Cesta z eurokrízy vydláždená kameňmi úrazu

Eurozóna už rok hľadá odpoveď na riešenie dlhovej krízy, no bez udržateľného výsledku. Miesto pokroku v diskusii ide väčšinou len o dramatické zakopávanie o kamene úrazu.

Keď koncom roka 2008 v reakcii na finančnú krízu EÚ povolila dočasné „beztrestné“ odchýlky od pravidiel Paktu stability a rastu pre deficit a dlh, vedelo sa, že návrat do normálu bude jednou veľkou neznámou. Čo však krajiny nečakali, bola dlhová kríza, ktorá odhalila všetky nedokonalosti vo fungovaní menovej únie, a už rok hľadajú tú správnu odpoveď, zatiaľ bez väčšieho úspechu.

Najprv prišli bilaterálne úvery Grécku, potom vymysleli euroval, po ňom stály protikrízový mechanizmus vyžadujúci dosiaľ tabuizovanú zmenu Lisabonskej zmluvy, sprísnenie Paktu stability a rastu spolu s automatickejšími sankciami, potom Pakt konkurencieschopnosti…

Z Paktu konkurencieschopnosti sa medzitým stal už miernejší Pakt pre euro a platný euroval, ktorý ešte nemá ani rok, už prechádza prvou reformou, ktorá počíta s jeho posilnením.

Nedá sa však prehliadnuť, že s každým riešením, ktoré by malo byť ambiciózne, lebo situácia je vážna, prichádza skôr potknutie o nejaký kameň úrazu, ktorý len podnecuje protiúniovú náladu. Napríklad v prípade Paktu pre euro sú to dane, pri stálom protikrízovom mechanizme distribučný kľúč, pri posilnení eurovalu zasa spôsob ako sa to urobí. „Skvelé“ východiská pre začiatok diskusie o novom rozpočtovom rámci EÚ, ktorá začne práve „vhod“ už toto leto.

Niektoré takéto zakopnutia majú však veľmi kontroverzné vyvrcholenie. Jednoznačným príkladom je Grécko. Grécka vláda ešte pred rokom musela miesto plnenia štedrých predvolebných sľubov hasiť dôsledky kreatívneho účtovníctva a aj pod tlakom ostatných krajín prijímať neustále nové a tvrdšie úsporné opatrenia. Aj s výraznou „pomocou“ trhov to došlo až tak ďaleko, že museli pomáhať ostatní.

Po necelom roku sú štrajky už súčasťou gréckeho folklóru, nekonkurencieschopná ekonomika sa zmieta v recesii a opäť sa hovorí o tom, že Gréci budú aj tak musieť reštrukturalizovať svoj dlh. A finančné trhy sa chvejú.

Avšak zaujímavým zvratom v gréckej ságe je, že toto „chvenie trhov“ je teraz Gréckom na osoh. Grécky líder Jorgos Papandreou pre francúzsky denník Le Monde uviedol, že garanciou toho, aby krajina splnila svoje dlhodobé ciele, by bolo zníženie úrokovej sadzby a predĺženie splatnosti záchranných pôžičiek.

Na mimoriadnom summite eurozóny lídri túto požiadavku splnili. Kancelárka Angela Merkelová, ktorá im spočiatku nechcela dať ani cent, tento krok obhajovala tým, že trvanie na tom, aby Atény vyriešili svoje fiškálne problémy za tri roky spôsobí len ďalšiu vlnu turbulencií. Za krátky čas, výrazný posun. Ešte pred pár mesiacmi mala byť pomoc poskytovaná so striktnými podmienkami.

S podobnou milosťou počítal aj nový írsky líder Enda Kenny, ktorý  voľby vyhral najmä vďaka prísľubu, že vyjedná lepšie podmienky úveru z eurovalu. Problém je, že tŕňom v oku, najmä Francúzov a Rakúšanov, je ich nízka 12,5-percentná korporátna daň. Správa od európskych partnerov je teda jasná – ak ju zvýšia, majú šancu na lepší úrok aj dlhšiu splatnosť. Formulka – dane vo výhradnej kompetencii členských štátov – je v tomto kontexte už naozaj len frázou.

Na mimoriadnom summite Kennymu počas hádky s Nicolasom Sarkozym nepomohol ani argument, že hoci Francúzsko má 34-percenntnú sadzbu, väčšina firiem platí len okolo 8 %, pre štedré úľavy a výnimky.

Akokoľvek, dohady o tom, že sa štáty zamotajú v špirále riešení sa teda naplnili. Každé opatrenie postupne stráca ambicióznosť a časom sa k nemu pridružujú ďalšie problémy. V každom prípade lídri skalopevne odolávajú volaniu po riadenom bankrote a pokračujú v hľadaní niečoho, čo „lepšie znie“. Dobre si totiž uvedomujú, že ak by euro v sebe nieslo stigmy bankrotu (bankrotov), nikdy by už nedokázalo získať takú kredibilitu, aby sa stalo rezervnou menou. A to by bola tá najvyššia cena zaplatená za neschopnosť reagovať na krízu.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA