Merkelovej gambit

Len málo vecí ma zaujíma menej ako hokej. Určite medzi nich patrí futbal. Napriek tomu sa tá metafora priam natískala: kto koho porazil na summite? Vyhrali Nemci? Alebo si Taliani zopakovali úspech z varšavského semifinále? A ako vlastne obstáli Španieli? Sú majstri?

Na prvý pohľad sa zdá výsledok summitu jednoznačný. Francúzsky prezident získal „hospodársky rast“. Španielske banky budú rekapitalizované priamo z ESM. Trvalý euroval bude nakupovať talianske dlhopisy. Komisia si môže odškrtnúť „bankovú úniu“ – presnejšie prvý krok k nej. A to všetko vraj len vďaka „ústupkom“ nemeckej kancelárky. No keď sa usadí zvírený prach, a účastníci summitu si vysvetlia, čo vlastne dohodli, a ako to kto chápe, zistia, že je to trochu inak. Viac než na futbalový turnaj sa summit podobal na šachovú partiu. A Angela Merkel zahrala ukážkový gambit.

Takzvaný dohovor o hospodárskom raste je tak trochu hrou s číslami. Stodvadsať miliárd sa zdá dosť, v relatívnom porovnaní je to však skromná suma. Okrem toho, stimul neznamená nutne nové zdroje. Takmer polovica (55 miliárd) je z nevyčerpaných štrukturálnych fondov. Ďalších 4,5 miliardy majú priniesť pilotné „projektové dlhopisy“ – dohoda na ich použití však existuje už dlhšie a v obmedzenej miere sa využívali aj v minulosti.

Reálnym posunom je tak len schválenie plánu, dávnejšie predloženého Komisiou, na posinenie kapitálu Európskej investičnej banky o 10 miliárd eur, čím sa jej úverová kapacita zvýši o 60 miliárd. Môžeme si povedať „aspoň niečo“ (samozrejme, reálny efekt bude závisieť od výberu projektov), no na „pakt pre rast“, ktorý má Európu vytrhnúť z recesie je to zúfalo málo. Málo na tvrdenie, že Európa opustila sebazničujúcu politiku šetrenia všade a za každú cenu.  

Taliansky premiér Mario Monti sa mohol cítiť po summite ako hrdina večera. Práve on pohrozil nemeckej kancelárke vetom vo všetkých ostatných bodoch agendy, pokiaľ summit nerozhodne o problémoch páliacich perifériu. Euroval tak bude môcť priamo nakupovať štátne dlhopisy (ide samozrejme predovšetkým o talianske dlhopisy), tým znížiť ich cenu, a dať krajinám v problémoch trochu priestoru na dýchanie.

Finta je v tom, že intervencie EMS na primárnom a sekundárnom trhu (nákup dlhopisov) umožňuje aj Zmluva o ESM, presnejšie článok 17 a 18. Jediným ústupkom nemeckej kancelárky je to, že zabudla na svoje vyhlásenie spred summitu, že táto možnosť je „čisto teoretická“ (čo v preklade znamená, že Nemecko má s jej praktickým využitím problém).

Okrem toho, aj pri tejto forme pomoci musí krajina podpísať memorandum o porozumení, ktoré stanoví podmienky. Taliansko sa môže utešovať tým, že budú menej prísne, alebo že dohľad Trojky nebude tak nepríjemný. Ale to je skôr pokus „zachrániť si tvár“, než zásadný rozdiel.

Podobne je na tom Španielsko. Na jednej strane „získalo“ súhlas s priamou rekapitalizáciou bánk z trvalého eurovalu. Keďže pôžička nepretečie cez štátny rozpočet, nezvýši španielsky dlh. Madrid môže dúfať, že mu tým úroky nezvýšia o pár osudových desatín percenta. Lenže priama rekapitalizácia bánk je podmienená politickou dohodou o spoločnom bankovom dohľade. Opäť predovšetkým nemecká podmienka.

To nám celú záležitosť posúva niekde ku koncu roka. Stále tiež nie je jasné, či nebude potrebná zmena Zmluvy o ESM. A jej následná ratifikácia v krajinách. Opäť pár mesiacov. Akékoľvek peniaze, ktoré pôjdu do španielskych bánk predtým, potečú podľa starých pravidiel (s jediným rozdielom, že stály euroval nebude mať status prioritného veriteľa). Príliš málo na víťazné fanfáry.

Podčiarknuté a sčítané, nemecká kancelárka ponúkla troch pešiakov, ktorí ju nestáli žiadne výrazné finančné záväzky. Výmenou za to si udržala nadvládu nad šachovnicou európskej politiky. Jej domnelé ústupky len zakrývajú (a legitimizujú) fakt, že v zásadných otázkach postoj vôbec nezmenila. Z bankovej únie zatiaľ začne hovoriť len o spoločnom bankovom dohľade. Od ostatných dvoch pilierov – spoločnej garancie vkladov, a spoločného fondu na rekapitalizáciu – nás delí ešte mnoho „ak“ a „potom“.

Španielsko a Taliansko možno získajú pár mesiacov, no ich záchrana visí na kapacitách stáleho eurovalu. A tie sú obmedzené. Nech to počítame akokoľvek, na simultánnu záchranu oboch krajín nestačia. Vyriešiť by to mohlo poskytnutie bankovej licencie ESM, či zmena politiky Európskej centrálnej banky. V tom však Angela Merkel neustúpila ani o piaď. Prežitie eurozóny tak aj po summite závisí od efemérnej nádeje, že prijaté kroky „upokoja trhy“, a eurozóna tým získa „dostatok času“ na rokovania o „zásadných zmenách“. Mimochodom, nádej, ktorá nás za posledné dva roky opakovane sklamala.

V istom zmysle bol výsledok zrejmý vopred. Pár dní pred summitom Angela Merkel vyhlásila, že eurobondy neuzrú svetlo sveta „počas jej života“. Predpokladajme, že nemecká kancelárka nemá extrémne pesimistický pohľad na svoje životné vyhliadky. Predpokladajme, že to myslela vážne. V tom prípade to prakticky znamená „nikdy“. Čiže už nie podmieňovanie mutualizácie dlhov vytvorením politickej únie, ale jej odmietnutie.

Nemecká kancelárka súčasnú krízu očividne stále nechápe ako očistec, ktorým si musí eurozóna prejsť za dedičný hriech (neriešených) štrukturálnych ekonomických rozdielov medzi centrom a perifériou. Ako problém, na ktorého vzniku sa podieľalo rovnako Nemecko, ako aj Grécko – a obaja sa musia podieľať na jeho riešení. Chápe ju ako cenu, ktorú musí Nemecko platiť za darebáctvo iných.

Natíska sa znepokojujúca otázka – či sa jej v účtovnej kalkulácii výnosy a náklady menovej únie nebezpečne nepriblížili. V tom prípade bol summitový gambit len prípravou na šach – mat. Angela Merkel (a celý jej fanklub) si však pravdepodobne neuvedomuje, že takouto taktikou uhrá maximálne pat.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA