Nerozumiem francúzskemu nadšeniu pre nové dane

Paríž má problém s rastúcim deficitom. Vláda ho chce vykryť uhlíkovou daňou. Na prvý pohľad všeliek (rýchle peniaze na zaplátanie dier v rozpočte a súčasne „fajka“ v zozname iniciatív v boji proti klimatickým zmenám), ktorý je natoľko zaručený, že ho prezident Sarkozy silou – mocou chce exportovať ďalej do EÚ.

Vo francúzskych verejných financiách sa objavil narastajúci deficit, ktorý by mohol v tomto roku dosiahnuť 8 percent HDP. Takéto problémy sa dajú riešiť spravidla dvomi spôsobmi: vyšším výberom daní alebo šetrením. Francúzsko nie je na tom ani zďaleka tak zle ako Grécko, no prezident Sarkozy sa i tak rozhodol pre v princípe podobné riešenie: zvýšenie daní, v tomto prípade zavedenie novej uhlíkovej dane. Na prvý pohľad to má niekoľko výhod – bežní ľudia nevyjdú do ulíc viac ako po iné dni a daň nesie nálepku ekologickosti, ktorá sa dnes nosí.

Pri druhom zamyslení (a v Paríži sa už zrejme druhýkrát zamysleli, keď vyrubovanie dane odložili na neurčito) sa vynára takáto logika: Aby mala uhlíková daň ako taká zmysel, musela by iba nahradiť výpadok príjmov z iných daní, ktoré by sa znížili. Inými slovami, celková miera daňového zaťaženia by musela zostať na rovnakej úrovni. V takom prípade si viem predstaviť, že by dokázala lepšie motivovať k rozširovaniu moderných technológií a postupov, než napríklad štátne subvencie a dotácie. Mohla by znižovať uhlíkovú stopu, nedotkla by sa konkurencieschopnosti a vytvoril by sa priestor pre podnikanie tých, čo sa neboja inovácií. V čase hospodárskej krízy voda na mlyn hospodárskej obnovy.

Problém s francúzskou uhlíkovou daňou však je, že nie je ani ekonomicky racionálna, ani ekologická.

Paríž si od nej sľuboval dodatočné rýchle peniaze (1,5 mld. eur v druhom polroku 2010) na plátanie dier v rozpočte, preto by sa iné dane zrejme neznížili (to dá logiku). To by postavilo francúzskych farmárov a ďalších podnikateľov, na ktorých sa nevzťahuje schéma obchodovania s emisiami ETS, do nevýhody voči konkurencii (najmä) z Nemecka.

Zlý nápad si zaslúži odmietnutie. Prezident Sarkozy a jeho premiér Fillon však činia opak – snažia sa hľadať spôsob, ako „rozširovať opatrenia, ktoré pomôžu upevniť konkurencieschopnosť [francúzskej] ekonomiky“, ďalej do EÚ. Inými slovami, ak už drankať peniaze od ľudí s obchodným talentom, tak nielen od svojich, ale i od všetkých susedov, zvlášť od nemeckých.

Sarkozyho úlet nenachádza v európskych kruhoch väčšiu podporu. Zatiaľ. V posledných mesiacoch sa pripravuje reforma Spoločnej poľnohospodárskej politiky a 26 krajín EÚ bude od Francúzska chcieť, aby s ňou súhlasilo a vzdalo sa tak výhod, na ktoré si za ostatných 50 rokov veľmi a rado zvyklo. Môžeme tipovať, čo budú chcieť Francúzi ako protislužbu. Ja uzatváram stávku na uhlíkovú daň (a následne i na uhlíkové clo na vonkajšej hranici EÚ). A tým sa dostávam do dilemy – stávkujem na niečo, čoho raciu na rozdiel od elyzejských „osvietencov“ nerozumiem, a z princípu stávky kdesi v podvedomí očakávam, že výhra by mi mala priniesť zisk, ktorý môžem ale v tomto prípade len sotva očakávať. Iba ak by som medzi časom konvertoval a začal veriť, že z možností úspory – nové dane je tá druhá lepšia.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA