Cameronove rebrandigové cvičenie

Je veľká škoda, že Jean Baudrillard už nežije, aby videl, ako britský premiér David Cameron úspešne „nanovo vyjednal“ členstvo svojej krajiny v EÚ. Francúzsky filozof by bol iste vo svojom živle, pretože toto predstavenie je dokonalou realizáciou jeho prognózy pre postmodernú spoločnosť – stav, v ktorom politiku úplne nahradila politická komunikácia.

Odkedy Cameron ohlásil termín referenda sa politici vo Veľkej Británii a zvyšku Európy predbiehajú, aby dosvedčili, aká závratné zmeny sa udiali a že je EÚ teraz vybavená na členstvo Británie. Niektorí, vrátane Angely Merkelovej zašli ešte ďalej a tvrdia, že Cameronove reformy budú dobré nielen pre Britániu, ale aj pre ostatné členské štáty.

Samozrejme, že nič z toho nie je pravda. Ústupky, ktoré Cameron tvrdí, že vyjednal, sú úplne kozmetické. Mnohé z nich, napríklad zníženie byrokracie a zapojenie národných parlamentov do tvorby práva EÚ sú už  buď súčasťou existujúceho legislatívneho plánu Európskej komisie alebo možné na základe Lisabonskej zmluvy. V otázke sociálnej podpory migrantov z EÚ sa nepodarilo zmeniť nič podstatné.

Takýto výsledok mnohí predpokladali. Proces vyjednávania nikdy v skutočnosti nebol o problémoch členstva Veľkej Británie v EÚ. Bol to skôr náhodný pokus, ako zvládnuť rozpory vo vnútri britskej Konzervatívnej strany.

Myslenie toryovcov, ktorí začiatkom 70. rokov nadšene podporovali vstup Británie do Európskeho hospodárskeho spoločenstva, nabralo odvtedy silne euroskeptické tendencie, ktoré ohrozujú jednotu strany.

Cameron počas desiatich rokov v pozícii lídra konzervatívcov neustále počúval sťažnosti na  Európu. Tie najprv pôsobili len ako zlovestný hluk kdesi v pozadí, no teraz hrozí, že prehlušia všetko ostatné.

V roku 2009 stiahol toryovcov z Európskej ľudovej strany, hlavnej stredo-pravej politickej organizácie na kontinente a trvalo najsilnejšej skupiny v Európskom parlamente. Namiesto toho vstúpil do Aliancie európskych konzervatívcov a reformistov, heterogénneho zhluku tvrdo-pravicových a euroskeptických strán.

V roku 2011 už ako britský premiér, ale opäť pod nátlakom vlastných poslancov, zablokoval pokusy Európskej rady vyriešiť štrukturálne problémy eurozóny pomocou novej zmluvy.

Nakoniec v roku 2013 sľúbil, že ak konzervatívci vyhrajú voľby, vyhlási referendum o zotrvaní Británie v Európskej únii.

Minulý rok Cameron voľby nečakane vyhral a vrátil sa späť na Downing Street na čele väčšinovej vlády. Jeho záväzok sa stal mu stal príťažou. Po tom, čo sa tesne vyhol rozpadu Spojeného kráľovstva v škótskom referende o nezávislosti v roku 2014 sa odrazu objavila možnosť, že stratí najdôležitejšie medzinárodné spojenectvo krajiny.

Za posledných päť rokov pripustil silnejúci euroskeptický sentiment vo vlastnej strane aj vo väčšej časti britskej spoločnosti. Preto si už potom nemohol dovoliť podporovať členstvo v EÚ v pôvodnej podobe. Lenže bolo tiež jasné, že ostatné európske krajiny nemajú chuť na špeciálne britské prosby, najmä, keď ich sužovala séria kríz a nevôľa nad tým, že Cameron využíva stretnutia Európskej rady viac ako mediálnu príležitosť na tlmočenie domácich záležitostí než ako fórum pre serióznu diplomaciu. Existovalo len jedno riešenie – začať „vyjednávanie“, ktoré takmer nič nezmení, ale označíme ho za prepísanie podmienok britského členstva v únii.

Keby sa Británia a Európska únia toto leto rozišli, bola by to ekonomická a geopolitická paródia. Tí, ktorí týmto rebrandingovým cvičením pohŕdali, musia zaťať zuby a predstierať, že odviedli veľkolepú prácu a nové podmienky sú pre Veľkú Britániu skutočnou zmenou a preto je prípustné, aby podporili kampaň „Silnejšia Británia v Európe“ (Britain Stronger in Europe).

Iróniou tohto sporu je, že rokovania, nielenže nepriniesli žiadne ozajstné zmeny, ale naopak zabetónovali a zhoršili skutočný problém britsko-európskych vzťahov. Zvýraznil britský pocit, že ich krajina prispieva k poriadku v Európe ale nedostáva za to nič na oplátku. V skutočnosti je to ale presne naopak. Veľká Británia a Európska únia sú vzájomne previazané a jeden čerpá veľa sily od toho druhého.

Stalo sa už klišé hovoriť, že Európu sužujú krízy – od prílivu utečencov, po vzťahy s Ruskom a pretrvávajúcu nestabilitu svetovej ekonomiky. Kríza britského členstva bola ale úplne zbytočná a rozptýlila pozornosť od relevantných problémov, ktorým dnes kontinent čelí.

Každý, kto chce zachovať európsky poriadok sa teraz musí zapojiť do tejto šarády a podporiť Cameronovu kampaň, aby Británia v Európskej únii zostala. Skutočné otázky o úlohe Veľkej Británie v Európe, ktorá sa musí buď rozdeliť alebo posunúť na stupni integrácie ďalej zostávajú bez odpovedí. Kým sa tak nestane, postmoderná malátnosť, ktorú Baudrillard predpovedal bude na dennom programe.

Daniel Schade je šéf londýnskej pobočky Project for Democratic Union. James Bartholomeusz je referent pre oblasť politiky v tom istom inštitúte.

REKLAMA

REKLAMA