S. DJANKOV: Euro je po kríze silnejšie

Bratislava 6. júla (TASR) - Európska únia (EÚ) a jej lídri neboli pripravení na finančnú krízu a často odkladali nepopulárne rozhodnutia, dúfajúc, že sa situácia sama vyrieši. Povedal bývalý bulharský minister financií Simeon Djankov počas nedávnej prednášky na pôde Viedenského inštitútu pre medzinárodné ekonomické porovnávanie. V exkluzívnom rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho cyklu ...

Bratislava 6. júla (TASR) – Európska únia (EÚ) a jej lídri neboli pripravení na finančnú krízu a často odkladali nepopulárne rozhodnutia, dúfajúc, že sa situácia sama vyrieši. Povedal bývalý bulharský minister financií Simeon Djankov počas nedávnej prednášky na pôde Viedenského inštitútu pre medzinárodné ekonomické porovnávanie. V exkluzívnom rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho cyklu Osobnosti: tváre, myšlienky ocenil pôsobenie slovenských ministrov financií, ktorí počas krízy neobhajovali len záujmy krajiny, ale aj ostatných nových členov EÚ.

-Ste autorom knihy “Vnútri eurokrízy”, kde opisujete zákulisie rokovaní o záchrane eura a niektorých krajín eurozóny. Boli ste očitým svedkom týchto udalostí. Zároveň ste ekonóm a nie politik. Aký ste preto mali dojem z rokovaní v rámci Rady EÚ pre ekonomické a finančné záležitosti (Ecofin) a z prijímania rozhodnutí na najvyššej úrovni?-

Môj prvý dojem bol, že EÚ a jej lídri nie sú vôbec pripravení popasovať sa s takouto krízou. Možno preto, že podobnej udalosti čelila eurozóna a EÚ po prvý raz. A možno aj preto, že prišla pre nich veľmi nečakane.

-V knihe píšete, že vás prekvapilo odborné pozadie ministrov financií EÚ. Väčšina z nich nemala ekonomické vzdelanie…-

Presne tak. Keď som po prvý raz prišiel na rokovanie Ecofinu a vzájomne sme sa predstavili, poznal som len pár ministrov financií z môjho predchádzajúceho pôsobenia vo Svetovej banke. Napríklad poľského ministra financií Jaceka Rostowského, francúzsku ministerku Cristine Lagardeovú, či švédskeho kolegu Andersa Borga. Celkovo však len 5 či 6 ministrov z celej dvadsaťsedmičky mohlo o sebe povedať, že sú ekonómovia.

-Ako v tejto súvislosti spomínate na skúsenosti a rokovania so slovenskými ministrami financií v Ecofine?-

S Ivanom Miklošom sa poznám dlho a veľmi dobre. Oceňujem reformy, zlepšujúce podnikateľské prostredie, ktoré prijalo Slovensko v čase, keď bol prvýkrát ministrom financií. V tom čase som pôsobil v Svetovej banke, sledoval, čo Slovensko dosiahlo v rokoch 1998 až 2006 a dával aj niektoré odporúčania. Miklošovu prácu si preto vážim. V čase, keď som sa stal bulharským ministrom financií, Slovensko bolo najmladším členom eurozóny. Vaše skúsenosti z prístupového procesu do eurozóny ma veľmi zaujímali. Dostal som pozvanie do Bratislavy od ministra Jána Počiatka, ktorý bol veľmi otvorený a podelil sa o znalosti z prijímania eura. Musím povedať, že obaja ministri, Mikloš aj Počiatek, ma v dobrom slova zmysle ohromili svojou odbornosťou a rozhľadom. Navyše, aj pri rokovaniach v rámci Ecofinu ich bolo počuť. Neobhajovali len záujmy Slovenska, ale aj nových členov EÚ z východu kontinentu. Vôbec nebolo bežné medzi ministrami financií z východnej Európy, že mali toľko ekonomických skúseností a sebavedomia na vystupovanie na najvyššej úrovni v rámci Ecofinu, kde sa presadzovali skôr veľké a staršie členské štáty.

-To znamená, že pri rokovaniach o kríze existovala deliaca čiara medzi starými a novými členmi EÚ?-

Spočiatku to tak bolo. V roku 2009 ešte bolo cítiť delenie západ a východ, čiže staré a nové členské štáty. Od roku 2011 sa však objavuje nová deliaca čiara, medzi severom a juhom. Medzi rozpočtovo disciplinovanými a problematickými krajinami. V rámci neho pobaltské krajiny, Poľsko, Slovensko i Bulharsko podporovali politiku a rozhodnutia severu. Myslím si, že toto delenie stále pretrváva.

-Sú tieto deliace čiary rizikom pre jednotu EÚ?-

Vidím to ako riziko, ktoré sa objavuje v diskusiách o politikách EÚ. Mnohé krajiny z juhu Európy majú odlišné pohľady na otázku financovania, rozpočtovej disciplíny, spoločných európskych dlhopisov, ktoré presadzujú. Naopak, severné krajiny spolu s väčšinou nových členov únie odmietajú tento druh obligácií a podporujú pozície bankovej únie. Na druhej strane, toto delenie je prirodzené, lebo ide o rozdielny pohľad na politiky a to je demokratické. Predchádzajúce delenie, západ a východ, bolo umelé. Staré krajiny neprijali bývalé krajiny sovietskeho bloku automaticky, ale žiadali, aby dokázali, že si zaslúžia byť členmi “starej Európy”. Kríza však toto delenie zmietla zo stola. Ukázala, že krajiny strednej a východnej Európy prijali mnoho potrebných reforiem a stali sa ekonomicky a rozpočtovo zodpovednejšie ako južné štáty, Grécko, Španielsko, Portugalsko či Taliansko.

-Vo svojej knihe píšete, že v rámci Ecofinu a rozhodnutí, ktoré prijíma, má hlavné slovo Nemecko. Bolo v rámci krízy nevyhnutné, aby sa objavil takýto líder?-

Nemyslím si, že to bolo nevyhnutné. Dokonca tvrdím, že Nemecko sa v tejto pozícii vôbec necíti dobre. V prvej fázy krízy v rokoch 2009 a 2010 sa ministrovi financií Wolfgangovi Schäublemu a jeho tímu vôbec nepáčilo, že ostatní čakajú na to, čo spravia. Oponovali, že rozhodnutia sa musia robiť spoločne. Myslím si však, že na to boli dva dôvody. Po prvé, iné významné veľké krajiny ako Francúzsko, Taliansko, Španielsko, mali množstvo vlastných problémov. Jedine Nemecko zvládlo krízu relatívne hladko. Druhým dôvodom boli financie na záchranu ekonomík a bánk. Tam rovnako bolo Nemecko krajinou, ktorá mala zdroje na to, aby niesla najväčšiu ťarchu. Myslím si, že v budúcnosti sa to zmení a hlavné slovo bude mať Brusel. Napokon od jesene to bude úloha pre novú Európsku komisiu, aby bola aktívnejšia a pripravená byť lídrom, ak by došlo niekedy k podobnej kríze.

-Netajíte sa tým, že vás počas vážnych krízových rokovaní prekvapila rozšírená taktika odkladať vážne rozhodnutia, s tým, že sa situácia hádam nejako vyrieši aj sama. Je to typické pre EÚ?-

Myslím si, že áno. Niekedy tie odklady mali vytvoriť priestor pre ďalšiu diskusiu, aj s krajinami mimo eurozóny, ako je Veľká Británia alebo Čína. Nepochybne bolo dôvodom aj to, čo som už spomínal. Nedostatočné odborné zázemie väčšiny európskych ministrov financií. Problém vidím aj v spôsobe prijímania rozhodnutí. Pri krízových situáciách by mala mať viac právomocí Európska komisia a v rámci nej by malo dôjsť k zjednoteniu viacerých portfólií, ktoré by mal mať v čase krízy pod palcom jeden “superkomisár”. Vtedy by bolo možné rýchlejšie a dôraznejšie prijímanie dôležitých rozhodnutí.

-Väčšina ekonómov vidí začiatok krízy v Európe v roku 2009, keď takmer zbankrotovalo Grécko. Vy ho vidíte už skôr – v roku 2008, keď padli islandské banky. Prečo?-

V roku 2008 mohli ekonómovia vo svete vidieť, že sa blíži finančná kríza. Nedalo sa predpovedať, aká bude hlboká, ale jej príchod bol zrejmý. Čoraz viac amerických toxických finančných derivátov sa dostávalo do európskych ekonomík. V tom čase sa našli americkí i európski ekonómovia, ktorí predpovedali, že na tento vývoj doplatí ako prvý nejaký malý štát so zanedbateľným bankovým sektorom, ktorý nebude mať v prípade problémov dostatok finančných zdrojov. Doplatil na to Island, hoci nie je členom eurozóny a ani EÚ. Zároveň to však mala brať Európska komisia, Ecofin aj Európska centrálna banka ako varovanie a hľadať možnosti preventívnej ochrany. Hoci bolo jasné, že je len otázkou času, kedy sa problémy rozšíria na slabších členov eurozóny, nikto nič nerobil. Premárnili sa tri roky a až v roku 2011 začal Ecofin podnikať zmysluplné kroky na riešenie krízy.

-Trochu vás vyskúšam. V knihe ste stanovili sedem kľúčových štádií krízy. Ktorý z nich bol číslo tri?-

Prvým bodom je Grécko. Druhým je Deauville (miesto stretnutia nemeckej kancelárky Angely Merkelovej a francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho, kde sa dohodli na vytvorení tzv. trvalého eurovalu – pozn. TASR). Hm, čo by mohlo byť tretie štádium. Určite sa odohralo v roku 2011. Asi si teraz narýchlo nespomeniem…

-Bol to pád slovenskej vlády Ivety Radičovej pre rozšírenie záchranného mechanizmu, tzv. dočasného eurovalu a jeho schválenie v parlamente na druhý pokus. Slovensko bolo poslednou krajinou eurozóny, ktorej súhlas chýbal…-

Pravdaže. Bolo to veľmi nešťastné obdobie.

-Stál pád akejkoľvek vlády za takúto, hoci vyššiu európsku cenu?-

Myslím si, že vtedajšia vláda týmto získala veľký kredit, že trvala na prijatí rozšírenia dočasného eurovalu aj za cenu vlastného pádu. Bolo to nepopulárne rozhodnutie, ale to nielen na Slovensku. To, čo sa stalo Radičovej vláde, však padá aj na vrub európskych politikov, ktorí mali prísť na Slovensko a zrozumiteľne vysvetliť, prečo je prijatie tejto dohody dôležité a uľahčiť tak úlohu kabinetu. Bol to pre mňa veľmi trpký moment. O dva mesiace neskôr boli parlamentné voľby vo Fínsku, kde musela stredopravá proeurópska vládna koalícia, veľmi podobná tej slovenskej, vysvetľovať voličom, prečo je potrebná solidarita v rámci eurozóny. Všetci dôležití európski politici vtedy pricestovali do Fínska a podporili vládu a jej politiku. Toto na Slovensku chýbalo a zároveň spôsobilo, že vláda dopadla ako japonský pilot kamikadze.

-Keď sa pozriete späť na vývoj od roku 2008, ako kríza ovplyvnila euro? Stalo sa silnejšou menou?-

Určite je silnejšie, pretože poznáme, aké sú jeho hranice. Už v čase vzniku eurozóny bolo zrejmé, že nejde o ideálnu monetárnu zónu a že kríza musí prísť skôr či neskôr. To sa očakávalo. Nečakalo sa, že bude až taká rozsiahla a bude potrebné zachraňovať viacero krajín. Brusel na to nebol pripravený. Teraz už vieme viac o tom, čo sa môže stať a ako na krízové scenáre reagovať na národnej a nadnárodnej úrovni. Preto si myslím, že euro je po kríze silnejšie.

UPOZORNENIE: TASR ponúka k rozhovoru zvukové záznamy

Rozhovor so Simeonom Djankovom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

kva dab

REKLAMA

REKLAMA