Európska agenda – prebúdzajúci sa spiaci obor?

O rok a niekoľko mesiacov nás čakajú voľby do Európskeho parlamentu (EP). Zdá sa, ako by od tých predchádzajúcich v júni 2009 uplynulo z hľadiska dynamiky európskej integrácie niekoľko svetelných rokov. Vzhľadom na rastúcu relevantnosť európskych tém pre domácu politiku sa dá očakávať, že eurovoľby 2014 môžu znamenať kritický obrat v mobilizácii voličov v 28 členských krajinách.

Na prognózy je ešte naozaj priskoro. Oddelenie monitoringu verejnej mienky pri EP však už v predstihu podrobne sleduje nálady Európanov. Koncom roka 2012 sa uskutočnil ďalší zo série „Parlemetrov“ – špeciálnych celo-EÚ prieskumov verejnej mienky, ktoré sa v mnohom prekrývajú so svojim starším a známejším „súrodencom“ Eurobarometrom, avšak ich obsah je viac zameraný na vnímanie EP.

Jednou z tém nedávneho prieskumu bol aj záujem európskych verejností o dianie v EÚ. Na prvý pohľad upúta celoeurópsky výsledok – záujem oproti predchádzajúcim rokom stúpol a prekročil 51 %. Nie je to však všeobecne platný trend. Z výsledkov vidíme dve tendencie: viaceré zo „starších“ členských štátov (Holandsko, Veľká Británia, Švédsko) zaznamenali nárast záujmu svojich občanov, na druhej strane viaceré „novšie“ členské štáty (Česká republika, Poľsko, Slovensko) pokles.

Zdá sa to na prvý pohľad paradoxné, veď napríklad Slovensko zažilo dramatický vpád európskej agendy do domácej politiky v podobe pádu vlády pri schvaľovaní rozšíreného EFSF. Dôležité však je uvedomiť si dlhodobejšie trendy – pre etablované členské štáty EÚ agenda dlhé roky predstavovala „spiaceho obra“ (sleeping giant je metafora často používaná v odborných textoch na vyjadrenie dopadu EÚ agendy na podobu politickej súťaže na národnej úrovni).

Verejnosť nemala dôvod zaujímať sa o chod vzdialenej, elitami riadenej Únie. Dlhová kríza, hľadanie spoločných odpovedí na  krízu spoločnej meny či fatálna vnútorná zadĺženosť jednotlivých štátov spôsobili, že európske témy sa presunuli do centra politickej i verejnej diskusie na národnej úrovni. Aj v novších členských krajinách sa o týchto témach diskutuje viac ako v minulosti, ale záujem verejnosti je komparatívne slabší ako v čase, keď tieto krajiny do EÚ vstupovali, resp. boli krátko po tomto historickom kroku a učili sa „tancovať na európskom parkete“.

Z hľadiska viditeľnosti EP, môžu byť zadávatelia výskumu spokojní – dve tretiny opýtaných povedali, že táto inštitúcia je pre nich známa a pamätajú si ju z médií. Avšak imidž EP je vlažný, najčastejšie neutrálny (43%), iba 27 % vníma EP pozitívne a 28 % negatívne. Podobne ambivalentné postoje ukazujú aj názory na jednotlivé atribúty EP – 62 % síce súhlasí s tým, že je „demokratický“, ale iba tretina občanov EÚ ho vníma ako inštitúciu, ktorá „načúva občanom“, 47 % tvrdí, že „nie je dostatočne známy“ a 46 % ho vidí ako „neefektívny“.

Zdroje informácií

V EÚ sa mení nielen vnímanie európskej agendy, ale aj zdroje informovanosti. Tým dominantným je síce stále ešte televízia (pre 64 % opýtaných), ale internet sa „doťahuje“ – v priebehu roka nabral + 10 % bodov (!) a je najpreferovanejším zdrojom informácií pre 43 % opýtaných Európanov. Nie je prekvapujúce, že ho viac využívajú mladšie ročníky, vzdelanejší ľudia, študenti.

Používanie internetu ako podstatného (často dokonca jediného zdroja informácií) otvára v dnešnej dobe mnohé ďalšie otázky. Klasický prístup k otázkam politickej informovanosti, chápanie médií ako tých, ktoré určujú agendu (agenda setting) a rámcujú tému (framing) sa postupne nahrádza úvahami o fragmentovaných skupinách spotrebiteľov informácií. Tieto skupiny žijú v akýchsi informačných bublinách, do ktorých sa dostáva len istý segment informácií selektovaný na základe vlastných preferencií alebo odporúčaní podobne zmýšľajúcich „friendov“. Tzv. echo chamber efekt má pochopiteľne všeobecnejšiu platnosť, ale aj budúcoročné voľby do EP a kampane, či už na EÚ- alebo národnej úrovni, s ním budú musieť počítať.

Aké témy?

Ľudia chcú vedieť viac o tom, čo ich v každodennom živote najviac tlačí, čiže odpovede EÚ na krízu a tvorba nových miest. To, že práve v týchto oblastiach pociťujú informačný deficit však nie je výsledkom nedostatočnej práce médií, ale bezradnosti politikov. I požadované prioritné témy, ktoré by podľa verejnosti mal EP riešiť, odrážajú predovšetkým aktuálne sociálne a ekonomické problémy.

Výskum poukazuje na rastúci záujem obyvateľov EÚ o európsku agendu. Výsledky však zatiaľ neodhaľujú jasný vektor smerujúci k zvýšenému záujmu o EP voľby. Mobilizácia bude súvisieť predovšetkým s tým, či európske témy budú kontestované národnými politickým stranami. Odborníci na eurovoľby Michael Marsh a Mark Franklin ich s istým zveličením už pred niekoľkými rokmi charakterizovali takto: „Európske voľby nie sú ani naozaj európskymi, ani riadnymi voľbami“.

Vyplýva to zo skutočnosti, že zloženie exekutívy Európskej únie nie je priamo ovplyvnené výsledkom volieb do Európskeho parlamentu, inými slovami: voľby do Európskeho parlamentu neiniciujú a neurčujú  proces formovania vlády tak, ako je to v národných parlamentných demokraciách. Druhá charakteristika sa týka toho, že volebná súťaž nie je určovaná európskou, ale predovšetkým domácou politickou agendou a domácimi faktormi. Obe dimenzie sú vyjadrené v známom koncepte druhoradých volieb (second-order-election), ktorý hneď po prvých priamych voľbách do Európskeho parlamentu (EP) v roku 1979 rozpracovali nemeckí politológovia Karlheinz Reif a Hermann Schmitt  (1980). Model druhoradých volieb sa stal základnou naráciou volieb do EP a dodnes je akademicky živým, empiricky verifikovaným i spochybňovaným a nanovo rozvíjaným konceptom. Narastajúca relevantnosť európskej agendy aj pre domácu politiku môže budúci rok priniesť zásadnú zmenu. Zatiaľ sú však jej kontúry iba slabo viditeľné.

A záverom ešte jedna poznámka na margo výskumu Parlemeter: rôznorodosť postojov, názorov, záujmov, priorít krížom cez jednotlivé štáty EÚ môže vyvolať dojem, že nič také ako európska identita alebo európska verejnosť neexistuje. Áno, je pravda, že to nie je „unified unity“. Ale neplatí aj tu notorické motto EÚ – „unity in diversity“? Európskym  „tmelom“ predsa nemôže byť názorová uniformita.  

Oľga Gyárfášová je sociologička, pôsobí v Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov FSEV UK a Inštitúte pre verejné otázky.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA