Európa musí zachovať svoje hodnoty

Ženevský dohovor o utečencoch oslavuje 60 rokov.

Šesťdesiat rokov po podpísaní Ženevského dohovoru o utečencoch, ktorý pomohol miliónom mužov, žien a detí uniknúť pred prenasledovaním, vojnami a mučením a zabezpečiť im ochranu a vyhliadky na lepšiu budúcnosť, je svet ešte stále poznačený novými a pretrvávajúcimi konfliktmi. Od jari sme svedkami, ako vyše milióna ľudí opustilo všetok svoj majetok a utieklo pred vojnou v Líbyi. Hoci iba relatívne malý počet z nich prišlo do Európy, obrazmi o nich sme boli všetci šokovaní. Muži, ženy a deti riskovali svoje životy v malých lodiach, často nespôsobilých na námornú plavbu, pri pokuse preplaviť sa cez Stredozemné more, pričom sa ich pri tomto pokuse veľa utopilo a ich počet nie je ani známy.

Voči týmto ľuďom a všetkým utečencom, ako aj voči sebe, je Európa zaviazaná zachovávať hodnoty Dohovoru o utečencoch z roku 1951. Dohovor vznikol zo silného pocitu „nikdy viac“ po druhej svetovej vojne. Poskytol jasný právny rámec pre ochranu jednotlivcov utekajúcich pred prenasledovaním. Hodnoty zakotvené v dohovore o utečencoch a v ďalších medzinárodných nástrojoch prijatých približne v rovnakom čase, napríklad vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a ženevských dohovoroch o vojnovom práve, sú súčasťou európskej identity a boli zabudované do štruktúry Európskej únie. Vskutku, aj samotná EÚ sa zrodila z túžby predísť vojnovému utrpeniu. Ľudské práva a ochrana utečencov tvoria súčasť jej podstaty.

Počas štyroch zo šiestich desaťročí, počas ktorých bol dohovor o utečencoch v platnosti, využívali jeho výhody najmä samotní Európania, z ktorých mnohí sú dnes občanmi EÚ. Všetci si pamätáme vojny na Balkáne a utečencov, ktorí potrebovali pomoc iba pred niekoľkými rokmi. A samozrejme aj dôvod, pre ktorý bol začiatkom 50. rokov minulého storočia ustanovený Vysoký komisár OSN pre utečencov; bolo treba predovšetkým pomôcť k návratu domov po 2. svetovej vojne státisícom ľudí odtrhnutých od svojej vlasti a žijúcich v núdzových podmienkach ešte pol desaťročia po skončení 2. svetovej vojny.

Politickí vodcovia v celej Európe už dávno podporujú rozvoj demokratických štruktúr ako najlepšiu záruku práva a príležitostí pre ľudí na celom svete.  To, čo sa deje na južnom pobreží Stredozemného mora, dáva príležitosť premeniť vyhlásenia na činy.  Vlády Tuniska a Egypta preukázali pozoruhodnú veľkorysosť a pohostinnosť tým, že prichýlili státisíce utečencov utekajúcich z Líbye. EÚ uznala potrebu ukázať solidaritu s krajinami severnej Afriky, ale mohla urobiť viac.

V rámci diskusií v členských štátoch sa prejavuje sklon sústreďovať sa najmä na problémy, ktoré môžu spôsobiť ľudia opúšťajúci Líbyu, a menej na ich potenciálny prínos k obohateniu našich spoločností. V diskusiách sa takisto často neberie do úvahy miera rozdelenia žiadateľov o azyl a utečencov vo svete. Všetkých 27 krajín EÚ prijalo za posledný rok iba niečo vyše 243 000 žiadostí o azyl.  To predstavuje okolo 29 percent celosvetového objemu. Iba samotná Južná Afrika dostala približne 180 000.  Pokiaľ ide o jednotlivcov uznaných za utečencov, približne štyri pätiny z nich žijú v rozvojovom svete.  Krajiny EÚ udelili v minulom roku status utečenca alebo inú formu ochrany približne 74 000 ľuďom.  Naproti tomu sa približne 400 000 utečencov nachádza v jedinom komplexe táborov v Dadaabe v Keni – počet, ktorý sa v dôsledku krízy v Somálsku podľa odhadov denne zvyšuje o 1 300 až 1 500 ľudí.

EÚ je určite schopná zvýšiť podiel svojej zodpovednosti za utečencov a žiadateľov o azyl. Skutočne spoločný azylový systém je zatiaľ ťažko dosiahnuteľný, pretože medzi členskými štátmi pretrvávajú značné rozdiely, pokiaľ ide o prijímanie žiadateľov o azyl a zaobchádzanie s nimi. V roku 2010 bola 49-percentná pravdepodobnosť, že žiadatelia z Iraku získajú medzinárodnú ochranu vo Francúzsku, v Nemecku bola táto šanca 56-percentná a v Grécku a Írsku bola šanca nižšia než 2 percentá. Systém, ktorý zaobchádza s nárokmi na azyl natoľko rozdielne, je ďaleko od dokonalosti. Veríme, že 60. výročie Dohovoru o utečencoch poskytne impulz na vytvorenie skutočne spoločného európskeho azylového systému. Očakáva sa, že nový Európsky podporný úrad pre azyl bude znamenať zmysluplný prínos v tomto smere, a to rovnako vo vzťahoch medzi krajinami EÚ, ako aj medzi Úniou a krajinami mimo EÚ.

Európa môže urobiť veľa aj v oblasti presídľovania. Presídľovanie je proces, v rámci ktorého sa utečenci natrvalo premiestnia, zvyčajne z menej rozvinutých krajín do nových krajín trvalého pobytu, najčastejšie v rozvojovom svete.  Utečenci sa presídlia vtedy, keď nemôžu bezpečne zotrvať v krajine svojho pôvodného azylu alebo tam nemajú vyhliadky na nájdenie trvalého riešenia.  Približne 6 000 miest na presídlenie, ktoré v súčasnosti ponúka Európa, predstavuje okolo 7,5 % dostupných miest v celosvetovom meradle. Urýchlenie celoeurópskeho programu presídľovania a väčší počet prijatých vrátane ponuky dodatočných miest a urýchlenia postupov pre tých, ktorí čakajú na presídlenie z oblastí pri hraniciach Tuniska a Egypta s Líbyou, by bolo vítaným dôkazom zvýšeného príspevku k medzinárodnej solidarite a deľbe zodpovednosti.

Keďže sa 28. júla chystáme osláviť 60. výročie Dohovoru o utečencoch, preukážme, že je aj naďalej smerodajný pre európske hodnoty. Keďže neustále vznikajú nové krízy a predchádzajúce zostávajú nevyriešené, zaviažme sa takisto, že urobíme viac na ochranu a nájdenie riešení pre vysídlencov a prenasledovaných. Európa má historicky nenahraditeľnú a trvalú kľúčovú úlohu – urobme všetko preto, aby ju plnila.

Cecilia Malmströmová je európska komisárka pre vnútorné záležitosti. 

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA