Budúcnosť NATO

EurActiv.sk prináša výmenu názorov dvoch odborníkov na tému – Budúcnosť NATO.

Martin Sklenár, riaditeľ odboru bezpečnostnej politiky, Ministerstvo zahraničných vecí

Pred rokom v novembri sa hlavy štátov a vlád členských krajín NATO stretli v Lisabone, aby spoločne stanovili smerovanie Aliancie do budúcnosti. Nová Strategická koncepcia, ktorú na svojom stretnutí prijali, potvrdila hlavnú záruku, kvôli ktorej je NATO stále príťažlivé pre nové krajiny aj po viac ako šesťdesiatich rokoch svojej existencie – článok V Washingtonskej zmluvy ako základ kolektívnej obrany všetkých členov Aliancie proti útoku na ktoréhokoľvek z nich.

Takéto rozhodnutie nebolo prekvapivým. Spoločne s ďalšími dvoma hlavnými úlohami NATO – krízový manažment a rozvoj kooperatívnej bezpečnosti prostredníctvom budovania siete úzkych vzťahov s partnermi –  boli len akýmsi zovšeobecnením aktivít, ktoré NATO úspešne vykonáva od svojho založenia. Toto základné poslanie Aliancie bude vždy rovnaké, pretože je založené na zdieľaných hodnotách Európy a severnej Ameriky.

Aliancia dokázala v priebehu svojej histórie preukázať svoju opodstatnenosť. Avšak v čase, kedy proti sebe nestoja dva bloky s jadrovými zbraňami namierenými proti hlavným mestám toho druhého, je potrebné prispôsobiť fungovanie Aliancie aktuálnym potrebám. Súčasný svet charakterizuje neistota. Krízové situácie môžu vypuknúť kedykoľvek a kdekoľvek na svete, rozširovanie zbraní hromadného ničenia a terorizmus sú hrozbou pre všetky krajiny, ekonomická nestabilita môže vyvolať nárast radikalizmu a extrémizmu, kybernetické útoky môžu narušiť základnú infraštruktúru štátov. V tomto komplexnom prostredí musí NATO preukázať, že dokáže reagovať  na všetky hrozby voči bezpečnosti svojich členov.

NATO by v budúcnosti malo potvrdiť, že sa dokázalo transformovať z vojenského zoskupenia na politicko-vojenskú organizáciu. Musí presvedčiť, že euroatlantický priestor dokáže obrániť voči všetkým vojenským hrozbám, vrátane útoku balistickými raketami. Taktiež ale bude musieť poskytnúť ochranu voči útokom na informačné technológie svojich členov, respektíve v prípade teroristických útokov na ich území.

Musí zúročiť úspešné skúsenosti z práve ukončenej operácie v Líbyi a využiť ich na zefektívnenie operačného plánovania, na zrýchlenie komunikácie s tradičnými partnerskými organizáciami ako OSN, EÚ, ale aj Ligou arabských štátov a Africkou úniou. Tieto skúsenosti by malo využiť na zvládnutie úspešného prechodu operácie v Afganistane do novej kvality s dôrazom na podporu afganských bezpečnostných zložiek.

NATO musí byť aj v budúcnosti kredibilné. Preto musia všetci spojenci (nielen USA) preukázať, že dokážu a sú ochotní poskytnúť potrebnú kvantitu a kvalitu spôsobilostí pre prípadné budúce operácie. Ukazuje sa, že jednotlivé štáty nebudú schopné samostatne tento cieľ dosiahnuť. Ako riešenie sa čoraz viac skloňuje vzájomná spolupráca niekoľkých krajín pri budovaní nových a lepších spôsobilostí, čo môže postupne viesť k špecializácii a regionalizácii v rámci Aliancie.

Efektívna sieť partnerstiev musí byť aj v budúcnosti základným prístupom NATO k budovaniu stability v priľahlých, ale aj vzdialenejších oblastiach. Zapojenie partnerských krajín do operácie Zjednotený ochranca v Líbii sa ukázalo ako kľúčové. Bez dlhoročného partnerstva NATO s týmito krajinami by takáto spolupráca nebola možná.

Proces rozširovania NATO sa neskončil. Politika otvorených dverí je súčasťou Washingtonskej zmluvy a NATO bude aj v budúcnosti prijímať nových členov. Ak by krajiny, ktoré sa uchádzajú o členstvo v NATO, stratili perspektívu vstupu, stratili by aj motiváciu pokračovať v reformách a pravdepodobne by sa obrátili k iným geopolitickým centrám.

Budúcnosť NATO však nebude záležať len od Aliancie samotnej. Bude závisieť aj ďalšieho rozvoja Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky EÚ, OBSE, ale aj Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti a Šanghajskej organizácie pre spoluprácu.

S určitosťou sa však dá povedať, že NATO aj v budúcnosti bude v prvom rade nástrojom spojencov na posilnenie svojej obrany proti útokom na ich zriadenie, nezávislosť a teritoriálnu integritu. 

Ivo Samson: Reakcia na text Martina Sklenára

Autor pracuje vo Výskumnom centre Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku v Bratislave a ako vysokoškolský pedagóg na Prešovskej univerzite

Je ťažké reagovať na oponenta, ktorý má v zásade pozitívny pohľad na NATO a na opodstatnenosť existencie tejto aliancie vôbec aj v budúcnosti. Bolo by oveľa jednoduchšie polemizovať s niekým, kto patrí do tábora s myšlienkovým vybavením radikálnej pravice či skinheadov,  krajnej ľavice, hlásateľov slvanskej vzájomnosti pod ruským (ako inak) vedením alebo trebárs senzibilov. Ľudí, ktorým NATO leží „v žalúdku“ bolo a je neúrekom.

Pozastavme sa ale nad obsahom téz môjho oponenta a nad tým, čo bolo napísané alebo napísané nebolo.

Ak sa diskutuje o budúcnosti akejkoľvek svetovej či regionálnej organizácie, takmer bez výnimky sa skloňuje pojem kríza. Hovorí sa o hlbokej kríze v OSN, v kríze je dlhodobo napr. OBSE, vo výraznej kríze je dnes z rôznych dôvodov napr. aj Liga arabských štátov. O kríze v NATO sa hovorí minimálne dvadsať rokov a niekedy sa vyslovujú názory, že celé rozšírenie Aliancie o bývalé komunistické krajiny bol vlastne len pokusom prekryť túto krízu novou agendou.

Myslím, že NATO je podobne ako iné organizácie tiež v kríze, len sa ukázalo, že do skutočnej a akútnej krízy sa medzitým dostala organizácia, ktorá má k NATO najbližšie a pritom ju ešte nie tak nedávno mnohí považovali za takmer alternatívu pre NATO. Mám na mysli EÚ. Európska únia sa vrútila do ozajstnej a kritickej krízy s nečakanou rýchlosťou a členské krajiny EÚ, ktoré dnes tak zúfalo potrebujú nielen finančnú istotu, ale aj medzinárodnú obranu a bezpečnostné záruky zoči-voči rozbúrenému arabskému susedstvu, môže opäť raz (po období studenej vojny) ďakovať osudu, že niečo také ako NATO kedysi vzniklo a nebolo po skončení studenej vojny rozpustené.

O budúcnosť má Aliancia nepochybne postarané, otázka ale znie, aká budúcnosť to bude. Posledný summit NATO v Lisabone určitú projekciu budúcnosti načrtol a z tejto vízie je dôležitá nielen nedotknuteľnosť zásady kolektívnej obrany, ale napr. aj odmietnutie úlohy svetového policajta v krízových regiónoch sveta. Ak sa NATO bude cítiť ohrozené, môže zasiahnuť aj mimo článku č. 5 Washingtonskej zmluvy, ale nebude, ako sa hovorí, „upratovať hnoj“ všade len preto, že OSN. ktorá to má priamo v náplni práce, toho nie je schopná. Dúfam, že doteraz som nevyslovil nič, s čím by môj oponent musel zásadne nesúhlasiť.

Obrátim však pozornosť na dve tézy v texte oponenta, pri ktorých si dovolím zaujať trochu iné stanovisko. Prvou vecou je ďalšie rozširovanie Aliancie. Myslím, že proces rozširovania je už v podstate ukončený a uzavrie sa integráciou krajín Západného Balkánu. Napr. s integráciou Ukrajiny alebo Gruzínska by sa nemalo realisticky rátať. NATO sa v rozširovaní zastaví a stratí tak doterajší „spiritus agens“ svojej novej identity. Ale áno, o to viac sa nastolí otázka nových partnerstiev, o ktorých oponent píše. Podmienky týchto partnerstiev treba naďalej definovať a robiť zásadný rozdiel napr. medzi pragmatických partnerstvom s Ruskom a napr. hodnotovým partnerstvom s krajinami ako Japonsko či Austrália,

Druhou vecou, ktorá možno stojí za určitú polemiku je otázka charakteru NATO: skutočne je nutné, aby sa NATO „dotransformovalo“ z vojensko-politickej na politicko-vojenskú organizáciu? Politických organizácií bez dostatočných vojenských spôsobilostí je viac ako dosť a exkluzívnosť NATO spočíva v tom, že jeho vojenská dimenzia je nielen náprotivkom politickej dimenzie tejto organizácie, ale je aj dominujúca. Z rôznych dôvodov sa domnievam, že tak by to malo ostať, inak by sme sa pustili do určitého experimentu v čase, ktorý globálnej bezpečnosti momentálne veľmi nepraje. 

Odpoveď Martina Sklenára na reakciu p. Samsona

Aj keď naše dva príspevky k hodnoteniu budúcnosti NATO nie sú zásadne odlišné, poukazujú na to, že na jeho budúcnosť vplýva široké množstvo faktorov. Jedným z najpodstatnejších je práve kríza Európskej únie, na ktorú upozorňuje Ivo Samson. Na prvý pohľad sa môže zdať, že kríza v Európe sa týka len Európskej únie. Opak je však pravdou – z pohľadu bezpečnosti je v stávke omnoho viac, ako len schopnosť EÚ prežiť. Schopnosť Európanom zasadiť sa za zachovanie Únie ako prejavu svojej vzájomnej solidarity bude nevyhnutným predpokladom aj pre zachovanie Severoatlantickej aliancie v budúcnosti. Ak v národných prístupoch prevládne individualizmus namiesto solidarity, medzinárodný systém tak ako ho poznáme bude ohrozený.

Ivo Samson

Z tvrdenia, že Severoatlantická aliancia, respektíve NATO, je „najúspešnejšia obranná aliancia“, aká kedy existovala, sa stalo už klišé a býva zvykom bojovať proti klišé. Najlepšia európska tradícia myslenia je, koniec koncov, založená na zdravej skepse a na spochybňovaní príliš lineárnych úsudkov.

Ak sa vydáme týmto smerom, potom nám nedá veľa námahy dôjsť k pomerne lacným záverom ako že nič netrvá večne, či že všetko sa raz skončí. Aj aliancie. Áno, taký je všeobecne platný empirický dôkaz. Mali by sme si ale položiť otázku inak: kedy skončí budúcnosť Severoatlantickej aliancie? Má pred sebou NATO ešte len akýsi zenit, alebo už splnilo svoju historickú úlohu a žije z podstaty, teda z akejsi „post-studenovojnovej“ zotrvačnosti?

Dovolím si predostrieť na polemiku zopár – pokiaľ možno zrozumiteľných – téz, ktoré majú podporiť názor, že NATO má budúcnosť pred sebou, lepšie povedané, že táto aliancia je dnes pre Európu potrebnejšia ako napr. po r. 1989, keď sa po ´annus mirabilis´ skončila studená vojna a zaznievali hlasy, že NATO je možné teraz zrušiť spoločne s Varšavskou zmluvou. Tieto názory sme, mimochodom, mohli počuť aj od neskoršieho veľkého priaznivca rozširovania aliancie Václava Havla.

Po prvé, NATO ako organizácia nevznikla iba ako poistka proti nemeckému revanšizmu či sovietskemu expanzionizmu, ale aj ako vojensko-politická inštitúcia na obranu demokracie. Predovšetkým v Európe, pretože USA na svoje prežitie zoči-voči novým hrozbám potrebovali NATO a Európu menej ako Európa Ameriku a NATO. Môžeme dnes tvrdiť, že demokracia v Európe nie je v ohrození?

Po druhé, prakticky všetky svetové či regionálne bezpečnostné organizácie sú v „kríze identity“. Do krízy identity sa organizácia dostáva spravidla vtedy, keď stráca primárny cieľ, kvôli ktorému vznikla. Môžeme dnes tvrdiť, že organizácie ako OSN (údajný garant svetovej bezpečnosti), OBSE (údajný garant „kolektívnej bezpečnosti“ v priestore bývalého bipolárneho sveta) či EÚ (údajný nositeľ nového typu „mäkkej“ bezpečnosti) nie sú v kríze a vedia reagovať na bezpečnostné hrozby lepšie ako NATO?

Po tretie,  EÚ sa dostáva do problémov so svojim južným susedstvom, ktoré sa nachádza buď pred novou tvrdou autoritárskou érou alebo totálnym ozbrojeným chaosom a rozvratom. Inú reálnu alternatívu žiaľ nevidieť. Existuje dnes okrem NATO iná organizácia predstavujúca inštitucionálne a reálne vojenské kapacity či spoločne financované integrované štruktúry a veliteľstvá, ako aj vojenské sily a prostriedky? Taká, ktorá by Európe poskytla víziu obrany aj realitu odstrašenia?

Po štvrté a záverom: NATO je určite – podobne ako ostatné  vyššie menované organizácie – tiež v „kríze identity“, nie však v „hodnotovej kríze“. Existuje však – v porovnaní s OSN, OBSE či EÚ – inštitúcia, ktorá je schopná vyjsť z krízy posilnená? Môj skromný názor je, že sotva. Nie preto, že by NATO malo byť večné, ale preto, že Európa alianciu pre svoju pochmúrnu a neistú budúcnosť potrebuje a bude teraz robiť všetko pre to, aby jej „strýko Sam“ z NATO neutiekol. Až to by znamenalo koniec budúcnosti tejto organizácie. 

Martin Sklenár: Reakcia na text Iva Samsona

Téza, že NATO je pre bezpečnosť Európy potrebnejšie ako v roku 1989 je určite správna. Nepredvídateľnosť bezpečnostného prostredia po odstránení blokového zriadenia núti krajiny čoraz viac spolupracovať pri budovaní schopnosti reagovať na výzvy a hrozby, ktoré môžu prísť odkiaľkoľvek a kedykoľvek. Avšak tvrdenie, že NATO sa nachádza v kríze identity, je potrebné hlbšie preskúmať.

Na jednej strane sa zdá, akoby NATO v uplynulom desaťročí hľadalo zmysel svojej existencie. Po útokoch z 11. septembra síce reagovalo aktivovaním článku V Washingtonskej zmluvy, avšak aktivity, ktoré sa na tomto základe uskutočnili, nezodpovedali tomu, čo si väčšina členov (ale aj nečlenov) predstavovala. Z operácií v Afganistane a v Stredomorí sa stali štandardné operácie „mimo článku V“ so všetkými ich problémami, vrátane nedostatku generovaných síl.

Od prijatia novej Strategickej koncepcie v roku 2010 si preto mnohí sľubovali definovanie novej, reformovanej Aliancie. Predpokladali, že NATO dá v Strategickej koncepcii návod, ako sa bude do budúcnosti vedieť vysporiadať s dlhodobými operáciami typu Afganistan.

Na druhej strane však pár mesiacov po prijatí Strategickej koncepcie zrazu priority boli úplne iné. Arabská jar a predovšetkým zapojenie NATO do zásahu v Líbii preukázali, že spôsobilosti NATO – nielen vojenské spôsobilosti, ale predovšetkým schopnosť konzultácií a nachádzania konsenzu medzi spojencami – sú absolútne nevyhnutné pre zachovanie bezpečnosti v Európe.

Navyše úspešná operácia Zjednotený ochranca preukázala, že úloha Spojených štátov je a bude aj naďalej dôležitá, kľúčovou pre bezpečnosť euroatlantického priestoru však bude predovšetkým schopnosť všetkých spojencov jednotne pristupovať k riešeniu krízových situácií.

Ak teda NATO trpelo krízou identity, udalosti roku 2011 potvrdili nevyhnutnosť existencie takejto aliancie.

Odpoveď Iva Samsona na reakciu p. Sklenára

Argumenty v prospech NATO a proti NATO boli dostatočne vyčerpané a zdá sa, že momentálne v prospech existencie a ďalšieho vývoja NATO. Severoatlantická aliancia mala od polovičky 90. rokov na Slovensku množstvo nepriateľov, ktorých argumenty proti NATO a proti vstupu Slovenska do tejto aliancie  boli nie až tak pragmatické, ale skôr ideologické a navyše demagogické.

Len si spomeňme na debaty v hromadných oznamovacích prostriedkov počas tzv. „zmareného referenda“ o vstupe SR do NATO v r. 1997, alebo na záplavu nepríliš inteligentných výkrikov hlásateľov slovanskej vzájomnosti, slovenských nacionalistov a neokomunistov, ktorí tvrdili, že NATO je cesta k militarizácii, k horibilným pretekom v zbrojení a k vojne. Vracať sa dnes k takým argumentom je už tak trochu „sranda“.

NATO prežilo a členské krajiny sa ho dnes držia zubami nechtami. Nijaká vojna nebola, ba práve naopak: Aliancia zastavila vojny na západnom Balkáne. Militarizácia sa nekonala, stal sa pravý opak: Slovensko a nové členské krajiny nie až tak využili, ale skôr zneužili svoje členstvo v organizácii kolektívnej obrany na to, aby úplne bezprecedentne znížili výdavky na obranu (veď ono NATO sa o nás predsa postará…).

Otázkou je, či NATO naozaj zažíva „krízu identity“. Kríza identity je pojem, ktorý sa dá dešifrovať rôzne. Len – keďže som v „polemike“ proti oponentovi – predsa len mi nedá nepoukázať na fakt, že úspech NATO spočíva nie v tom, že dokáže viesť politický dialóg. To dokážu aj iné medzinárodné organizácie. Úspech NATO spočíva v tom, že po neúspechu politického dialógu môže „odstrašujúco“ pohroziť svojimi vojenskými kapacitami, čo „tí ostatní“ nevedia. Preto NATO potrebuje zachovať si svoju vojenskú dimenziu ako tú prvoradú. Ak do tejto dimenzie nedokáže dostatočne investovať (a s tým najmä európski členovia zažívajú problémy), je to zlá správa pre budúcnosť európskej bezpečnosti a zlá správa pre to, čo nazývame euroatlantickou (NATO) identitou.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA