Dve krízy

V Európskej únii prebiehajú dve krízy. Jedna celoeurópska, viditeľná, prítomná v médiách, dokonca aj v každodenných diskusiách. Druhá skôr lokálna, nie veľmi nápadná. Obe však otriasajú základmi integračného projektu. Prebiehajú na opačných stranách kontinentu – v Grécku a Belgicku.

Paradoxne, riešenie zdanlivo väčšej krízy sa zdá jednoduchšie. Európski lídri sa po mesiacoch váhania dohodli na záchrannom balíku pôžičiek, a dokonca dospeli aj k systémovejšiemu riešeniu: takzvanému „obrannému valu“, ktorý eurozóne kúpil trochu času, a postupne aj k novým, prísnejším pravidlám koordinácie rozpočtových politík.

Pár konkrétnych otázok ostáva otvorených – mechanizmus uvaľovania sankcií a ich podoba, spôsob kontroly dát, právne ukotvenie týchto mechanizmov, a pod. – ale na tie sa nájde pravdepodobne odpoveď v blízkom čase. EÚ sa tým zmení na jednotnejší, integrovanejší celok. V čase, keď sa málokto z politického establišmentu otvorene prizná k eurofederalizmu to nemusí byť populárna idea. No inou alternatívou by bol rozpad spoločnej meny, alebo rozdelenie Únie na „lepšiu“ a „horšiu“. A to si politický mainstream zatiaľ nepripúšťa.

Druhá kríza je však vážnejšia, pretože jej riešenie je stále v nedotknuteľnej oblasti „národnej suverenity“. Spor Valónov a Flámov rozdeľujúci Belgicko môže vyzerať ako technický a veľmi špecifický: posunutie hraníc volebných obvodov na periférii Bruselu a presun kompetencií (a zdrojov) v sociálnej oblasti a zdravotníctve z federálnej úrovne na regióny. V skutočnosti je omnoho viac symbolický a univerzálny. „Bohatší“ Flámi už nechcú doplácať na „chudobnejších“ Valónov (bez ohľadu na to, či tento argument obstojí ekonomicky).

Ak odhliadneme od nepríjemného faktu, že v Bruseli sídli mnoho európskych inštitúcií, z pohľadu EÚ by sa to mohlo zdať irelevantné. Prípadné rozdelenie Belgicka by vytvorilo dva nástupnícke štáty, oba by sa s vysokou pravdepodobnosťou stali členmi EÚ, upravilo by sa ich zastúpenie v inštitúciách EÚ, sila v rozhodovacích procesoch, atď. Niektorí si dokonca myslia, že regionalizácia európskych štátov pomôže prekonať prekážku hlbšej integrácii, ktorú tvorí lipnutie na „národnej suverenite“. A keďže s regionálnym autonomizmom sa potýka mnoho európskych krajín, mohol by to byť vhodný medzikrok k federálnej Európe.

Skutočnosť je zložitejšia. V jadre belgického sporu je otázka „solidarity“. Ak Flámi odmietajú „doplácať“ na údajne chudobnejších francúzsky hovoriacich bratrancov, ako od nich môžeme čakať, že budú ochotní platiť Grékom, privítať na trhu práce Slovákov, či otvoriť trh poľským inštalatérom? Solidarita a pocit vzájomnej prospešnosti spolupráce sú nevyhnutnými predpokladmi európskej integrácie.

Ak by bola Únia reálnou federáciou, hovorili by sme dnes možno o dvoch problémoch, nie dvoch krízach. Otázka nestojí, či a nakoľko dovolíme integrácii zasiahnuť do „suverenity“ štátu. Ale či dokážeme rozvinúť európsku integráciu dostatočne rýchlo, aby zaplnila politický priestor po „národnej suverenite“, vytrácajúcej sa pod vonkajšími a vnútornými tlakmi.

Komentár bol uverejnený v denníku Pravda

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA