Kdybych se narodil před sto lety

Rok 2014 ponúka v historických výročiach dejiny Európy „celého krásneho dvacáteho století“.

Prezident tejto republiky si v novoročnom prejave pripomenul mnoho výročí. Medzi poprednými svoj desiaty silvestrovský „pozdrav z pozície prezidenta“.

Ďalej lietali všakovaké čísla, ktoré sa viažu s rokom 2014: opakovane 21. výročie vzniku samostatnosti cyrilometodejskej domoviny, 70. výročie vypuknutia SNP (kde sme zvedaví na podobu osláv v Banskobystrickom samosprávnom kraji), 25. výročie Nežnej, 10. výročie vstupu do EÚ a NATO.

Nie, že by prezidentské prejavy v našom prostredí mali byť niečo smerodajné.

Faktom však je, že Angele Merkelovej by sa niečo také stať nemohlo, a ani sa jej to nestalo. Minimálnej jej speechwriter si totiž všimol, že v započatom roku v kalendári nájdeme predovšetkým 100. výročie začiatku prvej svetovej vojny, popri 75. začiatku tej druhej.

Dalo by sa namietať, že Merkelová je Nemka a hlava tohto štátu kládla dôraz na, takpovediac, viac lokálne orientované výročia. Nič by to ale nepomohlo, lebo „myslieť národne“ je jedna z tunajších čŕt par excellance.

Ak sa verejne činné osoby opakovane tvária, že sme tu pod Karpatmi povstali ako Fénix z popola starých Slovákov pred 21 rokmi, umožňuje im to zároveň bagatelizovať národnú traumu, ktorá sprevádzala druhú svetovú vojnu, a desaťtisíce individuálnych slovenských tráum prvej svetovej vojny.

Bolo to pritom povojnové usporiadanie Európy po tej prvej z veľkých vojen, ktoré dalo vzniknúť Československu, a o dosť neskôr Česku a Slovensku v (plus-mínus) dnešných hraniciach.

Boli a sme súčasťou mnohorakých historicko-spoločenských pohybov, no nijak zvlášť nás nezaujímajú. Veci sa nám dejú. Nie sú súčasťou príbehov, ktoré o sebe rozprávame. Ak, tak len decentne, na kamenných pamätníkoch v každom druhom slovenskom mestečku, napríklad v Klenovci, s mramorovou plaketou alebo bez, niektoré s miestom po fotkách. Spolu môžu niesť takmer 70 tisíc slovenských mien.

Spoločné pripomínanie si 100. výročia Veľkej vojny je problematické aj na európskej úrovni. Európske inštitúcie nič špeciálne nepripravujú, keďže „rok 2014 znamená pre rôzne krajiny rôzne veci“, hoci Komisia nevylúčila účasť Barrosa na nejakých podujatiach, ak príde pozvanie.

Spoľahnúť sa ešte dá aspoň na Francúzsko, ktoré na Deň Bastily 14. júla 2014 pozvalo viac než 70 krajín účastných Veľkej vojny. Isté je, že sa nemecký a francúzsky prezident, 3. augusta 2014, postavia bok po boku a že viedenský filharmonický orchester zahrá na výročie atentátu na následníka rakúsko-uhorského trónu koncert v Sarajeve.

Ak vás do veľkej miery vychová niekto, kto sa narodil pol roka pred výstrelom Gavrila Principa, Veľká vojna sa nezdá byť až taká vzdialená. Hrôza slovenských preživších, z ktorých si viac ako 60 tisíc odnieslo trvalé zmrzačenie, sa prenáša na tých z potomstva, ktorí sú ochotní počúvať.

Napríklad o prvom útoku, ktorý rozstrieľalo talianske delostrelectvo na Piave. O 3-centimetrovej črepine, ktorá sa o mnoho rokov neskôr ukázala na röntgene. O tom, že ku koncu života chcel ešte raz vidieť to miesto. Nedalo sa. Boli zavreté hranice.

Povinné čítanie: Europeana 1914-1918 – slovenské príbehy.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA