Iná planéta

Reykjavík, ak si to s prihláškou nerozmyslí, prinesie do EÚ neslýchaný politický precedens.

Niekedy stačí málo, aby mal človek pocit, že sa ocitol vo svete, ktorý určujú iné zákonitosti, než tie, čo dennodenne zažíva. Napríklad monumentálnosť prírodného úkazu, alebo len taká politická správička.

Island disponuje dobrými geografickými predpokladmi na to, aby mal tamojší vývoj endemický charakter. Pretože v našich reáliách ťažko inak vnímať informáciu, že krajina poženie svojho bývalého premiéra pred súd za to, že ju neuchránil pred metlou bankovej krízy alebo aspoň jej najzúrivejšou „islandskou“ podobou. Konkrétne obvinenie hovorí – trestný čin zanedbania povinností. Aj po x-tý krát to znie ako politické sci-fi.

A pritom by to ani znalosťou domácich pomerov otupeným našincom tak znieť nemuselo. Pozícia predsedu vlády nie je povolanie, remeslo, ani výber kariérneho smerovania. Vyžaduje si isté predispozície, predovšetkým schopnosť vnímať osobnú zodpovednosť za blaho či mizériu nemalého spoločenstva ľudí, ktorí navzájom cítia istú väzbu a zároveň sú zvonka vnímaní ako celok – skrátka obyvateľstva svojej krajiny. Preto by odvaha uchádzať sa o tento úrad (nieto ho ešte prijať) mala vychádzať z podloženého presvedčenia o pridanej hodnote svojho konania pre toto spoločenstvo. Z prípadného zlyhania, ktoré nikdy nie je zlyhaním osobným, ale nešťastím kolektívnym, by preto logicky mali plynúť následky.

Expremiér Geir Haarde v jednom z prvých rozhovorov po svojej rezignácii povedal: „Boli sme naivní, keď sme si mysleli, že preto, že je systém [finančnej regulácie] z Európy, musí byť aj dobrý“.

Krach mamutieho bankového sektora, rozvrat ostrovného hospodárstva a stratu úspor postavenie Haardeho pred súd síce v žiadnom prípade nezvráti, ale pre psychickú hygienu ostrovného národa by to mohol byť cenný precedens. A to aj bez prejudikovania rozsudku o vine či nevine. Nakoniec argument, že nekonal presne tak ako nekonali všetci svetoví lídri, kým finančné inštitúcie na bubline zarábali, je pomerne silným. Avšak samotný proces a vedomie, že nie nad všetkým si možno celkom umyť ruky, musí pôsobiť aspoň trochu blahodárne na akukoľvek spoločnosť.

V Európe bujnie cynizmus nad zmyslom unúvania sa k voľbám, či akejkoľvek inej forme konfrontácie so správou verejného priestoru. Politici zväčša hovoria o kríze a všetkom s ňou súvisiacom, čo je už teraz takmer všetko, ako o vis major, ako o morovej rane, ktorá kde-sa-vzala-tu-sa-vzala. Pomoc Grécku pri platnosti pravidiel, ktoré zakazovali bail-out člena eurozóny postavila Únia na čl. 122 Lisabonskej zmluvy, čím sa nemohla lepšie vystaviť paľbe kritiky. Ten totiž hovorí, že štáty si majú pomôcť, v prípade „výnimočných udalostí mimo ich kontrolu….“ Do tejto kategórie možno spadajú útoky finančných špekulantov, určite nie zlé finančné výkazníctvo.

Ak teda nechceme pripustiť, že sme zmietaní vyššou mocou veľmi zlomyseľného charakteru, mohli by sme skúsiť pripustiť, že niektoré konanie, rovnako ako nekonanie, má svoje následky. 

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA