Finále eurosuperstar

Európska superstar skončila. Mimoriadny summit vybral, kto obsadí novo vytvorené posty stáleho predsedu Rady a šéfa zahraničnej politiky EÚ. Mená už poznáme. Teraz už len zistiť, čo budú robiť.

Do poslednej chvíle boli oficiálne v hre všetky mená, no viacerí s kandidátov vstupovali do cieľovej rovinky s hendikepom. Asi najvýraznejší mal bývalý britský premiér Tony Blair. Kedysi bol hviezdou „novej európskej ľavice“. Údajné úspechy „New Labour“ vyvolávali rešpekt aj na pravej strane spektra (odleskami Blairovej slávy chcela svoju vládnu politiku kedysi prikrášľovať aj SDKÚ). Stavil však na nesprávneho koňa – trochu z naivity, trochu z neoimperiálnej zaslepenosti. Spojenectvo s Bushom mu politicky zlomilo krk, a tak sa vo finále nemohol spoľahnúť ani na „svojich“ socialistov.

Dobré šance mal dlho luxemburský premiér Jean-Claude Juncker. Veľkosť jeho krajiny bola dostatočnou zárukou, že nebude pokúšaný presadzovať na čele Únie „národné záujmy“. Bol rešpektovanou stálicou európskej politiky s nespochybniteľne „proeurópskymi“ postojmi (čo ho však mohlo v očiach „euroskeptickejších“ lídrov diskvalifikovať). Aj on však urobil prešľap. Ešte pred rokom z postu šéfa Euroskupiny vyhlasoval, že „americká“ finančná kríza nebude mať na Európu vážne dôsledky a preto by sa nemali prijímať žiadne „záchranné balíky“, ako v USA. Dnes je takýto názor, diplomaticky povedané, menšinový. V konečnom dôsledku však Junckera pravdepodobne diskvalifikovala najmä iná vec – paradoxne to, že bol príliš známy. Postu predsedu Rady mohol dať politický význam. Lenže lídri Únie chceli niekoho, kto bude agendu spravovať, nie určovať.

Práve preto sa minulý mesiac medzi top kandidátov rýchlo dostal súčasný belgický premiér Van Rompuy. Jeho hlavnou prednosťou je vraj schopnosť hľadať kompromisy. Smerovanie súčasnej európskej politiky už neurčujú veľké idei, ale ťažko hľadaný kompromis protichodných „národných“ záujmov. A tak dostal prednosť Van Rompuy. Pokus „pretlačiť“ na vrcholný post bývalú lotyšskú prezidentku Vike-Freiberga, bol pravdepodobne od počiatku odsúdený na úspech. Nové členské štáty „dostali“ už predtým post predsedu parlamentu – čím sa podarilo dostať z hry najvplyvnejší z nich, Poľsko – a „ženská loby“ nebola dostatočne organizovaná. Okrem toho, menovaním barónky Catherine Ashton na post vysokej predstaviteľky pre zahraničnú politiku, si lídri EÚ naoko „odbili“ aj povinnosť dodržiavať aspoň trochu rodovú rovnosť.

Na dva nové „vrcholné posty“ sa tak dostávajú osoby, ktoré nie sú medzinárodne veľmi známe. Ich hlavnou proklamovanou prednosťou nie je charizma a schopnosť viesť, ale schopnosť dohodnúť sa. A to bude mať dôležitý vplyv na to, akú úlohu budú títo predstavitelia zohrávať v európskej politike. Lisabonská zmluva nie je v konkretizovaní ich kompetencií a úloh veľmi detailná. Po prvé, zvolenie stáleho predsedu Rady neznamená, že sa ruší rotujúce predsedníctvo. Na čele všetkých formácií Rady ministrov (s výnimkou Rady pre vonkajšie záležitosti, ktorej bude predsedať vysoká predstaviteľka, a Euroskupiny) sa bude naďalej každého pol roka striedať iná krajina. Úlohou stáleho predsedu bude zabezpečiť, aby bola agenda rotujúceho predsedníctva koherentná s celkovým plánom Rady. Zároveň má byť však „európskym prezidentom“ – vrcholným predstaviteľom, jednotným hlasom na medzinárodnej scéne, vďaka ktorému sa Európska únia stane „rešpektovaným globálnym hráčom“. Samozrejme, Van Rompuy ešte môže prekvapiť. Zatiaľ sa však zdá, že bude viac „generálnym tajomníkom“, než „prezidentom“. Úplne oprávnenou otázkou samozrejme je, či je reálne očakávať, že dá nejaká osoba Únii jednotný a silný hlas vo svete, keď v dôležitých otázkach členské krajiny takmer zásadne nedokážu nájsť spoločný postoj.

Dvojakú úlohu bude mať aj nová vysoká predstaviteľka. Na jednej strane je „šéfkou európskej diplomacie“ (pričom to, ako presne má táto „európska diplomacia“ vyzerať, si má navrhnúť v prvých mesiacoch vo funkcii sama) cestujúcou po svete a zastupujúcou Úniu na bilaterálnych a multilaterálnych stretnutiach. Na strane druhej bude členkou Komisie, ktorá má vlastnú a pomerne plnú agendu – okrem iného bude musieť svoju prácu koordinovať s ďalšími komisármi, ktorí v špecifických oblastiach zastupujú Úniu „navonok“ – komisármi pre rozvoj a obchod. Bude fyzicky náročné, ak nie nemožné, takúto dvojitú úlohu zvládnuť. A k tomu sa pridáva problém subordinácie – ako podpredsedníčke Komisie bude barónke Ashton šéfovať Barroso. Ako to bude v jej druhej inkarnácii?

Istá sa zdá jediná vec – ak môže byť niekto zo štvrtkovým rozhodovaním spokojný, je to Barroso. V triáde „vrcholných predstaviteľov EÚ“ je očividne najznámejšou a pravdepodobne najvplyvnejšou osobou. Napriek tomu, že posledných päť rokov svojou prácou nijako neoslňoval a jeho zásadnou prednosťou bola schopnosť vydržať a prezentovať minulé neúspechy ako budúce výzvy.

Text bol uverejnený na portáli Jetotak.sk

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA