Ako si v mestách či obciach strategicky (ne)plánujeme svoju budúcnosť

Prečo potrebujeme prechod od strategických k adaptívnym plánom.

Ak sa v súčasnosti povie výraz "strategický plán lokálneho rozvoja" tak mnohí, resp. väčšina tých, ktorí ho pripravovali, resp. ho majú využívať pre rozhodovanie vo verejnom záujme, si predstavia hrubý dokument ležiaci zaprášený na polici, resp. v zásuvke.

Som presvedčený, že lepšie porozumenie príčin, ktoré spôsobili “úmrtie” tradične pekne zviazanej a roky sa nemeniacej stratégie, môže ukázať cestu k objaveniu stratégie, ktorá bude využiteľná vo svete a realite, v ktorej žijeme a plánujeme.

Je dôležité si uvedomiť, že korene stratégie historicky spočívajú v jej využití armádou. Armádne stratégie sa sústreďujú na stanovenie cieľov, zber aktuálnych spravodajských informácií a potom tieto informácie využijú na kvalifikované rozhodnutie akým spôsobom dosiahnuť ciele (napr. obsadiť územie, prerušiť zásobovanie nepriateľa a pod.).

Ak by si armáda nevytýčila realistické konkrétne ciele a stratégia dosiahnutia cieľov by nebola postavená na najnovších, čo najdetailnejších spravodajských  informáciách, ale spoľahla sa na staršie informácie, tak by určite zlyhala (máme na to v minulosti, ale aj v súčasnosti dostatok príkladov).

Ale ako to je u našej miestnej samosprávy? Ich súčasné rozvojové stratégie vychádzajú v drvivej väčšine stále z klasických, ale už neplatiacich „konštánt“:

  • Minulosť, resp. vývoj v minulosti je dobrým ukazovateľom aj pre budúcnosť, tzn. zmeny budú postupné, dlhodobo predvídateľné a vývoj v minulosti sa dá extrapolovať do budúcnosti.
  • Rozvojová stratégia sa pripravuje na obdobie 7-10 rokov, kedy sa predpokladá dosiahnutie vytýčených cieľov a po uplynutí tejto doby sa pripraví nová stratégia na ďalšie obdobie.
  • Súčasný systém spravovania na lokálnej úrovni (inštitucionálno-organizačný rámec, plánovanie, spôsob rozhodovania, spôsob zapojenia subjektov, regulácia atď.) nie je potrebné zmeniť, prípadne meniť len nevýznamne, pretože doteraz fungoval dostatočne.

Tento prístup k strategickému plánovaniu rozvoja území mohol takto fungovať do osemdesiatych, či do polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia. Ale s vzostupom high-tech technológií, zvýšenou globalizáciou, prudkou zmenou klímy, zmenou demografických parametrov, poklesom zásob neobnoviteľných zdrojov a s tým spojeným nárastom cien energií, či hlbokými ekonomickými a finančnými krízami, sa svet začal meniť a teraz vyzerá skutočne inak ako v minulosti. 

Vývoj už teraz, ale ešte viac v budúcnosti, bude prebiehať skokovo a skôr výnimočne v pozitívnom zmysle slova. Budúcnosť sa už nedá naďalej predikovať na základe minulých trendov, pretože je pravdepodobné, že sa bude od minulosti odlišovať.

Svet sa stáva veľmi turbulentný, čo má priamy dopad aj na rozvoj miest, obcí či regiónov na Slovensku. Tí, ktorí sú zodpovední za rozvoj územia, teda aj za prípravu a realizáciu rozvojovej stratégie, sa teraz dostávajú do neľahkej situácie, keďže doterajší tradičný prístup k strategickému plánovaniu je založený na predpokladoch, ktoré už neplatia – inak povedané statický strategický plán je „mŕtvy“.

Tento stav stále viac vedie k polarizácii postojov k tomu, či vôbec má význam mať rozvojovú stratégiu územia. Niektorí lídri a odborníci tvrdia, že ju treba mať v každom prípade, len sa treba sústrediť na zber iných údajov a inak ich spracovávať ako doteraz (viac brať do úvahy vedecké scenáre budúceho vývoja v jednotlivých oblastiach, informácie agregovať tak, aby reflektovali skutočnú ekonomickú, sociálnu a environmentálnu situáciu a aj jednotlivé väzby medzi týmito oblasťami).

Iní spochybňujú v tejto volatilnej situácii potrebu existencie rozvojovej stratégie na lokálnej úrovni ako takej a tvrdia, že samospráva potrebuje reagovať na prichádzajúce zmeny a neočakávané udalosti v danom okamihu.

Ja si tiež myslím, že je nevyhnutné sa vymaniť z tzv. statických strategických plánov a zmeniť ich na adaptívne – teda na také, ktoré ukazujú smerovanie, resp. ciele, ktoré sa chcú dosiahnuť a spôsob, ako ich dosiahnuť (stratégia dosahovania cieľov) by záležal od v danom čase získaných informácií a ich kvalifikovaného vyhodnotenia.

Keď prijmeme jednu z vojenských múdrostí, ktorú povedal Dwight D. Eisenhower „plány sú nanič, ale bez plánovania sa nezaobídeme“, tak budeme schopní sa vyrovnávať, na ceste k dosahovaniu našich cieľov, s výraznými zmenami a ich dôsledkami, ktoré sa v minulosti nevyskytovali, resp. vyskytovali v menšej miere.

Na záver sa objavuje niekoľko otázok:

Ak prijmeme tento prístup čo treba zmeniť? Odpoveď znie – na Slovensku prakticky všetko na čom bolo a je doteraz založené plánovanie rozvoja územia. Je napríklad potrebné zmeniť:

  • Legislatívu, aby umožňovala samosprávam nový prístup k plánovaniu a napríklad, aby nenútila k nezmysleným programom hospodárskeho a sociálneho rozvoja, ako podmienku pre získanie zdrojov z EÚ, a to v predpísanej štruktúre, ktorá je už dnes kontraproduktívna,
  • Obsah a spôsob budovania kapacít miestnej samosprávy, resp.  jej inštitúcií tak, aby sa výrazným spôsobom zvýšili vedomosti a zručnosti tých, ktorí budú plánovať novým spôsobom
  • Spôsob a druh získavania informácií, ako aj spôsob ich spracovania
  • Plánovanie  tak, aby sa omnoho väčší dôraz kládol na začlenenie nových celosvetových problémov (zmena klímy, zmena ekonomických a finančných vzorcov, zmena demografických vzorcov,  úbytok a zdražovanie prírodných zdrojov, nárast cien energie a pod.), ktoré majú priamy vplyv aj na lokálny rozvoj
  • Proces monitoringu a vyhodnocovania napĺňania strategických cieľov tak, aby nebol formálnym, ale kľúčovým a pod.

Ak neprijmeme nový prístup k plánovaniu rozvoja, čo sa stane? Treba povedať, že už teraz nehovoríme v budúcom čase, ale konzervatívny a určitým spôsobom pre mnohých „pohodlný“ spôsob plánovania rozvoja územia nielenže spôsobuje obrovské straty verejných, teda z našich daní vyzbieraných, financií, ale nám aj znižuje, resp. zníži kvalitu života.

Ak sú plánované a realizované opatrenia, resp. rozvojové zámery, ktoré sú v nových podmienkach neuskutočniteľné (napr. výstavba ďalších a ďalších priemyselných parkov či zón, ktoré vo väčšine nemajú šancu byť naplnené investormi; či budovanie turistického strediska založeného na minulých klimatických podmienkach, ktoré už teraz – a ešte viac v budúcnosti – budú výrazne odlišné; či povoľovanie takých developerských projektov, ktoré na zelenej lúke -teda na úkor prirodzeného životného prostredia – ponúkajú ďalšie a ďalšie veľmi drahé byty, ktoré nebude mať kto pri zhoršenej ekonomickej situácii kúpiť) znamená to pre nás všetkých veľké riziká. A pre tých, ktorí takto rozhodujú, by to malo znamenať stratu našich voličských hlasov.

RNDr. Andrej Šteiner, PhD. je riaditeľom Karpatského rozvojového inštitútu v Košiciach. 

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA