Afganistan a prečo nálepky škodia zdravému úsudku

Vojna v Afganistane sa tiahne už deviaty rok a bude sa aj desiaty. Ono to vlastne ani nie je vojna v tradičnom slova zmysle, prvá, no na nešťastie nie posledná nálepka v tomto nešťastnom príbehu.

Nálepky, ktoré mám na mysli sú samozrejme termíny a frázy používané na vyjadrenie komplexných myšlienok stručne a bez potreby zdĺhavo vysvetľovať. Typickým vinníkom je tlač, ktorá robí asi najviac pre to, aby sa takéto nálepky ujali a zdomácneli. No pokračuje to aj v odbornej sfére, kde sa tieto nálepky preberajú pre jednoduchosť komunikácie. Keďže tieto termíny znejú odborne a dobre, netreba sa nad nimi zamýšľať a tak sa jednoducho akceptujú.

Najväčšia nálepka je hádam odôvodnenie pre samotné nasadenie ozbrojených síl v Afganistane. Populáciám krajín NATO bolo zdĺhavo vysvetľované, že bezpečnostná situácia v Afganistane má priamy dopad na situáciu v Európe a na americkom kontinente. Trénovali sa tam teroristi pred útokom na Svetové obchodné centrum a ako sa ukázalo aj niektorí z účastníkov útokov na londýnske metro.

Technicky veľmi pekná nálepka, ale absurdita tohto tvrdenia je dnes evidentná. Toto tvrdenie otvorene vyvrátil bývalý šéf Britskej informačnej služby Richard Barret a lakonicky vyhlásil že je to „nonsens“ (i). Pravdepodobne skutočným odôvodnením, i keď o niečo menej propagovaným, je (a aj tu je použitá nálepka) misia na „záchranu NATO“. Táto nálepka maskuje fakt, že Európania sú neschopní garantovať vojenskú bezpečnosť svojho geografického priestoru bez asistencie Spojených štátov. Je potrebné robiť aspoň minimum, aby Spojené štáty ostali zainteresované v otázkach európskej bezpečnosti, čo by sa mohlo rozpadom NATO zmeniť. Preto sa napríklad vojenská integrácia EÚ bude počas existencie NATO odohrávať najmä ústnou formou, keďže rozprávanie, na rozdiel od tankov a helikoptér, nič nestojí.

Posielame našich vojakov do 5000 kilometrov vzdialenej krajiny a to treba nejako zdôvodniť. Posielame ich predsa do vojny a vo vojnách sa nepriateľ ničí, poráža a obkľučuje. Pri boji za správnu vec môžu umrieť aj naši vojaci, ako sa už presvedčili napríklad Kanada či Holandsko. No vojna v Afganistane bola už od začiatku netypická v tom, že tu vlastne šlo o boj proti terorizmu, kde ako v boji proti chorobám alebo chudobe nie je koho obkľúčiť, či zničiť. Boj proti terorizmu sa vedie potichu policajným vyšetrovaním a prácou tajných služieb. Teda žiadne veľké víťazstvá, ale len veľa maličkých výhier a prehier. Problematickým sa to stane len ak sa vojaci začnú domov vracať v plastových vreciach a domáce publikum si nie je isté prečo.

Preto si určíme iné dôvody ako je humanitárna pomoc, podpora demokratizácie, priniesť slobodu, ľudské práva a, okrem iných, aj zrovnoprávnenie žien. Samozrejme, vznešené ciele. Ich dosiahnutie pomocou armády je však nemysliteľné a absurdné.  Výsledkom v Afganistane nemôže byť nič iné len „príšerná maškaráda“. Podľa slov profesora Lievena „sme sa chytili do pasce výpočtov pokroku, ktoré sú až sovietske vo svojej podstate skresľovania a prekrúcania faktov a skúseností obyčajných Afgancov“.

Výhra by si totiž vyžadovala definíciu víťazstva à la „vyhráme, keď dôjdeme do Berlína“. No vojenské víťazstvo sa nedá definovať ako „priniesť mier a stabilitu“. Ani americkí stratégovia nebojujú na dosiahnutie víťazstva, ale skôr aby neprehrali, čo v prípade, že nevieme čo je podmienka víťazstva, vychádza ako najrozumnejší politický cieľ. Vojenská prehra by znamenala ťažký, možno aj smrteľný úder pre Obamovu administratívu. Pred najbližšími prezidentskými voľbami musí vyzerať, že je všetko v najlepšom poriadku a môžeme začať sťahovať jednotky od roku 2015 tak ako je stanovené v strategickom pláne. Na tom ako to vyzerá až tak nezáleží. Hlavne, že sa to tak dá opísať. Bezpečnostná situácia nedovoľuje voľný pohyb novinárov a výskumníkov. Fotky nových budov, čo dostanú nálepky škola, nemocnica, alebo volebná miestnosť majú slúžiť nie Afgancom, ale západným darcom a hlavne publiku ako dôkaz pokroku. Pravdou je, že je jednoduchšie postaviť budovu, odfotiť ju predtým ako ju Taliban alebo ISAF vyhodí do vzduchu ako zabezpečiť učiteľov, či zaručiť bezpečnú dochádzku pre žiakov oboch pohlaví. Napriek nálepkám tento konflikt nie je konflikt, z ktorého budú mať Afganci akýkoľvek prospech.

Nie preto, že by bolo málo tých, ktorí sa snažia niečo zmeniť, ale jednoducho preto, že je málo tých, ktorí vidia Afganistan aký naozaj je. Napriek plejáde ďalších nálepiek zo slovníčka politológie ako štátnosť, národ,  voľby či volení zástupcovia demokracia len málo je aplikovateľných na súčasný Afganistan. Papierová existencia kábulských ministerstiev a iných štátnych inštitúcií je rovnako len kolekciou nálepiek. Afgansky štát má totiž len málo skutočných atribútov štátu, ktoré by siahali ďalej ako Kábul, alebo mali nejaký pozitívny dopad na obyčajných Afgancov. Afganská vláda je len nálepkou pre zoskupenie záujmov a osôb, ktoré tieto záujmy zosobňujú. Práve neschopnosť prehliadnuť nálepky nám samým zabraňuje vytvoriť si zdravý úsudok o tom, čo sa dá a čo sa nedá očakávať od vývoja v Afganistane. Problém nastane len vtedy, ak náš olepený svet nereaguje a nespráva sa tak ako sme čakali. Potom nastáva rozhorčenie nad skorumpovanosťou volieb, prezidentských ako aj národných. Nič iné sa ale čakať nedalo.

Nakoniec najzavádzajúcejšia nálepka zo všetkých- Taliban- na označenie kohokoľvek, kto nebojuje s Alianciou, ale proti nej. Ťažko totiž bojovať a poraziť niečo, čo sa ani neobťažujeme spoznať. O nejakých rokovaniach, či dohodách, sa tiež nedá hovoriť.

Afganistan nie je centralizovaný, a už vôbec nie moderný štát a napriek symbolom a nálepkám nikdy nebol a ešte hodnú chvíľu nebude. Nálepky škodia úsudku pretože zatieňujú komplexnosť problémov svojou jednoduchosťou. Prezentujú Afganistan ako ostrov a jednotný štát dočasne pod vládou skorumpovanej administratívy, no na samom prahu spravodlivého a demokratického zriadenia. Niet sa čo čudovať medzinárodnej frustrácii, nad nezlepšujúcou sa situáciou napriek rokom úsilia, stoviek životov a miliárd dolárov. Novými nálepkami sa ale realita nevylepší.

——————————————————————–

(i) Massoud Adla, (2010) Interview Richard Barrett, http://english.aljazeera.net/focus/2010/01/20101177513563176.html

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA