Minisummit – skupinová terapia bez výsledkov?

V nedeľu v noci sa uskutočnil mimoriadny minisummit 11 lídrov členských krajín EÚ a Balkánu. Junker jeho zvolaním poukázal na ambície Európskej komisie zohrať aktívnejšiu úlohu pri riešení utečeneckej krízy a zároveň vyvolať dojem akcieschopnej Európy. Pozrime sa teda ako to dopadlo.

O tom, že zvolanie summitu malo svoje opodstatnenie niet pochýb. Príval utečencov smerujúcich do krajín EÚ sa napriek zhoršujúcemu sa počasiu nezmenšuje (video z predvčerajška). Túto sobotu prekročilo hranice Chorvátska dokonca viac ako 11 500 osôb, čo predstavuje najväčší zaznamenaný počet za jeden deň od polovice septembra. Celkovo za mesiac a pol prišlo do EÚ cez balkánske krajiny približne 250 000 migrantov. Situácia na hraniciach začína byť podľa viacerých medzinárodných organizácií ako aj správ z médií nezvládnuteľná. 

Závery stretnutia a riešenie humanitárnych otázok

Lídri sa mali na stretnutí dohodnúť na pragmatických operačných opatreniach, ktoré by boli implementované od pondelka (26.10.) s cieľom riešiť utečeneckú krízu v regióne. Junker v štyroch poznámkach de facto zhrnul všetky závery konferencie „jediný spôsob, ako obnoviť poriadok, je spomaliť nekontrolovaný tok ľudí“ (zabezpečenie plných kapacít na registráciu prišelcov s maximálnym využitím biometrických údajov, posilnenie hranice Slovinska o 400 policajtov), „dotknuté krajiny by nemali iba rozprávať o a na seba, ale aj medzi sebou“ (výmena informácií o pohybe osôb po trase západného Balkánu), „susedné štáty by mali spolupracovať a nie konať proti sebe“ (zabrániť pohybu utečencov alebo migrantov k hraniciam bez informovania susedných krajín) a „s utečencami by sa malo zaobchádzať humánnym spôsobom pozdĺž celej trasy západného Balkánu …(v snahe) vyhnúť sa humanitárnej katastrofe“. V súlade s tým sa kancelárka Merkelová vyjadrila, že považuje za dôležité, že sa do vyhlásenia dostali humanitárne otázky. Tu je však potrebné pozrieť sa na to, akým spôsobom.

V súlade so závermi stretnutia by malo dôjsť k vytvoreniu kapacít pre 100 000 utečencov (v Grécku 50 000, na trase západného Balkánu 50 000), pri navrátení migrantov bez nároku na medzinárodnú ochranu by mala aktívne pomáhať agentúra FRONTEX (samozrejme v súlade s Chartou základných práv EÚ a smernicou č. 2008/115/ES). V krízových situáciách je potrebné spustiť systém podpory civilnej ochrany. To je tak všetko. Pri dennom prílive utečencov do EÚ v tisícoch sú uvedené kapacity zrejme nepostačujúce. O dlhodobej nefunkčnosti návratovej politiky sa vie a či sa niečo zmení aktivitami FRONTEXu je otázne.

Funguje to pri požiaroch, použime to aj teraz

Mechanizmus civilnej obrany EÚ (CPM), ktorý v súčasnosti zahŕňa 28 členských krajín, ale aj Island, Macedónsko, Čiernu Horu, Nórsko, Srbsko a najnovšie Turecko, vznikol v roku 2001 ako “menšia” iniciatíva. Za prvý rok existencie bol využitý celkom 3-krát (znečistenie morskej vody v Španielsku, záplavy v Českej republike a v Grécku) v roku 2012 až 30-krát. Len pre predstavu, išlo o spoluprácu členských krajín v krízových situáciách ako snehové búrky, extrémne zimy, povodne, lesné požiare, zemetrasenia a podobne.

V minulosti bol jedným z najväčších problémov nedostatočná komunikácia medzi tímami členských krajín, ale ako ukázala celkom rozsiahla štúdia týkajúca sa spoločného boja proti požiarom vo všeobecnosti klady skôr prevyšovali zápory (efektívna asistencia a výhody vyplývajúce zo zdieľania informácii a znalostí, spoločné školenia, interoabilita vybavenia, personálu a procedúr). Autori štúdie dokonca na záver uviedli, že keby neexistoval mechanizmus a spolupráca by prebiehala iba na bilaterálnej úrovni bola by omnoho pomalšia a pre "ohrozené" krajiny aj omnoho zložitejšia. Ale keďže boj proti požiarom sa veľmi nedá porovnávať s humanitárnou krízou pozrime sa na to, ako sa CPM darí teraz.

Opäť tá solidarita

Momentálne sa dá o efektivite EÚ v tejto oblasti polemizovať. O aktiváciu CPM doposiaľ požiadalo napríklad Grécko, Maďarsko, Srbsko a pred piatimi dňami aj Slovinsko. Malo by ísť predovšetkým o materiálnu pomoc v podobe dodania postelí, matracov, hygienických potrieb, vozidiel, paliva a jedla. Podľa informácií, ktoré zverejňujú neziskovky a dobrovoľníci o stave na hraniciach niet pochýb o tom, že systém veľmi nepomáha. Problémom je, že CPM je založený na dobrovoľnosti a členské krajiny veľmi nespolupracujú.

Krajiny začínajú byť z nedostatku solidarity nervózne. Slovinský premiér Cerar uviedol, že ak EÚ nedospeje k novým spoločným riešeniam „v priebehu najbližších dní alebo týždňov verím tomu, že sa Európska únia a Európa ako celok začne rozpadať.“ Fakt, že sa prístup niektorých krajín v tomto smere nemení potvrdil maďarský premiér slovami, že jeho krajina je v kríze už len v pozícií „pozorovateľa“. Vzhľadom na výsledky volieb v Poľsku sa pravdepodobne dočkáme podobného postoja aj od nášho severného suseda. A to nie je veľmi pozitívne, ak existuje predpoklad, že mohutný príliv utečencov bude pokračovať.

Nebude to lepšie

Keď sa pozrieme iba na situáciu v Sýrii, od začiatku ruských náletov z tejto krajiny podľa údajov OSN utieklo viac ako 120 000 ľudí a mnoho z nich mieri do Európy. Ďalší príliv môže byť spôsobený nevyhovujúcou situáciou v okolitých krajinách, kde v súčasnosti hľadá svoje útočisko vyše 4 milióny Sýrčanov. Súvisí to s viacerými faktormi. Po 4 rokoch vojny, ktorej ukončenie je z dôvodu veľkého počtu aktérov s rôznymi záujmami skôr v nedohľadne, utečenci strácajú nádej na skorý návrat, a teda im nič nebráni posunúť sa ešte ďalej. Vzhľadom na to, že v Jordánsku, Libanone a Turecku nesmú pracovať (riskujú napríklad navrátenie do utečeneckého tábora) a ich deti častokrát nie sú zapojené do vzdelávacieho systému zostávajú absolútne závislí od pomoci a bez vyhliadok na lepšiu budúcnosť pre seba a svoje rodiny. Navyše postupne dochádza aj k škrtom v medzinárodnej pomoci utečencom – v prípade svetového potravinového programu prišlo napríklad v septembri v Jordánsku o podporu viac ako 229 000 Sýrčanov (predtým v Jordánsku a Libanone znížili výšku straveniek iba na 14 dolárov na osobu na mesiac). O otrasných podmienkach v obrovských utečeneckých táboroch ani netreba hovoriť. Je teda viac ako pravdepodobné, že do Európy budú prichádzať ešte ďalšie vlny utečencov. 

Čo ďalej?

Je samozrejmé, že ak chce EÚ vyriešiť otázku utečeneckej krízy členské štáty musia spolupracovať a správať sa solidárne. Solidarita je však slovo, ktoré hlavní predstavitelia členských krajín alebo aj politici vo všeobecnosti veselo používajú a pri prvej príležitosti, kedy ju majú aj reálne prejaviť sa zháčia. To čo sa momentálne deje na hraniciach “nárazníkových” štátov je presným prejavom, že miesto aktívnej pomoci dochádza k absolútnej ignorácii, ktorá pomaly ale iste vedie až k situácií na pokraji humanitárnej katastrofy.

Európska komisia chcela zvolaním minisummitu aktívne prispieť k riešeniu krízovej situácie. To čo však môže reálne dosiahnuť je do veľkej miery determinované iba ochotou členských krajín niečo robiť. Môžeme brať ako pozitívne znamenie, že sa zúčastnené štáty zaviazali, že sa zdržia presúvania utečencov k nasledujúcim hraniciam bez súhlasu tej ďalšej krajiny. Rovnako to, že každý imigrant musí byť zaregistrovaný (Junker doslova povedal „bez registrácie žiadne práva“) lebo veď bez toho sa veľmi nepohneme. A bez pochyby, ak by štáty chceli aj Mechanizmus civilnej obrany EÚ by vedel efektívne fungovať. Riešenia existujú len to chce skutočnú vôľu vládnych predstaviteľov niečo so situáciou spraviť a uprednostniť dlhodobé spoločné ciele pred krátkozrakou politikou.

Autorka: Veronika Prachárová, politologička

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA