Z Paríža do Marrákešu. Klimatická diskusia sa presúva z Európy do Afriky

V novembri nadobudne účinnosť Parížska dohoda a v Marrákeši sa začne COP22. Reč bude o monitorovaní a financovaní klimatických opatrení.

obnoviteľné zdroje, klimatické zmeny
Klimatickí aktivisti s vlajkou EÚ (foto: Lode Saidane/FoE Europe)

(Pôvodný Fokus vyšiel 19. októbra 2015. Text sme aktualizovali 14. októbra 2016, doplnené časti sú na konci.)

Väčšina klimatických vedcov sa zhoduje, že naša planéta sa otepľuje rýchlejšie ako kedykoľvek predtým a hlavným dôvodom sú skleníkové plyny vyprodukované ľudskou činnosťou. Medzivládny panel pre klimatické zmeny, v ktorom sedia vedci z viac ako 80 krajín sveta v roku 2014 potvrdil s 95 percentnou pravdepodobnosťou, že klimatické zmeny spôsobuje človek svojou aktivitou.

Dôvodom otepľovania planéty je tzv. skleníkový efekt, vďaka ktorému sa v atmosfére zachytáva časť slnečnej energie. Bez tohto efektu by bola priemerná teplota na Zemi na úrovni asi –18 stupňov Celzia (˚C) namiesto dnešných 15˚C. Ak sa však zvyšuje množstvo skleníkových plynov v atmosfére, zvyšuje sa aj prirodzený skleníkový efekt, čo vedie aj k nárastu priemernej teploty planéty.

Zdroj: Európska komisia

Asi najznámejším skleníkovým plynom je oxid uhličitý, ktorý je podľa Európskej komisie zodpovedný za 64 % otepľovania planéty spôsobeného človekom. Úrovne CO2 v atmosfére sú momentálne najvyššie za posledných 800-tisíc rokov. Rapídny nárast nastal až od začiatku priemyselnej revolúcie a to najmä vďaka spaľovaniu fosílnych palív ale aj odlesňovaniu.

Medzi ďalšie plyny patrí metán, ktorý vzniká či už pri chove hospodárskych zvierat, pestovaní ryže ale aj napríklad na skládkach odpadu, alebo oxid dusný, ktorý sa do ovzdušia dostáva cez hnojivá, či chemickú výrobu využívajúcu dusík. Ďalšími skleníkovými plynmi sú tzv. fluórované plyny alebo F-plyny, ktoré sa využívajú najčastejšie na chladenie v chladničkách, klimatizáciách alebo hasiacich prístrojoch. Ide o plyny vyrobené človekom, ktoré sú zodpovedné za 14 % otepľovania planéty spôsobeného človekom.

Priemerná teplota Zeme stúpla od konca 19. storočia až o 0,85˚C, pričom najväčší nárast nastal len v posledných dekádach. Vedci sa domnievajú, že ak sa planéta oteplí o viac ako 2˚C v porovnaní s predindustriálnymi hodnotami, dôjde k „nenávratným zmenám“.

Kto sú najväčší vinníci?

Najväčším producentom skleníkových plynov na svete je v súčasnosti podľa World Resources Institute Čína (25,36 %), Spojené štáty americké (14,4 %) a Európska únia (10,16 %) nasledovaná Indiou (7 %), Ruskom (5,36 %), Japonskom (3,11 %) a Brazíliou (2,34 %).

Najväčším zdrojom emisií skleníkových plynov je v každej z týchto krajín energetický sektor. Napríklad len čínske elektrárne, ktoré do značnej miery závisia od spaľovania uhlia prispievajú k nárastu svetových emisií až o 20 %. V prípade Európskej únie tvorí energetický sektor až 33 % všetkých emisií, ktoré 28-členný blok vyprodukuje.

Zdroj: Európska komisia

Ďalším významným zdrojom skleníkových plynov je priemysel, sektor dopravy, domácnosti ale aj poľnohospodárstvo či odpadové hospodárstvo,

Prečo by ma to malo zaujímať?

Otepľovanie planéty je však iba jeden zo znakov zmeny klímy. Ďalšími prejavmi sú napríklad stúpajúca hladina morí v dôsledku jej zohrievania a topenia ľadovcov. Oceány absorbujú až 90 percent nadbytočného tepla, zvyšujú sa aj úrovne CO2 v morskej vode. Planéta sa nezohrieva tak rýchlo, teplejší oceán však priamo ovplyvňuje napríklad populáciu rýb a iných morských živočíchov. V dôsledku vyššej koncentrácie oxidu uhličitého vo vode sa navyše moria stávajú čoraz kyslejšími.

Ďalším dôsledkom zmeny klímy sú extrémne výkyvy počasia, ktoré môžu viesť k záplavám, k ohrozeniu dostupnosti vodných zdrojov a k znižovaniu kvality vody. Zmeny jednotlivých ročných období môžu mať priamy efekt aj na potravinovú bezpečnosť krajín.

Pre južnú a strednú Európu to podľa odhadov bude znamenať časté vlny horúčav a s tým spojené lesné požiare a suchá. Oblasť Stredozemného mora sa stane čoraz suchšou, severná Európa zaznamenáva výrazné zvýšenie vlhkosti, ktoré by mohlo zvýšiť výskyt záplav v zimnom období.

Najviac postihnutými krajinami budú štáty v oblasti rovníka, kam patria mnohé chudobné a rozvojové krajiny, ktoré majú najmenej prostriedkov na prispôsobenie sa zmenám klímy.

Klíma sa mení tak rýchlo, že mnohé rastliny a živočíšne druhy sa nestíhajú prispôsobiť a hrozí im vyhynutie. Iné druhy, ktoré napríklad žili iba v tropických oblastiach sa v dôsledku zmeny klímy presúvajú. Ako príklad môžeme uviesť niektoré druhy komárov, ktoré prenášajú maláriu či žltú horúčku a ktoré kedysi dokázali prežiť iba v trópoch sa dnes usadili aj na juhu Európy.

Prečo to riešime až teraz?

Téma globálneho otepľovania a klimatických zmien nie je novinkou posledných rokov. História klimatologickej vedy a teoretických obáv z vplyvu oxidu uhličitého (CO2) na atmosféru našej planéty sa datuje späť do 19. storočia.

Prvá svetová klimatická konferencia sa však uskutočnila až v roku 1979 v Ženeve, po sérií vysoko medializovaným klimatických a environmentálnych udalostí, ktoré poukázali na závislosť svetovej produkcie potravín a obchodu na klimatickom systéme Zeme.

Konferencie sa zúčastnili vedci z viacerých odborov. V záverečnej deklarácii sa zhodli, že „spaľovanie fosílnych palív, odlesňovanie a zmeny vo využívaní pôdy zvýšili množstvo oxidu uhličitého v atmosfére,“ ktorý zohráva „fundamentálnu“ úlohu v otepľovaní atmosféry.

„Niektoré vplyvy budeme môcť pozorovať už koncom tohto storočia na regionálnej a globálnej úrovni, zmeny sa stanú významnými do polovice budúceho storočia,“ zhodli sa vedci v 1979.  „Zmena klímy ovplyvní teplotu, zrážky a meteorologické parametre vo všetkých krajinách sveta.“

Keďže experti sami priznali, že „podrobnosti zmeny klímy ešte úplne nepochopili,“ na prvej svetovej klimatickej konferencii vznikol aj Medzivládny panel pre klimatické zmeny (IPCC), ktorý je dodnes vedeckou autoritou v otázkach globálneho otepľovania.

Druhá svetová klimatická konferencia sa uskutočnila v 1990 opäť v Ženeve. IPCC na nej prezentoval svoju prvú hodnotiacu správu, v ktorej zdôraznil ako negatívne vplýva zmena klímy najmä na chudobné a rozvíjajúce sa ekonomiky. Výsledkom rokovaní bola ministerská deklarácia, ktorej kvôli nezhodám chýbal nielen obsah ale aj „zuby“.

Viedla však k usporiadaniu tzv. Summitu Zeme (Earth Summit) v Riu de Janeiru v roku 1992, na ktorom bola po prvýkrát prijatá medzinárodná klimatická zmluva, ktorú poznáme pod názvom Rámcový dohovor OSN o zmene klímy (UNFCCC). Jej cieľom je „stabilizovať koncentrácie skleníkových vplyvov v atmosfére na úrovni, ktorá by zabránila nebezpečným zásahom do klimatického systému“.

Dohovor samotný, ktorý dodnes podpísalo 196 krajín, neuvádza záväzné limity pre emisie skleníkových plynov pre konkrétne krajiny a neobsahuje ani žiadne donucovacie mechanizmy. Dalo by sa povedať, že je v podstate právne nezáväzný, slúži však ako platforma na vyjednávanie konkrétnych medzinárodných zmlúv/protokolov.

Vymenováva krajiny, ktoré sú „zdrojom väčšiny minulých a súčasných emisií skleníkových plynov“ a ktoré tak majú najviac prispieť k ich zníženiu. Medze ne patria štáty OECD ale aj 12 „transformujúcich sa ekonomík“ zo strednej a východnej Európy, vrátane Slovenska.

Krajiny sa od roku 1995 každoročne stretávajú v rámci Konferencií zmluvných strán (COP), kde hodnotia pokrok v riešení zmeny klímy. Základným zdrojov problémov počas vyjednávaní je už tradične, kto by mal prevenciu a ochranu pred klimatickými zmenami financovať a aká by mala byť úloha rozvojových a rozvíjajúcich sa krajín.

Éra protokolov začína

Prvá konferencia zmluvných strán – COP1 sa uskutočnila v Berlíne v roku 1995.  Azda doposiaľ najdôležitejšia COP však bola v poradí tretia v japonskom Kjóte v roku 1997. Svetoví lídri sa na nej dohodli, že krajiny OSN znížia do roku 2012 emisie skleníkových plynov o 5 percent v porovnaní s úrovňou v roku 1990.

Každej rozvinutej krajine bol pridelený určitý strop a ciele na znižovanie CO2, avšak štáty ako Čína, Južná Kórea, Mexiko a iné rozvíjajúce sa ekonomiky nedostali žiadne predpísané limity a mohli dokonca emisie zvyšovať.

Pre mnohé krajiny, ako napríklad Spojené štáty americké, to predstavovalo príliš veľkú konkurenčnú nevýhodu a hoci vtedajší americký viceprezident Al Gore protokol podpísal, bolo jasné, že ratifikácia právne záväznej klimatickej zmluvy americkým Kongresom neprejde.

Krátko po nástupe do funkcie v roku 2001 americký prezident George W. Bush oznámil, že Kjótsky protokol nepredloží Senátu na ratifikáciu a označil ho za „fatálne chybný“, pretože nezaväzuje krajiny ako Čína či India, čím by „závažne poškodil americkú ekonomiku“. Bush taktiež v liste Senátu naznačil, že vedecké poznatky o klimatických zmenách považuje za „neúplné“.

Bez vtedy najväčšieho svetového znečisťovateľa – USA „na palube“ bol Kjótky protokol prvú polovicu obdobia v podstate neplatný. Do platnosti mohol vstúpiť až potom, čo ho ratifikuje dostatočný počet krajín, ktoré predstavujú aspoň 55 % svetových emisií. Koncom roka 2004 nečakane protokol ratifikovalo Rusko a to výmenou za podporu EÚ pri vstupe Moskvy do Svetovej obchodnej organizácie (WTO).

O čom to Kjóto vôbec je?

Konkrétne detailné predpisy, ktorými by sa mal Kjótsky protokol riadiť prijali členské štáty až v roku 2001 v marockom Marakeši. Marakešská dohoda stanovila pravidlá pre fungovanie medzinárodného trhu s emisiami, ale aj pravidlá, na základe ktorých mohli priemyselné krajiny znižovať emisie nie len na svojom území, ale aj využívaním tzv. flexibilných mechanizmov. Emisné kredity tak získali aj za zapojenie sa do spoločného projektu na redukciu skleníkových plynov s inými krajinami, alebo financovanie takýchto projekty v rozvojových krajinách.

S blížiacim sa koncom tzv. prvej fázy záväzkov (do roku 2012) zasadli krajiny opäť k vyjednávaciemu stolu. Počas COP13 na indonézskom Bali v roku 2007 začali diskusie o budúcej podobe klimatickej dohody s cieľmi do roku 2020. Problémy ostali stále rovnaké a to, ako zapojiť do rozhovorov aj rýchlo sa rozvíjajúce ekonomiky a o koľko by mali priemyselné krajiny znížiť svoje emisie.

Balijská cestovná mapa priniesla dohodu, v ktorej sa bohaté národy zaviazali, že tým chudobnejším pomôžu zdieľaním tzv. čistej nízkouhlíkovej technológie a vytvorením niekoľko miliardového fondu, ktorý im pomôže adaptovať sa na zmeny klímy. Budúca zmluva, ktorú mali krajiny uzavrieť v Kodani v roku 2009 by mala špecificky zahŕňať aj odlesňovanie, ako zdroj až 1/5 svetových skleníkových plynov.

Dobré správy pre klímu

O rok neskôr v poľskej Poznani klimatických vyjednávačov prekvapili práve viaceré rozvíjajúce sa krajiny, ktoré predstavili rozsiahle plány na znižovanie emisií. Napríklad Mexiko prisľúbilo prostredníctvom investícií do ekologických technológií zredukovať skleníkové plyny až na polovicu. Podobné ciele si stanovili aj Brazília, Južná Kórea či India.

Pozitívne správy prišli aj zo Spojených štátov. Hoci federálna politika USA stále odmietala pristúpiť k medzinárodnej zmluve, začali sa objavovať miestne iniciatívy ako napríklad tzv. Západná klimatická iniciatíva v Kalifornii,  ku ktorej sa pridalo hneď viac ak 6 ďalších amerických štátov a 4 kanadské provincie.

Delegáti sa dohodli aj na špecifických predpisoch o fungovaní fondu, ktorý má pomôcť najchudobnejším krajinám prispôsobiť sa zmenám klímy. Naplniť ho skutočnými finančnými zdrojmi sa však ukázalo ako zložitý proces.

EÚ opäť lídrom?

Európska únia v tom čase s členskými štátmi rokovala o spoločnej pozícii, ktorej výsledkom bol energeticko-klimatický balíček 2020, v ktorom sa členské krajiny zaviazali prispieť 20 percentným znížením emisií. Právne záväzným sa stal v roku 2009.

Jeho súčasťou bol už existujúci Európsky systém obchodovania s emisiami (ETS), ktorý v počiatočných fázach pokrýval 45 percent všetkých emisií v EÚ a to najmä priemyselné emisie, neskôr aj emisie energetického sektora.

Členské štáty sa dohodli do roku 2020 znížiť emisie v ETS sektoroch až o 21 percent v porovnaní s rokom 2005. Podstatou je, že najefektívnejšie priemyselné prevádzky v jednotlivých sektoroch dostávajú emisné povolenky zadarmo. Tie, ktoré nedosahujú stanovené hodnoty si dodatočné emisné kvóty musia nakupovať v rámci ETS alebo investovať do modernizácie a inovácií. Celkový počet emisných povoleniek v systéme mal klesať, čím by stúpala aj cena a nútila prevádzky modernizovať rýchlejšie.

V ostatných sektoroch, kam spadá poľnohospodárstvo, budovy, odpadové hospodárstvo či doprava Komisia stanovila pre členské štáty tzv. národné ciele, ktoré sa líšia od krajiny ku krajine na základe ich bohatstva. Tie najbohatšie krajiny musia svoje emisie znížiť až o 20 % tie najchudobnejšie ich môžu v rámci hospodárskeho „dobiehania“ zvýšiť až do 20 percent. Napríklad Slovensko, ktorého HDP nedosahuje 90 % priemerného HDP EÚ môže do roku 2020 v týchto sektoroch zvýšiť emisie o 13 %.

Stratené nádeje v Kodani

Na COP15 v dánskej Kodani sa mnohí pozerali s veľkými očakávaniami. Na Bali sa totiž dohodli, že v hlavnom meste Dánska v roku 2009 krajiny OSN príjmu novú klimatickú dohodu, ktorá nahradí Kjóto. Rokovania však skončili v podstate „veľkou, nekontrolovanou hádkou“ o cieľoch, peniazoch a transparentnosti.

Dobrou správou bolo, že sa na konferencii k spoločnému klimatickému cieľu zaviazali aj rozvíjajúce sa krajiny ako India a Čína, ktoré prisľúbili zastaviť rast svojich emisií. Zlou správou bolo, že výsledný dokument bol tak politicky slabý, že strany klimatického dohovoru ho UNFCCC ani formálne nepredložili a krajiny iba „vzali na vedomie,“ že podobný dokument existuje.

K náprave došlo o rok neskôr v mexickom Cancúne, kde konkrétne záväzky bohatých krajín znížiť emisie CO2 oficiálne prešlo schvaľovacími procesmi OSN. Rozvíjajúce sa krajiny zároveň prisľúbili, že sa pozrú na to, ako by k redukcií plynov mohli prispieť aj oni.

„Dohoda je maximálnym kompromisom, ku ktorému bolo možné dospieť v zoskupení 194 krajín,“ reagoval šéf slovenskej delegácie a vtedajší minister životného prostredia Józef Nagy. „Na summite sa ale nepodarilo ukončiť diskusiu o právnej forme Kjótskeho protokolu po roku 2012, redukčných cieľoch a prenose prebytočného množstva emisných jednotiek, čo môže mať za následok pokles ich ceny na trhu s voľnými emisnými jednotkami,“ dodal.

Po prvýkrát sa v Cancúne odsúhlasilo, že globálne otepľovanie je potrebné obmedziť pod 2 stupne Celzia v porovnaní s predindustriálnou úrovňou, pričom tento cieľ môžu krajiny prehodnotiť „na základe najlepších dostupných vedeckých poznatkov“ na úroveň 1,5 stupňa Celzia.

Prielomový Durban

Po predĺžení durbanského COP17 v 2011 sa vyjednávačom podarilo dohodnúť na druhom kole platnosti Kjótskeho protokolu (2012-2020), pričom konkrétne záväzky 35 krajín, ktoré podpísali pôvodný protokol dodajú až v roku 2012. Do nového kola sa už tradične nezapojili USA. Viaceré rozvinuté krajiny sa odmietli podieľať na druhej fáze, medzi inými Rusko, KanadaNový Zéland.

Delegáti 194 krajín sa v Južnej Afrike zároveň zhodli, že je potrebné vytvoriť úplné nový typ klimatickej zmluvy, ktorý by zahŕňal všetky krajiny a najmä tie, ktoré k znečisťovaniu a otepľovaniu planéty prispievajú najviac. Tá by mala byť  právne záväzná a najmä vymáhateľná, pretože ani jeden zo štátov, ktorý nesplniť ciele dané Kjótkym protokolom nebol potrestaný.

Deadline na podpis novej ambicióznej zmluvy s „ostrými zubami“ bol stanovený na rok 2015 v Paríži.

Cesta do Paríža

Na novom protokole pracuje OSN už niekoľko rokov. Hoci krajiny sveta sa zhodujú na potrebe znižovať emisie, chrániť životné prostredie a pomáhať chudobným štátom prispôsobiť sa následkom zmeny klímy, nikto nie je ochotný prevziať zodpovednosť a „ohroziť“ tým hospodársku situáciu svojej krajiny.

Vyjednávania vedúce k Parížu však priniesli zmenu v prístupe. Členským štátom OSN neboli iba pridelené ciele na znižovania emisií, prispieť majú všetky krajiny. Každý štát mal do októbra 2015 zaslať sekretariátu OSN tzv. národné príspevky, ktoré obsahovali rôzne typy záväzkov, ktoré sú krajiny ochotné a schopné prijať.

EÚ opäť prvá

Európska únia svoju pozíciu predstavila ako prvá a to už minulý rok na COP20 v peruánskej Lime. Členské štáty EÚ sa zaviazali ďalej znižovať emisie skleníkových plynov aj po roku 2020 a to až o 40% v porovnaní s rokom 1990.

Hlavným nástrojom na znižovanie emisií má byť opäť Európsky trh obchodovania s emisiami, ktorý však po kolapse cien uhlíka túto úlohu nespĺňa. Počas hospodárskej krízy sa v systéme nahromadilo asi 2 miliardy prebytočných emisných povoleniek, ktoré si mali priemyselné prevádzky dokupovať. Tie stlačili ceny za tonu emisií až na 3-5 eur, čo už nemotivovalo obchodníkov k zeleným investíciám, pretože lacnejšie bolo jednoducho skleníkové plyny vypúšťať.

Prvým ad hoc riešením, ktoré Európska komisia navrhla bol tzv. backloading približne 900 miliónov emisných kvót. S cenami to však pohlo iba minimálne.

Európska exekutíva preto navrhla ETS reformovať a zaviesť tzv. trhovú stabilizačnú rezervu, ktorá by mala fungovať od januára 2019. V prípade, že v systéme stupne počet obchodovateľných kvót nad určitú hranicu, zvyšok sa prevedie do rezervy, ak počet poklesne pod 400 miliónov, z rezervy sa dodatočné množstvá uvoľnia.

Parlament a Rada ministrov zároveň odsúhlasili, že backloadované emisie sa presunú priamo do rezervy a preto s ceny opäť neznížia. Novinkou je aj každoročné zníženie počtu kvót o celé 2,2 % v štvrtom obchodovateľnom období (2021-2030).

Čo sľubuje svet

Do októbrového deadlinu zaslalo OSN svoje príspevky 146 krajín a to vrátane 9 z 10 najväčších znečisťovateľov.

Čína, ako najväčší svetový producent emisií skleníkových plynov prisľúbila, že bude svoje emisie zvyšovať len do roku 2030. Zároveň plánuje znížiť emisie oxidu uhličitého na jednotku HDP, tzv. uhlíkovú intenzitu hospodárstva, o 60-65 percent v porovnaní s úrovňami v roku 2005. Analytici sa oceňujú snahy Číny oddeliť tvorbu emisií od ekonomického rastu zhodujú sa však, že tento „emisný vrchol“ by mohol Peking dosiahnuť oveľa skôr než koncom budúcej dekády.

Ďalšími opatreniami má byť zalesňovanie územia o rozlohe, ktorá sa rovná štvornásobku územia Veľkej Británie, či zvýšenie podielu obnoviteľných zdrojov energie na primárnej energetickej spotrebe na 20 percent. Do roku 2030 tak Čína  vybuduje až 800- 1000 gigawattov „nefosílnej“ kapacity, čo sa približne rovná celkovej výrobnej kapacite elektrickej energie v Spojených štátoch amerických.

Druhý najväčší svetový znečisťovateľ životného prostredia, USA, prisľúbil do roku 2025 znížiť emisie skleníkových plynov o 26-28 percent v porovnaní s rokom  2005. Prezident Barack Obama už prijal jednu z najväčších iniciatív, tzv. plán pre Čistú energiu, ktorý sa pokúsi obmedziť emisie energetického sektora. Táto iniciatíva však čelí domácemu odporu a to najmä štátov, ktoré sú závislé na energii z uhoľných elektrární, ako napr. Kentucky. Viacero z nich už oznámilo, že iniciatívu „odignorujú“.

Podobne ako Čína aj India plánuje znižovať uhlíkovú intenzitu svojho hospodárstva. Do roku 2030 by to malo byť až  o 33-35 % oproti úrovniam v roku 2005. India ďalej prisľúbila pokračovať v zalesňovaní a zvýšiť podiel „nefosílnych“ zdrojov energie na 40 % inštalovanej kapacity.

Päticu najväčších znečisťovateľov uzatvára Rusko, ktoré plánuje obmedziť skleníkové plyny na 70-75 % oproti roku 1990. Hoci krajina sa zaviazala k 30 percentnému zníženiu emisií už dnes v skutočnosti produkuje o 32 percent menej ako v roku 1990.

Moskva navyše plánuje „počítať k dobru“ aj absorpčnú schopnosť rozsiahlych ruských lesov, čo by im podľa editora Ronalda Baileyho v skutočnosti umožnilo zvýšiť ich emisie o približne 18 percent.

(Nasleduje aktualizácia zo 14. októbra 2016.)

Parížska dohoda

Na klimatickom summite COP21 vo Francúzsku sa napokon podarilo dospieť k dohode. V mestečku Bourget pri Paríži bola 12. decembra 2015 prijatá Parížska dohoda (v slovenčine). Francúzske predsedníctvo COP ju nazvalo „prvou medzinárodnou klimatickou dohodou“. Je totiž právne záväzná pre 195 krajín a Európsku úniu. Bude sa totiž vzťahovať nielen pre rozvojové krajiny a najväčších znečisťovateľov. Dosiahnutie dohody je považované za diplomatický úspech francúzskeho predsedníctva a s ním aj Európskej únie.

Dohoda si v článku 2 dáva za cieľ do konca storočia (a) „udržať zvýšenie globálnej priemernej teploty výrazne pod hodnotou 2°C v porovnaní s hodnotami predindustriálneho obdobia a vynaložiť úsilie na obmedzenie zvýšenia teploty na 1,5°C v porovnaní s hodnotami predindustriálneho obdobia“ (mitigation). Tento článok dáva tiež za ciele (b) „zvýšiť schopnosti prispôsobiť sa nepriaznivým vplyvom zmeny klímy,“ (adaptation) a (c) „zosúladiť finančné toky s cestou k nízkym emisiám skleníkových plynov a vývoju odolnému voči zmenám klímy“.

Dôležitým zámerom je aj uhlíková neutralita po roku 2050. Článok 4 uvádza snahu „čo najskôr dosiahnuť celosvetovo vrchol emisií skleníkových plynov … , aby sa v druhej polovici tohto storočia dosiahla rovnováha medzi antropogénnymi emisiami skleníkových plynov zo zdrojov a ich odstraňovaním pomocou záchytov, na základe spravodlivosti.“

Dohoda rozlišuje medzi mitigačnými snahami vyspelých a rozvojových krajín. V článku 4 dohoda ukladá vyspelým krajinám povinnosť „udržať si vedúcu pozíciu tým, že sa zaviažu k absolútnym cieľom znižovania emisií v celej ekonomike.“ Čo sa týka rozvojových krajín, „ďalej by mali posilňovať svoje úsilie o zmiernenie zmeny klímy a budú podporované v tom, aby sa časom posunuli k cieľom znižovania alebo obmedzovania emisií v celej ekonomike,“ pričom sa zdôrazňujú „rozdielne okolnosti v jednotlivých krajinách.“

V oblasti adaptácie dohoda jednoznačne kladie dôraz na rozvojové krajiny. Článok 7 uvádza, že „adaptácia je celosvetovou výzvou, ktorej čelia všetci v miestnom, regionálnom. národnom, nadnárodnom a medzinárodnom meradle, a ktorá je kľúčovou zložkou a prispieva k dlhodobej globálnej odozve na zmenu klímy na ochranu ľudí, živobytia a ekosystémov, pričom sa berú do úvahy naliehavé a okamžité potreby rozvojových krajín, ktoré sú zmluvnými stranami, ktoré sú zvlášť citlivé na nepriaznivé dôsledky zmeny klímy.“

Pokiaľ ide o financovanie, v článku 9 sa vyspelé krajiny zaväzujú „poskytovať finančné zdroje na pomoc rozvojovým krajinám, ktoré sú zmluvnými stranami na zmiernenie zmeny klímy aj adaptáciu pri pokračovaní ich existujúcich záväzkov podľa dohovoru.“

Parížska dohoda má dosiahnuť zmiernenie klimatických zmien prostredníctvom národne definovaných príspevkov v súlade s článkom 3. Zároveň platí podľa článku 4, že „každý nasledujúci národne definovaný príspevok strany bude predstavovať pokrok oproti aktuálnemu príspevku strany a bude odrážať jej najvyššiu možnú ambíciu.“ Zmluvné strany ich budú aktualizovať každých päť rokov.

Prvé vyhodnotenie, ako sa zmluvným stranám darí dosahovať cieľ dohody, sa uskutoční v roku 2023 a bude sa opakovať každých päť rokov, uvádza článok 14.

Ratifikačný proces a pošramotený imidž EÚ

Už v prvý deň, keď bola dohoda otvorená na podpis v New Yorku, 22. apríla 2016, ju podpísalo 175 krajín. Za Slovensko svoj podpis pripojil prezident Andrej Kiska.

Po podpise nastúpila ratifikačná fáza, ktorá vedie k účinnosti dohody. Parížska dohoda v článku 21 presne uvádza podmienku vstupu do účinnosti „Táto dohoda nadobudne účinnosť v tridsiaty deň po dni, kedy aspoň 55 strán dohovoru, ktoré majú spolu aspoň odhadovaných 55 percent celkových globálnych emisií skleníkových plynov, uložilo svoje listiny o ratifikácii, prijatí, schválení alebo pristúpení.“

Dvojité kvórum pre vstup dohody do platnosti bolo dosiahnuté už 5. októbra 2016. K 14. októbru dokument ratifikovalo podľa stránky OSN 79 strán, ktoré zahŕňajú aj Európsku úniu. Dohoda tak vstúpi do platnosti 4. novembra. Podarilo sa dosiahnuť, aby dohoda bola účinná v deň začiatku COP22 v Marrákeši. V Maroku môže zasadnúť po prvýkrát CMA, teda konferencia zmluvných strán k Parížskej dohode. Medzi nimi bude sedieť aj Európska únia.

Tá však nebola prvou veľkou ekonomikou, ktorá Parížsku dohodu ratifikovala. Tými boli Čína a Spojené štáty. Dohodu ratifikovali v predvečer summitu G20, ktorý sa konal začiatkom septembra v čínskom Hangzhou. Bola to Európska únia, ktorá zvykla ostatné krajiny nabádať k tomu, aby ju v klimatických politikách nasledovali. Vetu „azda to povzbudí ostatné krajiny k podobným snahám,“ vyslovil tentokrát čínsky prezident Xi.Jinping. Čínu a Spojené štáty v ratifikácii predbehli z európskych krajín len Maďarsko a Francúzsko.

Po summite G20 začalo na urýchlenie procesu ratifikácie tlačiť viacero európskych predstaviteľov. S pribúdajúcim časom sa otáznik na EÚ ako „klimatickým lídrom“ zväčšoval. Na Slovensko ako do predsedníckej krajiny Rady EÚ pricestovala naliehať predsedníčka COP21 a francúzska ministerka životného prostredia Ségolène Royalová. Šéf Európskej komisie Jean-Claude Juncker vo svojom septembrovom prejave o stave Únie vyzval členské štáty a Európsky parlament na „ratifikáciu teraz“, pretože „je to o globálnom vplyve Európy.“ Keď ešte dohoda nebola ratifikovaná zo strany EÚ ani v druhej polovici septembra, člen europarlamentného výboru pre životné prostredie, Gerben-Jan Gerbrandy (ALDE), pre EurActiv.sk povedal, že „pre Európu je to veľké poníženie.“

Ministri životného prostredia pod vedením Lászla Sólymosa (Most-Híd) napokon na mimoriadnom zasadnutí 30. septembra dohode dali zelenú a schválili urýchlenie ratifikačného procesu na strane EÚ. Európsky parlament podľa očakávaní nekládol žiadne prekážky a dohodu odobril na plenárnom zasadnutí v prvý októbrový týždeň. Európska únia sa potom utešovala tým, že prispela k dosiahnutiu dvojitého kvóra. Predseda Európskej rady Donald Tusk hovoril tiež o „ovocí bratislavského summitu,“ splnomocnenec pre slovenské predsedníctvo Ivan Korčok o „veľkom úspechu slovenského predsedníctva“. „Málokedy sa stane, že taká malá krajina ako Slovensko, môže zasiahnuť do riešenia globálneho problému veľkého významu. Tu nielenže sme zasiahli, ale priamo sme tento proces viedli,“ povedal Sólymos.

Ratifikácia a vynútiteľnosť v EÚ

„Čelili sme vážnym a zásadným pripomienkam kolegov z Poľska, Nemecka a Talianska,“ povedal o vyjednávaniach v Rade EÚ slovenský minister životného prostredia László Sólymos (Most-Híd). Napokon ešte aj teraz platí, že všetky európske štáty dohodu neratifikovali. Kompromis v Rade EÚ sa zrejme stal súčasťou širších vyjednávaní o novom nariadení o zdieľanom úsilí, ktoré má zabezpečiť znižovanie emisií v jednotlivých členských štátoch.

V Európskej únii ratifikovali Parížsku dohodu najväčšie ekonomiky eurozóny, Nemecko a Francúzsko, ako aj niekoľko ďalších štátov. Pozitívnym prekvapením je Vyšehradská skupina. Stredoeurópske štáty sa v minulosti vyjadrovali kriticky ku klimatickým politikám Únie a v rámci projektu energetickej únie uprednostňovali skôr rozmer konkurencieschopnosti a bezpečnosti dodávok. Okrem Maďarska, ktoré dohodu ratifikovalo ako prvé v EÚ, už prešla aj na Slovensku a v Poľsku. V Česku ratifikáciu schválila vláda, parlament by ju mal odobriť čoskoro.

Hoci na Slovensku sa v pléne národnej rady diskutovalo o dotáciách pre uhlie, Parížska dohoda napokon spojila koalíciu s opozíciou.

O tom, čo budú musieť jednotlivé členské štáty urobiť pre zníženie celoeurópskych emisií, rozhodne nariadenie o zdieľanom úsilí. Nariadenie definuje konkrétne záväzky pre štáty pokrýva sektory mimo Systému EÚ pre obchodovanie s emisiami (ETS) vrátane dopravy, budov, poľnohospodárstva a lesníctva. Jeho návrh predložila Európska komisia v júli 2016. So svojimi záväzkami medzi rokmi 2021 a 2030 môžu mať problémy práve štáty, ktoré Sólymos spomínal. Poľsko má svoje emisie znížiť o 7 percent, Taliansko až o 33 percent a Nemecko 22 percent. V ktorých sektoroch sa štáty rozhodnú emisie znížiť, je na ich rozhodnutí.

Slovensko má svoje emisie v tomto období znížiť o 12 percent, aj tento cieľ je však podľa Sólymosa veľmi ambiciózny. Ak totiž Slovensko svoje emisie zvýši do roku 2020 na úroveň o 13 percent vyššiu ako v roku 2005 – ako mu to dovoľuje súčasné nastavenie – bude musieť do roku 2030 dosiahnuť zníženie až o 25 percent (v porovnaní s rokom 2005).

Vďaka ETS a nariadeniu o zdieľanom úsilí je Parížska dohoda v Európskej únii vynútiteľná. ETS je totiž federalizovaný systém a na trh s emisiami a dodržiavanie pravidiel zo strany jednotlivých prevádzok dohliada Európska únia. Pre nariadenie zase bude platiť, že je právne záväzné pre členské štáty. Ak ho budú porušovať, Komisia ho dokáže vynucovať. Takže pre EÚ platí, že jej záväzky v Parížskej dohode sú právne vynútiteľné – ňou samou.

COP22: Marakéšska diskusia a problematické body

Ďalší klimatický summit sa začína 7. novembra v marockom Marrákeši. Na COP22 po prvýkrát zasadne CAM a bude hovoriť o implementácii Parížskej dohody. Konferencii budú dominovať témy vymáhateľnosti klimatických sľubov a financovania. Zvlášť problematickým bodom je šanca na dosiahnutie cieľov za súčasného nastavenia národných klimatických politík.

Hoci na európskej úrovni je dohoda vynútiteľná, na celosvetovej nie. OSN nemôže zmluvné strany trestať za nedodržiavanie národných plánov. Počíta len s monitorovacím systémom. Zmluva vlastne funguje zdola nahor, nie zhora nadol.

Zmluvné strany sa budú stretávať každých päť rokov, aby vyhodnotili plnenie záväzkov v súlade s najnovšími vedeckými poznatkami. Je to mäkký spôsob implementácie, ktorý sa spolieha na akýsi spoločenský alebo svetový tlak, že „čierne ovce“ prinúti svoje správanie napraviť. Detaily tohto mechanizmu budú práve predmetom marrákešských vyjednávaní.

Aktualizácia národných sľubov sa určite dostane na stôl. Hlavným problémom dohody totiž je, že podľa súčasného nastavenia nesplní svoj dvojstupňový cieľ. Súčasné národné záväzky – ak sa vôbec dodržia – nezaručujú obmedzenie otepľovania na úrovni dvoch stupňov (do konca storočia v porovnaní s predpriemyselným obdobím). Vedecké konzorcium Climate Action Tracker vypočítalo, že INDC povedú k otepleniu na úrovni 2,4 – 2,7 stupňa. Ak má byť cieľ z Parížskej dohody dodržaný, budú musieť štáty predložiť ambicióznejšie národné ciele.

Veľkou témou COP22 bude napokon financovanie opatrení v rozvojových krajinách. Na klimatickej konferencii COP15 v Kodani v roku 2009 sa rozvinuté krajiny zaviazali k ročnému príspevku 100 miliárd dolárov pre rozvojový svet do roku 2020. V roku 2014 však dosiahol príspevok výšku len 62 miliárd dolárov. Podľa Parížskej dohody by mal skutočný ročný príspevok dosiahnuť 100 miliárd dolárov do roku 2020 a na tejto výške sa udržať až do roku 2025. V Marrákeši sa budú krajiny venovať plánu, ako dosiahnuť do roku 2020 ročné financovanie opatrení v rozvojových krajinách na úrovni 100 miliárd dolárov. Členské štáty EÚ svoj záväzok potvrdili pod vedením slovenského predsedníctva.

V tejto súvislosti je dôležitá aj úloha Spojených štátov. Môže od Parížskej dohody odstúpiť klimatoskeptik Donald Trump, ak ho zvolia za amerického prezidenta?

Áno, ale až na konci svojho mandátu. Samozrejme za predpokladu, že bude dodržiavať medzinárodné dohody. V článku 28 dohody sa píše, že zmluvná strana môže požiadať o odstúpenie od dohody tri roky od jej vstupu do platnosti. Odstúpenie však tiež musí vstúpiť do platnosti. Podľa dohody to trvá rok od uloženia žiadosti o odstúpenie. To znamená, že na odstúpenie treba celkovo štyri roky. Dohoda začne platiť v novembri 2016, odstúpenie je teda najskôr možné v novembri 2020. Ak bude Donald Trump zvolený za prezidenta, funkcie sa ujme v januári 2017. Od dohody bude môcť odstúpiť dva mesiace pred koncom svojho štvorročného mandátu.

REKLAMA

REKLAMA