväzuje pre podniky, ktoré by mohli byť zasiahnuté, prijať „opatrenia na podporu vytvorenia nástrojov a trhov finančného zabezpečenia…vrátane finančných mechanizmov pre prípad platobnej neschopnosti.“ Príkladom nástrojov sú bondy, akreditívy alebo certifikáty, ktoré preukazujú schopnosť prevádzkovateľa pokryť prípadné škody.

Niektoré národné schémy zodpovednosti už podobné financovanie a poistenie obsahujú, napr. pre prípady kontaminácie pôdy v Dánsku alebo škody spôsobené ropným znečistením vo Fínsku. Mnohé ich ale nemajú.

Ironické je, že Maďarsko patrilo medzi krajiny, ktoré aktívne požadovali dobrovoľné systémy poistenia. Hlinikáreň, ktorá spôsobila únik toxického bahna v októbri 2010 ale pravdepodobne nebola poistená. Po tom, ako bol následne podnik zoštátnený, náklady na nápravu škôd zaplatia daňoví poplatníci.

Správa z roku 2009, ktorá bola vypracovaná pre Európsku komisiu ukázala, že najpokročilejší environmentálny poisťovací trh majú Nemecko a Francúzsko, zatiaľ čo Belgicko, Írsko a Poľsko patria ku krajinám, ktoré ešte musia pokryť rozličné formy zodpovednosti.

Jednou z možností je nariadiť prevádzkovateľom povinné platby do fondu náhrad, ktoré môžu byť spojené s vydávaním licencií pre podniky, tak ako sa to požaduje napríklad v Írsku. Na druhú stranu sa experti obávajú, že by fondy kompenzácií mohli prevádzkovateľov povzbudiť k nezodpovednejšiemu prístupu, a to z dôvodu vlastného neplatenia plných nákladov za spôsobené škody.

Správa Komisie, vydaná v októbri 2010, sa zaoberá aj možnosťou zaviesť systémy povinného finančného zabezpečenia. Uvádza: „Neexistujú spoločne dohodnuté definície pre tri otázky, ktoré Komisia musí posúdiť (postupný prístup, stropy pre finančnú zábezpeku a vylúčenie nízkorizikových činností)…Žiadny systém finančného zabezpečenia, či ide o poistenie, bankovú záruku alebo trustový fond, nebude poskytovať neobmedzenú zodpovednosť.“

Španielsko napríklad zaviedlo stropy na krytie zodpovednosti prevádzkovateľov do výšky max. €5 miliónov. V iných krajinách sa stropy dohadujú individuálne medzi poisťovňami a prevádzkovateľmi. V praxi existujú stropy odškodnenia podľa SEZ, ktoré sa pohybujú od €1-30 miliónov EUR.

Ropné vrty a výskum v mori

Po úniku ropy v Mexickom zálive z poškodenej plošiny Deepwater Horizon spoločnosti BP v apríli 2010, sa agendou Komisie stalo sprísnenie pravidiel EÚ pre hlbokomorské vrty a výskum. Uvažovalo sa o zavedení moratória pre hlbokomorské vrty, napokon ale Komisia vyzvala členské štáty, aby zastavili poskytovanie licencií pre nové ropné plošiny, pokiaľ nebude stanovený systém bezpečnosti.

Komisia tiež po prvýkrát plánuje prijať komplexné celoeurópske bezpečnostné predpisy pre ropné plošiny, týkajúce sa kritérií udeľovania povolení na ťažbu, kontroly ropných plošín a mechanizmov bezpečnostných previerok. Ropné spoločnosti tiež budú niesť „finančnú zodpovednosť za odstránenie znečistenia a nápravu škôd po havárii v okruhu do 200 námorných míľ od pobrežia.“

Európska komisia uviedla, že kľúčové požiadavky pre udeľovanie licencií pre uhľovodíkový výskum a výrobu „by mal byť definovaný na úrovni EÚ.“ Návrh predloží v priebehu roka 2011.

V nezáväznom uznesení z októbra 2010 Európsky parlament vyzval Komisiu, aby revidovala súčasnú legislatívu, objasnila zodpovednosť za environmentálne škody spôsobené na ropných plošinách a rozšírila takzvanú druhú smernicu Seveso aj na tieto scénare.

Kritizoval Komisiu, že po „tajnom stretnutí s ropnými spoločnosťami“ predložila len slabé návrhy. Avšak v máji 2010 rozpravou v Parlament neprešla rezolúcia o prísnejších metódach inšpekcie a bezpečnostných pravidlách na morských ropných plošinách v EÚ.

Oneskorenia a problémy s implementáciou smernice

Termín transpozície smernice v roku 2007 splnili len štyri členské krajiny. V januári 2009 sedem členských štátov stále neimplementovalo SEZ. Európsky súdny dvor odsúdil Fínsko, Francúzsko, Luxembursko, Slovinsko, Grécko, Rakúsko a Spojené kráľovstvo za nesplnenie povinností. Rakúsko bolo poslednou krajinou z EÚ-27, ktorá v apríli 2009 konečne smernicu implementovalo.

12. októbra 2010 Komisia uviedla, že hlavným problémom pre efektívne zavedenie SEZ je nedostatok povedomia. Podľa Komisie si prevádzkovatelia nie sú vedomí špecifických právnych požiadaviek a poisťovatelia a ďalšie inštitúcie, ktoré ponúkajú finančné zabezpečenie, nie sú dostatočne oboznámení s tým, čo sa od nich očakáva. Komisia preto nemôže „poskytnúť konkrétne závery o efektívnosti smernice,“ hovorí sa v správe.

Britské Environmentálne regulačné a informačné centrum (ERIC) cituje predstaviteľa Komisie, že prípady, ktoré spadajú pod SEZ neboli riešené podľa správnej smernice. „Nevideli sme zlé prípady implementácie, ale videli sme, že s prípadmi sa nezachádzalo podľa SEZ, ale z rúznych dôvodov podľa inej legislatívy pre znečisťovanie,“ uviedol.

Implementácia závisí na členských štátoch

Smernica ponecháva členským štátom značnú flexibilitu, môžu sa rozhodnúť ako jej ciele do svojho právneho poriadku transponujú. Rozdiely medzi spôsobmi transpozícií mohli ovplyvniť efektívnosť smernice.

Francúzsko a Holandsko sú príkladmi takzvaných „monistických“ štátov, v ktorých sa s právom Únie zaobchádza rovnako alebo nadradene voči domácemu právu a vyžaduje sa len menšia ratifikácia parlamentom.

Naopak, Spojené kráľovstvo transponovalo požiadavky smernice v marci 2009 v rámci Pravidiel pre environmentálne škody, čím použilo tzv. „dualistický“ prístup. Krajinu Súdny dvor EÚ často uvádza medzi tými, ktorý chybne implementujú environmentálnu legislatívu.

Členské štáty môžu na národnej úrovni prijať prísnejšie opatrenia než tie, ktoré SEZ navrhuje. Podľa SEZ „môžu zaviesť vnútroštátne pravidlá upravujúce rozdelenie nákladov v prípadoch škôd zapríčinených viacerými stranami…môžu zohľadniť najmä špecifickú situáciu používateľov výrobkov, ktorí by nemuseli niesť zodpovednosť za environmentálne škody, za rovnakých podmienok, ako výrobcovia takýchto výrobkov.“

Európska komisia v súčasnosti analyzuje všetku relevantnú legislatívu na národnej i európskej úrovni. Koncom roka, napr. v súvislosti so zasadnutím Rady ministrov pre životné prostredie 20.12.2010, by mohol Komisár Janez Potočnik navrhnúť nové legislatívne a politické nástroje.

Návrh predstaviť stratégiu na zlepšenie implementáciu environmentálnych pravidiel je je súčasťou budúcoročného pracovného programu Komisie.

Prvé konanie Súdneho dvora EÚ

9. marca 2010 Súdny dvor EÚ po prvýkrát rozhodol o implementácii Smernice o environmentálnej zodpovednosti. Vo vyjadrení sa v prejudiciálnom konaní (prípady C-378/08, C-379/08 a C-380/08) rozhodol, že členskému štátu stačí pre nariadenie platby za škody na životnom prostredí aj slabé kauzálne spojenie medzi činnosťou prevádzkovateľa a environmentálnou škodou.

V prípade rafinérskej spoločnosti verzus talianske ministerstvo hospodárstvo mala spoločnosť zaplatiť za škody spôsobené chemikáliou, ktorá sa našla na postihnutom území. Podľa Súdneho dvora to stačilo na potvrdenie zodpovednosti. Zaplatiť za škody mala nielen rafinérska spoločnosť, ale aj ďalší aktéri, ktorí vlastnili pôdu. Zároveň mali prijať preventívne opatrenia v podobe vybudovania bariéry, aby sa zabránilo preniknutiu chemikálii do mora.

Pozície

Po prijatí Smernice o environmentálnej zodpovednosti v roku 2004 vtedajšia eurokomisárka pre životné prostredie Margot Wallström povedala: „Teší ma, že sme konečne dospeli takto ďaleko, po pätnástich rokoch snáh.“ SEZ podľa nej „zabezpečí, že sa zabráni budúcim environmentálnym škodám v EÚ alebo sa napravia a tí, ktorí ich spôsobia budú za ne zodpovední.“

„Myšlienka, že znečisťovateľ platí je základným kameňom environmentálne politiky Únie. S touto novou smernicou sme po prvýkrát zaviedli princíp „znečisťovateľ platí“ do praxe komplexným spôsobom. Nová smernica by mala byť silným podnetom úplne predchádzať environmentálnym škodám. Považujem za obzvlášť dôležité a relevantné, že sa nová smernica vzťahuje na chránené biotopy a druhy v čase, keď tak veľa nepriaznivých vplyvov ohrozuje svetovú biodiverzitu.“

Po havárii na ropnej plošine BP v apríli 2010 eurokomisár pre energetiku Günther Oettinger uviedol, že legislatíva EÚ založená na princípe znečisťovateľ platí „dobre slúži Európe, pretože rieši široké spektrum rizík a výziev spojených s týmto druhom priemyselnej aktivity.“

Priznal ale, že stále existujú „možnosti pre zlepšenie existujúcej legislatívy,“ ktoré by ju objasnili a zaktualizovali. „Buďte si istí, že ak sa preukáže za nevyhnutné, nebudeme v najbližších mesiacoch otáľať s novými legislatívnymi iniciatívami,“ povedal na plenárnom zasadnutí Parlamentu v júli 2010.

Pri príležitosti predloženia legislatívy o hlbokomorskej ťažbe nerastných surovín v októbri 2010, vyhlásil: „O bezpečnosti sa nevyjednáva…Musíme sa uistiť, že podobná katastrofa ako v Mexickom zálive sa nikdy nestane v európskych vodách. Z tohto dôvodu navrhujem, aby sa osvedčené európske postupy stali štandardnými pre celú Európsku úniu.

Uvažujúc o implementácii SEZ Hans Lopatta, predstaviteľ Generálneho riaditeľstva pre životné prostredie v júni 2010 konštatoval, že sa dovtedy bolo známych len asi 50 prípadov týkajúcich sa SEZ.

Jedným z dôvodov tak nízkeho počtu sú podľa Lopattu „komplikované technické požiadavky a výzvy súvisiace s ekonomickým zhodnotením a metódami náprav.“

Zdôraznil, že rozmanitosť rozličných implementácií medzi krajinami EÚ-27 zhoršuje určenie efektívnosti SEZ. „Keď smernica dáva členským štátom flexibilitu vo výbere prístupov, vidíme naprieč Európpu veľmi rôznorodý obrázok,“ povedal.

Najväčším problémom v súvislosti so systémami finančnej zodpovednosti podľa neho môže byť „málo rozvinuté povedomie prevádzkovateľov o záväzkoch vyplývajúcich zo SEZ a o dostupných produktoch a trhoch finančného zabezpečenia.“ Preto za jednu z hlavných výziev pre zlepšenie implementácie smernice považuje „zvyšovanie povedomia medzi prevádzkovateľmi rovnako ako medzi sprostredkovateľmi.“

Podľa najväčšej skupiny v Európskom parlamente Európskej ľudovej strany (EĽS), by politika životného prostredia mala riešiť príčiny znečistenia, nie symptómy. Tí, ktorí sú zodpovední za environmentálne škody by mali platiť „celkové makroekonomické náklady“ a mali by byť prijaté stimuly, aby sa zabránilo produkcii škodlivých emisií.

„Len ak to vezmeme do úvahy, všetci prevádzkovatelia potom vezmú rovnako vážne svoju zodpovednosť,“ hovorí sa v stanovisku vydanom EĽS. Skupina ďalej dodáva: „Zodpovednosť musí byť dobre definovaná a režim zodpovednosti musí byť založený na jasných definíciách, praktickosti a dôsledkoch.“

Ešte v máji 2003 Strana európskych socialistov a Zelení predložili dodatky týkajúce sa štyroch kľúčových tém smernice: jej rozsahu, obhajoby a faktorov zmiernenia, ustanovenia finančnej bezpečnosti pre spoločnosti a zmeny legislatívneho základu návrhu smernice.

Ale spravodajca Európskeho parlamentu k SEZ schladil očakávania ešte pre prvým čítaním v roku 2004 s tým, že je „nepoužiteľné ísť naraz tak ďaleko.“ Dánsky europoslanec Toine Manders (liberáli) varoval, že vtedajším nadchádzajúcim rozšírením o desať štátov strednej a východnej Európy sa riskuje zdržanie prijatia smernice. „Ak táto smernica nebude akceptovaná na májovom plenárnom zasadnutí, môžeme v najbližšom desaťročí, kvôli rozšíreniu, zabudnúť na túto dôležitú environmentálnu legislatívu,“ prízvukoval.

Rada európskych miest a regiónov (CEMR) žiadala, aby europoslanci neprijímali k SEZ dodatky , ktoré „umožnia široké výnimky zo zodpovednosti, obmedzia možnosti rozvoja vhodných režimov finančného zabezpečenia a príslušným orgánom dokazovanie pri vymáhaní nákladov, že prevádzkovateľ je skutočne vinný.“

Lucy Swans, hovorkyňa CEMR pre oblasť životného prostredia povedala, že „vo veľkej väčšine týchto prípadov je to daňovník, ktorý zaplatí náklady vyčistenia, či už celkové alebo čiastočné.“

Europabio, asociácia bio-priemyslum ktorá zastupuje aj výrobcov geneticky modifikovaných plodín, vyzývala, aby mala environmentálna zodpovednosť jasné právne princípy. „Prevádzkovateľov musíme podporiť, aby sa podrobili environmentálnym štandardom a nemali by byť zodpovední v prípadoch, ktoré sú uvedené v ich povoleniach. Je podstatné, aby sa prevencia environmentálnych škôd zaistila potrebou zachovať podmienky v povolení.“

Asociácia priemyselných a obchodných komôr Eurochambers vo svojom stanovisku uvádza: „Musí sa určiť jasné spojenie medzi činnosťou a vzniknutou škodou, s tým, že prevádzkovatelia budú zodpovední len za podiel na škode, ktorý spôsobili.“

Michaela Koller, generálna riaditeľka Európskej federácie poisťovní (CEA) privítala rozhodnutie komisie z októbra 2010 nezavádzať pre spoločnosti povinné schémy poistenia, pretože by to momentálne nebolo uskutočniteľné.

Podľa CEA sa poisťovne kvôli oneskorenej implementácii SEZ v mnohých štátoch vyrovnávajú s nedostatkom dostupných dát o požiadavkách SEZ a o nákladoch na preventívne a nápravné opatrenia. „Je pravdepodobné, že prejdú roky, kým sa ukážu detailné a spoľahlivé dáta, predovšetkým ak ide o kompenzačné náhrady, nakoľko, obnova zničených zdrojov do pôvodného stavu môže trvať niekoľko rokov,“ vyjadrila sa Koeller.

Nedostatok dát nie je jediným dôvodom, prečo CEA neverí vo vhodnosť zavedenia povinných schém na úrovni EÚ. „Takáto schéma by čelila prekážkam v súvislosti s rozličnými kultúrami zodpovednosti medzi členskými štátmi, rozdielmi medzi implementáciou SEZ a odlišnými environmentálnymi hrozbami,“ uviedla CEA.

Lockton, najväčší súkromný sprostredkovateľ poistenia na svete, nazval vo svojej zhodnotení smernice harmonizáciu členských štátov so smernicou za „netestovanú.“ Sprostredkovatelia poistenia preto musia byť „ochotní pracovať s pohyblivým cieľom a byť kreatívny pri rozvoji riešení environmentálneho poistenia uprostred tejto neistoty.“

Federácia európskych združení pre manažment rizík (FERMA), v prieskume vykonanom v januári 2010 zistila, že 27% podnikov nevie o SEZ. 58% spoločností sa nepoistilo na ochranu pred rizikom platenia environmentálnych škôd.

Kateřina Věntusová, toxická kampanierka Greenpeace, v súvislosti s vyliatím červeného bahna pri maďarskom meste Ajka, varovala: „Táto katastrofa je sedemnásobne väčšia ako incident v Baia Mare…Ekologické dôsledky môžu byť veľmi veľké a bude trvať dlhý čas, kým sa odstránia, pretože ide o ťažké kovy a žieravú formu uhličitanu sodného, čo je veľmi nebezpečná zlúčenina,“ povedala pre Reuters priamo na mieste.

Iné mimovládne organizácie ako WWF, BirdLife a Európsky výbor pre životné prostredie (EEB) uvádzajú, že súčasná smernica ponecháva pri implementácii viacero otvorených miest, čo vzbudzuje riziko, že by sa ďalší partneri mohli snažiť oslabiť národnú legislatívu.

Podľa nich až 95% bruselských lobistov, ktorí počas prípravy smernice pôsobili u Komisie, reprezentovali sektor obchodu a priemyslu.

Podľa EEB môže blížiaca sa revízia smernice priniesť potenciálne možnosti i hrozby. „Neziskové organizácie na národnej úrovni by mali byť obzvlášť ostražité, pretože debaty o transpozícii smernice do národného právneho poriadku by mohli otvoriť dvere pokusom oslabiť existujúcu národnú legislatívu alebo právo,“ varoval EEB

Mimovládne organizácie oponovali zavedeniu výnimky „na úrovni doby,“ ktorá by mohla „podstatne podlomiť efektívnosť [smernice]“ nakoľko mnohým prevádzkovateľom bude „automaticky pridelená imunita.“

Environmentálne organizácie sú tiež skeptické voči plánom zlúčiť viacero environmentálnych smerníc, vrátane tej o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, v rámci jedného konzultačného procesu Komisie. Organizácie ľutovali, že nemohli „vyjadriť svoje názory na všetky dôležité aspekty smernice a špecificky na jej fungovanie v praxi.“

Paul de Clerck, kampanier Priatelia Zeme Európa v oblasti zodpovednosti firiem, vyzval EÚ, aby vystupňovala svoju environmentálnu zodpovednosť pre spoločnosti v EÚ aj v iných regiónoch sveta. „Žiadame hlavy štátov EÚ a Európsku komisiu, aby považovali spoločnosti operujúce v EÚ za právne zodpovedné za akékoľvek poškodenie, ktoré spôsobia ľuďom alebo životnému prostrediu na celom svete. Musia odhaliť presné informácie o svojich aktivitách. Obete by v Únii nemali čeliť žiadnym prekážkam pri prístupe k spravodlivosti,“ uviedol v stanovisku.

„Shell a ďalšie ropné spoločnosti vyliali v Nigérii toľko ropy ako BP v Mexickom zálive. Ani nigérijská vláda ich nezastavuje. Pokračujúce ropné znečistenie európskymi spoločnosťami v Nigérii je najlepším príkladom urgentnej potreby EÚ, aby zaviedla zodpovednosť európskych spoločností za problémy, ktoré spôsobujú v iných častiach sveta,“ dodal.

MAL.Zrt, spoločnosť, ktorá vlastní hlinikáreň pri meste Ajka, druhý deň po katastrofe vydala stanovisko, že vedenie spoločnosti „splní svoju povinnosť nepretržite informovať verejnosť o situácii dôveryhodným spôsobom.“

Spoločnosť tiež vyhlásila, že bahno nebolo považované za nebezpečný odpad v rámci dohovorov Európskej únie a tvrdila, že rešpektovala kapacitu nádrže. Experti ale poukázali, že bola až trojnásobne prekročená.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA