Stratégia AfD: Provokácia ako nástroj polarizácie

Podstatnej časti hnutia Alternatíva pre Nemecko (AfD) vôbec nejde o politiku realizovanú v parlamente. Cieľ je boj proti systému, nie stať sa jeho súčasťou, píše Paul Simon.

 

V Nemecku sa 24. septembra 2017 uskutočnia parlamentné voľby. Krajne pravicová strana AfD, ktorá sa v posledných mesiacoch v prieskumoch pohybuje jasne nad 10 % sa takmer s určitosťou dostane do spolkového parlamentu. Hoci Angela Merkelová s veľkou pravdepodobnosťou ostane pri moci, vzostup krajnej pravice už nemeckou politickou scénou otriasol.

Asi pred mesiacom do médií unikol strategický dokument, ktorý prijalo vedenie AfD. Máme tak možnosť nahliadnuť do toho, čo nás v najbližších mesiacoch čaká. Denník Franfurter Allgemeine Zeitung to zhrnul nasledovne: „Čím väčšmi budú AfD stigmatizovať, tým pozitívnejší imidž bude strana mať“.

Provokácia ako nástroj polarizácie

AfD sa v snahe posúvať hranice politickej debaty spolieha na provokáciu. Vyhlásenia je potrebné starostlivo premyslieť s ohľadom na dvojaké publikum. Na médiá aj verejnosť to má pôsobiť provokačne, podobne ako ultrazvuk z píšťalky na psy.

Na druhej strane však sympatizanti musia to isté posolstvo vnímať ako neškodné, dokonca úplne normálne. Reakciu médií tak budú následne považovať za hysterickú a absurdnú – ako nespravodlivý pokus systému umlčať kritický hlas.

To všetko s cieľom stále viac polarizovať spoločnosť, pričom cieľom konečným má byť normalizácia reakcionárskej a nenávistnej politiky.

Na to, aby sa to robilo efektívne, pomáha ak je nositeľ oportunista a demagóg bez škrupúl a silného osobného presvedčenia – čo je zároveň dôvod, prečo v tom vyniká bývalý liberál Donald Trump.

Je to stratégia, ktorá odráža nejednoznačnosť, ktorá stojí za úspechom AfD. Strana, ktorá sa stala útočiskom pre významný počet extrémistov, sa zároveň teší podpore mnohých „radových“ konzervatívcov, ktorí sa nepohybujú v radikálnom prostredí.

V tomto svetle sa zdá, že prejav Björna Höckeho –  v ktorom vyzval na „180° obrat v našej politike historickej pamäte (Geschichtspolitik)“ – tiež poslúžil ako forma provokácie.

(Höcke vyhlásil, že Nemci by sa mali prestať ospravedlňovať za obdobie nacizmu a nazerať na svoju históriu pozitívnejšie. Berlín je podľa neho jediné hlavné mesto, ktoré si do centra zasadilo „pamätník hanby“ mysliac na pamätník hokolaustu, ktorý sa nachádza v blízkosti Brandenburskej brány – pozn. redakcie)

Vysvetlenia, ktoré mali tieto vyhlásenia relativizovať a vysvetlovať, boli starostlivo pripravené už vopred.

Höcke následne napísal, že ho reakcie „prekvapili“. „V mojom prejave som chcel len spochybniť spôsob, akým sa my Nemci pozeráme na naše dejiny a ako naša história dokáže v 21. storočí formovať pocit identity,“ napísal.

Tentokrá to ale nefungovalo. S veľkou chuťou sa do neho pustili aj jeho súperi v strane, vraj pre ňu predstavuje problém. Najhlasnejšia kritika zaznela od europoslanca Marcusa Pretzella, manžela šéfky strany a Höckeho protivníčky Frauke Petryovej.

Dokonca aj Höckeho priaznivci krútili hlavami. Obávali sa, že tým môže ovplyvniť šance vo voľbách. Postavili sa za neho len jeho najbližší spojenci.

Dvaja lídri, dva štýly politiky

V strane ako takej nie je rozkol, ale medzi jej lídrami zjavne áno. Höcke je charizmatická osobnosť ultranacionalistického krídla, ktoré dominuje v spolkových krajinách bývalého východného Nemecka a má veľmi blízko k anti-imigranstkému pouličnému hnutiu.

Frauke Petryová síce získala kontrolu nad stranou, ale v žiadnom prípade nemá takú moc, aby odstavila svojich protivníkov.

Höcke má v každom prípade podporu straníckej základne, často vystupuje na mítingoch za účasti nieľkých tisícok ľudí. Dve frakcie v strane nemajú problém pri zhode na (vágnom a protichodnom) programe , ale majú rozdielne predstavy o svojej historickej úlohe.

Petryová a jej spojenci sa pokúšajú stranu pretvoriť na modernú krajnú pravicu po vzore rakúskej FPÖ (Slobodná strana Rakúska), či Národného frontu vo Francúzsku, ktoré sa „normálne“ začlenili do politickej súťaže.

Höcke so svojimi spojencami v „Novej pravici“ si vytýčili vznešenejšie, takmer revolučné ciele. Národ je podľa nich v existenčnej kríze. Zachrániť ho môže len radikálny zlom, „absolútne víťazstvo“, ako to v prejave nazval Höcke. Ich ideológia a štýl politiky nadväzuje na staré politické tradície a to najmä národne-revolučnú a anti-liberálnu politiku Weimarskej republiky.

Höckeho slovami, strana predstavuje „poslednú evolučnú a mierovú šancu pre Nemecko“. Preto vždy požadoval, aby sa stavala do pozície „principiálnej opozície“ a ostala ako hnutie napojené na ďalšie formy odporu. Zaprisaháva sa, že ju nikdy neskorumpujú umiernené sily každodennej politiky.

Jeho rozhodnutie nekandidovať do parlamentných volieb môžu niektorí čítať ako víťazstvo jeho konkurentky Petryovej – možno to však viac hovorí o presvedčení Höckeho a jeho spojencov, že parlamentná politika je druhoradá.

To, na čom mu záleží, je snaha vzbudiť nedôveru v systém a vládu a napokon pretvoriť politickú kultúru. Táto zmena musí byť zásadná.

Symbolika dejín

Noví nacionalisti hovoria, že chcú nechať minulosť za sebou. Ide im vraj o nájdenie nového sebavedomého patriotizmu. Napriek tomu sa stále zaoberajú porážkou Nemecka a tým, čo vnímajú ako následné podvolenie sa víťazným mocnostiam.

Pamätať si zločiny národa, ale nie jeho slávu, je pre Höckeho len ďalším prejavom tohto podvolenia. Namiesto toho chce, aby Nemci o sebe rozmýšľali ako o obetiach. „Pri bombardovaní Drážďan a ďalších nemeckých miest nechceli nič menšie, ako okradnúť nás o našu spoločnú identitu. Chceli nás od základu zničiť, vytrhnúť nás z koreňov. Tým, že po roku 1945 začali so systematickou prevýchovou, takmer sa im to podarilo.“

Toto je videnie dejín, ktoré si pestujú neonacistickí revanšisti. Inteligentní pravicoví politici vedia, že ak chcú vo väčšine Nemecka zasiať xenofóbne nálady, najlepším riešením je vyhnúť sa otázke dejín. Namiesto toho sa prezentujú ako moderné hnutie, ktoré hľadí vpred a ktoré, rešpektuje platnú ústavu a povojnový poriadok.

Höcke a jeho spojenci sa však hlásia ku nacionalizmu, ktorý cíti krivdu a povojnové usporiadanie považuje za problém. Rozklad sa podľa nich začal dávno pred tým, než sa k moci dostala Merkelová.

Vo svojom prejave Höcke prirovnáva kancelárku k Erichovi Honeckerovi a svoje vlastné hnutie k odboju, ktorý porazil komunistický režim v bývalom východnom Nemecku.

Rovnako ako fašisti v 20. rokoch minulého storočia, Höcke vykreslil obraz národa v existenčnom ohrození, ktorý obklopujú nepriatelia a vládnu mu zradci. „Rok 2017 je príšerné obdobie pre náš národ, pre náš ľud. Vždy som trval na tom, opakovane som hovoril a urobím tak aj dnes večer, pretože to považujem za povinnosť: AfD stelesňuje posledné štádium evolúcie, poslednú mierovú šancu, ktorú naša vlasť má.“

 

Paul Simon študuje magisterský stupeň štúdia v odbore Severoamerické štúdia na univerzite v Lipsku. Pravidelne píše pre portál Souciant, kde pôvodne vyšiel aj tento komentár.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA