Európa so zľavou

Európskych lídrov čaká ďalší prekliate dlhý summit. A oni to vedia. Tentokrát to nebude o eurozóne, ale o spoločnom európskom rozpočte. Kto dá, kto dostane.

Nedávno som bol na menšom seminári o európskom rozpočtovom rámci na 2014-2020. Podľa jedného z účastníkov sa „všetky strany rokovaní dokážu zhodnúť na tom, že každé euro musí byť minuté rozumne“. Fajn. Ešte že tak. Už len doriešiť tri druhoradé detaily: kto to euro minie, na čo, a kto ho zaplatí.

Je evidentné, že najbližší európsky summit bude dlhý. (Ak sa vôbec uskutoční: nemecká kancelárka použila svoju zvyčajnú zbraň a vyhlásila, že pokiaľ nebude šanca na dosiahnutie dohody, nikam necestuje.) Nebezpečne sa opakuje situácia spred siedmych rokov, keď do poslednej chvíle ostávalo otvorených priveľa otázok. Hospodárska kríza a ošiaľ rozpočtových škrtov to ešte komplikujú.

Výsledok rokovaní visí na troch politicky citlivých otázkach: veľkosť rozpočtu, detaily jeho rozdelenia, a národné rabaty. V podstate ide o tri spôsoby, ako sa opýtať zásadnú otázku: koľko chceme investovať do spoločnej budúcnosti? Odpoveď sa však neodvíja od toho, akú Európu chceme, a racionálnej analýzu potrieb. Hlavnú úlohu zohrajú národné úvahy.

Najevidentnejšie je to na otázke rabatov. V roku 1984 si premiérka Margaret Thatcher vydupala od Berlína a Paríža „zľavu“ na britskom príspevku do európskeho rozpočtu. Dôvodom bolo, že v tom čase patrila Británia medzi relatívne ekonomicky slabšie krajiny, súčasne však neprofitovala z regionálnej a poľnohospodárskej politiky do takej miery, ako napr. Francúzsko. Londýn tak dostáva každoročne späť časť z toho, čo do spoločnej kasy dáva (v roku 2011 to bolo 3,6 mld. EUR, tento rok to bude nižšia, no stále podstatná suma). Situácia sa zmenila, Británia dávno nepatrí medzi chudobnejších členov, jej príspevok na hlavu nie je zďaleka medzi najvyššími (nepatrí do prvej päťky čistých prispievateľov vo výške čistého príspevku na hlavu), britský rabat však ostáva posvätný. A premiér Cameron dal najavo, že to tak musí byť aj na nasledujúcich sedem rokov. Potrebuje uspokojiť hlasnú euroskeptickú skupinu vo vlastnej strane, a ostatné krajiny to budú musieť rešpektovať.

Ďalšie (výrazne nižšie) rabaty majú Nemecko, Holandsko, ŠvédskoRakúsko. Na rozdiel od Británie, ich rabaty nie sú „trvalé“, je však takmer isté, že si ich zachovajú. Nemecko, Holandsko a Švédsko patria medzi šiestich najvyšších prispievateľov v absolútnom vyjadrení, aj per capita. Rakúsko sa s nimi asi zvezie. Pre pár dňami sa o rabat prihlásilo Dánsko. Je druhým najväčším čistým prispievateľom na hlavu, takže si „zľavu“ 134 miliónov eur (či niečo blízke tejto sume) asi vydupe. Ostáva už len Francúzsko a Taliansko (druhý a tretí najväčší prispievateľ v absolútnom vyjadrení), či Fínsko a Taliansko (štvrtý a šiesty per capita). Zatiaľ sa o rabat neprihlásili, očakávať však možno iné formy „kompenzácie“ (Paríž určite poteší, že sa nebude hýbať s poľnohospodárskou politikou, Fíni a Taliani môžu profitovať z nastavenia regionálnej politiky – ale o tom ďalej).

Otázka národných rabatov je nerozlučne spätá s problémom výšky rozpočtu. Je zrejmé, že Komisia požadovaných 1 033 miliárd eur nedostane. Kompromisná čiastka je zatiaľ nižšia o 50 miliárd. Berlín však chce spoločnú kasu skresať na 960 miliárd a Británia žiada ešte viac – úplné zmrazenie (obaja hráči však túto požiadavku asi „vymenia“ za inú prioritu: Londýn za svoj rabat, Berlín za zmeny v regionálnej politike). Argument je stále ten istý, a stále rovnako nezmyselný – ak šetria všetci, mala by šetriť aj „Európska únia“.

V poriadku. Treba priznať, že ak si tento argument prečítam v nemeckej (OK, hoc aj v britskej) tlači, neznie tak rozpačito, ako z úst „eurokritického“ Stredoeurópana, ktorý zároveň nemá problém chápať Úniu ako bankomat na eurofondy (podčiarkujem, že to neplatí na kritikov, ktorí žiadajú zásadné obmedzenie, či dokonca zrušenie regionálnej pomoci EÚ – mýlia sa, ale aspoň to robia konzistentne). Napriek tomu je ten argument chybný. „Výdavky EÚ“, ktoré je také populárne okresávať, nie sú ničím iným (ak si odmyslíme 5 či 6 percent administratívnych výdavkov, z ktorých zas veľkú časť zhltnú nevyhnutné preklady a tlmočenie) ako výdavkami na priority, spoločné ciele, pod ktoré sa podpísali všetky členské krajiny.

Z rozpočtu pohybujúceho sa niekde okolo jedného percenta európskeho HDP (len pre ilustráciu, verejné výdavky na Slovensku budú v 2013 vo výške cca 35 % HDP – a slovenský rozpočet je v porovnaní s vyspelými krajinami naozaj malý) chceme financovať: spoločný európsky výskum, ktorý bude konkurencieschopný v globálnom meradle, rozvoj európskej infraštruktúry, ktorá lepšie prepojí jednotný trh, spoločnú poľnohospodársku politiku, nech si už o jej aktuálnej podobe myslíme čokoľvek, pomoc zaostávajúcim regiónom, z ktorých rozvoja profitujú všetci, ochranu vnútorného priestoru bezpečnosti a spravodlivosti, posilňovanie postavenia EÚ ako globálneho aktéra, atď. atď. To nie sú výmysly európskych byrokratov, ale priority, pod ktoré sa podpísali všetky krajiny. Občanom odkázali, že ide o veci, ktoré sa ľahšie, efektívnejšie dosahujú spoločným úsilím. A efektívnejšie znamená aj lacnejšie.

Podčiarknuté a spočítané: európski buď trpia nebezpečnou delúziou, že Európu, ktorú sľubujú občanom, možno dostať s veľkou zľavou, alebo sú Európa a efektívnosť druhoradou starosťou. V prvom rade chcú doma hlásiť rýchle, jednoduché víťazstvá. Chytení do vlastnej pasce kontraproduktívnej politiky šetrenia na všetkom a vždy bojujú „za svojho voliča“ proti „nenažraným (a ako inak, nikým nevoleným) bruselským byrokratom“. Nedostanú však Európu so zľavou, ale Európu z výpredaja. Ako by povedal Brit: you get what you pay for.

A nabudúce si povieme viac o tom, ako (menší) koláč rozdelia, ktoré podstatné otázky ani nezaznejú, a ako zvláštne to ešte môže dopadnúť.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA