5 spôsobov, ako na Slovensku “približujeme úniu občanom”

Je málo floskúl, ktoré sú na Slovensku takou stálicou ako potreba „približovať EÚ občanom“.

 

Medzi slovenskými proeurópskymi politikmi je obľúbená pri povzdychnutí nad účasťou v eurovoľbách, pri slovenskom predsedníctve a podobných štátnických príležitostiach. Záhadne nikdy nenasleduje výpoveď o tom, ako by to malo vyzerať.

Úniu by pritom úplne postačilo občanom nevzďaľovať, čo sa v rovine politickej a mediálnej komunikácie deje mnohými nenápadnými spôsobmi. Za všetky niekoľko príkladov.

1. Jazyk je všetko

V prvom rade, je to jazyk ako taký, ktorý v nuansách zásadne formuje, ako o veciach uvažujeme. Exemplárnym príkladom je používanie skratky „Brusel“ ako synonyma pre ľubovoľný druh výstupu, ktorý sa obtrel o niektorú z európskych inštitúcií. Je to rovnako hlúpe ako keby Prešovský korzár písal o „Bratislave“ ako synonyme pre celú štátnu správu. Treba s tým prestať, prekonať lenivosť a osvojiť si umenie presného rozlišovania.

Je tiež dobré si uvedomiť obrovskú mieru ambivalentnosti v zdanlivo kategorických vyhláseniach typu: „EÚ zlyháva v migračnej kríze “. Zlyhávajú európske inštitúcie, lebo sa tým nezaoberajú? Sú politiky EÚ nefunkčné? Zlyhávajú všetky členské štáty EÚ? Niektoré členské štáty? Napriek tejto vysokej miere nejasnosti, je odkaz pre koncového spotrebiteľa, že „únia nefunguje“. Opäť preto platí, že v jazyku je presnosť cnosť.

2. Umenie argumentácie

Druhým problémom je takmer úplná absencia európskej argumentácie v našich prioritách v EÚ. Vedieť povedať, čo je výhodné pre Slovensko je jedna vec, iná je aspoň občas pomenovať, prečo to je dobrý nápad z pohľadu EÚ. Neschopnosť takéhoto presviedčania môže byť problém na pracovnej úrovni v Rade EÚ ale je to aj deficit politickej komunikácie na Slovensku.

Pokus o európsku argumentáciu sme videli pri debate o tzv. utečeneckých kvótach. Mali sme predsedníctvo a tak vznikla „flexibilná solidarita“. Priehľadnosť skutočného významu slova „flexibilná“ však nezachránila ani jeho zmena na „efektívna“.

Celkovo máme v niektorých dôležitých momentoch tendenciu reagovať v prvej vlne reflexívne, aby sme sa v druhej snažili čo-to napraviť chytrejším spôsobom. Kvóty sú jeden príklad. Druhý bol, keď Slovensko po krkolomnom odmietaní pomoci Grécku neskôr partnerov v EÚ presvedčilo o spravodlivejšom kľúči pre národné príspevky do tzv. trvalého eurovalu (ESM). Veľkou skúškou schopnosti európskej argumentácie bude pre Slovensko téma rozpočtu EÚ po roku 2020.

3. Rezortné zlyhania

Keď sa zmapovala účasť ministrov na Radách EÚ za prvých 10 rokov členstva, nebola slávna, pre Slovensko najnižšia z V4. Po predsedníctve sme považovali za úspech, že niektorých ministrov to dokonca „začalo baviť“. Nebolo by preto vôbec od veci, keby pokračovali v peknej tradícii informovať občanov, čo na Radách robia. Istou výnimkou je momentálne ministerstvo financií. Prejav ministra Kažimíra na pôde bruselského think-tanku Bruegel je príspevok k európskej debate, ktorá vyčnieva zo slovenského priemeru, hoci nie v miere zásahu slovenského publika.

V novinárskej praxi cítime ešte jeden neduh, ktorý je zrejme symptómom hlbšieho problému. Je ním programová neochota ministerstiev komunikovať v ranných fázach slovenské pozície ku konkrétnym návrhom EÚ. Dôvodia tým, že je to „v procese“, „prebiehajú rokovania“ (veď samozrejme) alebo by to bolo „predčasné“. Európska normotvorba je konsenzuálny proces o mnohých štádiách, to ale nie je pre ministerstvá dôvod nekomunikovať verejnosti svoje pozície čo najskôr, aj za cenu, že nie sú finálne. Mali byť vedieť vyargumentovať posuny v národnej pozícii, ak k nim príde a čo ich spôsobilo. Iným prejavom vyspelosti je zase nebáť sa proaktívne komunikovať o politikách, kde má Slovensko objektívne rezervy pri implementácii. Snahu vidieť napríklad u ministerstva životného prostredia.

4.) Nehaňte inštitúcie

Štvrtá výčitka nie je iba slovenským špecifikom. Aj na Slovensku ale pestujeme tendenciu bagatelizovania európskych inštitúcií, resp. celého inštitucionálneho systému EÚ. Nemáme vraj unavovať občanov rečami o zmenách zmlúv a inštitúciách, nezaujíma ich to, nerozlišujú ich.

Slovenský premiér pri predstavovaní priorít  predsedníctva v Európskom parlamente bez ostychu povie, že nevie, čo EP vlastne robí (pripomeňme, že EP je pre Radu v legislatívnom procese takmer rovnocenný partner). Aj slovenská diplomacia má nepekný zvyk sa o EP vyjadrovať s dešpektom, netajac sa názorom, že Lisabonská zmluva zašla s právomocami pre europoslancov príliš ďaleko.

Nejde tu ale len o Parlament. To, aké máme inštitúcie v EÚ a ako medzi sebou fungujú je kľúčové, tak ako je dôležitá deľba moci a úloh v štáte. Ako na úrovni štátu, tak aj na úrovni EÚ platí, že dôvera v štát alebo v európsky projekt sa nedá vybudovať bez dôvery v ich inštitúcie.

5.) Dve kategórie

Posledným v tomto výpočte je toxická zábavka priživovania konceptu „občanov druhej 2. kategórie“. Osobne nezdieľam nadšenie z toho, že zmienka Slovenska v najočakávanejšom Junckerovom prejave sa spája s tým, že prahneme po kvalitných rybích prstoch. Nie je to strategická téma, ale ukazuje na niečo, čo strategické je. Problém dvojakej kvality potravín, ak sa uznesieme na tom, že to problém je, sa dá odkomunikovať dvoma spôsobmi.

Prvý je, že EÚ/Komisia vedome dovoľuje nadnárodným koncernom dovážať nízku kvalitu na východ. Inými slovami, že európska integrácia je takmer synonymom tejto praxe a treba proti tomu vytiahnuť do boja. Druhý spôsob je povedať, že tento stav by sme tu mali bez EÚ pravdepodobne v omnoho horších rozmeroch (bez minimálnych spoločných štandardov kvality a bezpečnosti). V takejto situácii by Slovensko nemalo žiadne páky tento problém riešiť a ak to teraz riešiť môže, tak len cez európsku úroveň.

Pod tento bod radím aj časť debaty o Slovensku v „jadre EÚ“. Bola by vhodná opatrnosť v predávaní „jadra EÚ“ ako nejakej formy druhého vstupu do únie a ešte viac ako posledného kroku k naplneniu ašpirácie o dobehnutí životnej úrovne západu.

 

 

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA