Možnosti a limity európskej obrannej spolupráce

EurActiv.sk prináša výmenu názorov dvoch odborníkov na tému európskej spolupráce v obrane.

 1.kolo

ĽUBOMÍR TOKÁR

Ľubomír Tokár pracuje na SEOPMVL MO SR a na FPVaMV UMB. Vyjadrené názory sú osobné a nereprezentujú žiadnu z uvedených inštitúcií.

EÚ je netypickým bezpečnostným aktérom. Jej najväčším úspechom je samotná existencia únie, ktorá prispela k mieru v Európe. Tento mier členstvom pôsobí atraktívne na iné štáty, dôkazom je rozširovanie EÚ o nové štáty. Perspektíva členstva stabilizuje politické pomery aj na Balkáne, no s rastúcou vzdialenosťou príťažlivosť EÚ na jej perifériách (južnej a východnej) klesá.

EÚ nie je ani superštát, ani obyčajná organizácia; nepresadzuje záujmy, skôr šíri svoje hodnoty s cieľom urobiť svet podobným sebe. Bezpečnostná stratégia EÚ je virtuálna, lebo jej chýba vzťah medzi stanovením cieľov a vyčlenením prostriedkov, lepšie je čítať ju ako ašpiračný dokument.

Mäkká moc a príťažlivosť však vedie len k „soft“ obrannej politike v zmysle petersberských kritérií. Aj tá ale stojí peniaze, ak treba podporiť politické deklarácie reálnymi činmi. Dozvuky ekonomickej krízy sa prejavujú poklesom obranných výdavkov a nekoordinovanými škrtmi ozbrojených síl krajín EÚ. EÚ nemá pre SBOP riadny rozpočet a hádky o FP 2007-2013 nevedú k veľkým očakávaniam ohľadom nasledujúcej, keď politická vôľa  v EÚ sa zdá byť nedostatkovým tovarom. EÚ bude prešľapovať na mieste – snažiť sa kreatívne dosiahnuť to isté za menej, pričom  hitom je „pooling & sharing“, no načo konzervovať spôsobilosti alebo vytvárať nákladné nové, keď zatiaľ chýbala vôľa použiť ich (napr. bojové skupiny)?

Pozornosť USA sa presúva do Pacifiku, čo by mohlo Európu doviesť k snahe kompenzovať to väčšou mobilizáciou vlastného úsilia. Vývoj na Balkáne  naštartoval EBOP,  operácia v Líbyi môže byť impulzom k „správnemu“ uzatvoreniu medzier v spôsobilostiach medzi USA a štátmi Európy potrebnými na projekciu sily, nie cez „nepotrebné“ spôsobilosti, ktorých má Európa dostatok. USA pravidelne pranierujú európske štáty za ich klesajúce výdavky na obranu, hoci samotné míňajú viac než za studenej vojny (a skoro polovicu  v celosvetovom meradle). Proti väčšej aktivite EÚ však pôsobia iné faktory ako politické preferencie vrátane nárokov na financovanie sociálnych štátov, ale aj odlišné vnímanie bezpečnostného prostredia. Rast výdavkov na obranu v Európe je preto nepravdepodobný vzhľadom na absenciu jasných hrozieb, ale aj kvôli demografickým zmenám (pokles populácií, starnutie a rastúca heterogénnosť) a –  paradoxne –  aj kvôli politike USA, ktorá umožňuje EÚ byť čiernym pasažierom.

Súčasné prejavy ekonomickej krízy garantujú, že EÚ bude nadlho zameraná dovnútra a pohltená riešením vlastných problémov, či dokonca zápasiť o prežitie. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (vrátane obrannej) EÚ sa vyvinuli ako nadstavba hospodárskej integrácie, k ich inštitucionalizácii došlo až v Maastrichte, keď predtým neuspeli pokusy v oblasti vysokej politiky v 50. rokoch. Prežitie SZBP/SBOP je bez fungujúceho hospodárskeho základu nemožné.

EÚ sa musí vymedziť voči  geopolitickým „susedom“ – ide o Rusko, ale aj o vzťah k USA v rámci NATO. Netreba hľadieť na Čínu, ak sa EÚ nepodarí vymedziť sa voči týmto veľkým hráčom a formulovať svoju  politiku k nim, neuspeje. 

BARBORA BODNÁROVÁ

Barbora Bodnárová získala balakársky titul v obore medzinárodných vzťahov a bezpečnostných štúdií na Masarykovej univerzite v Brne a titul Master v obore politológia na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti.

Bezpečnostná a obranná spolupráca má v Európe aj po ukončení druhej svetovej vojny bohatú históriu. Spoločne s neúspešnými projektmi akými boli napríklad Fouchetov či Plevenov plán alebo transatlantický rozmer reprezentujúca Severoatlantická aliancia, rozvíja svoju bezpečnostnú a obrannú spoluprácu aj Európska únia. Často krát sa spomína, že Spoločná bezpečnostná a obranná politika ako zložka zahraničnej a bezpečnostnej politiky Európskej únie je súčasťou programu emancipácie Európskej únie na pozíciu globálneho lídra. Avšak dôvodom na skepsu nie sú ani tak operácie a programy bezpečnostnej a obrannej spolupráce, ktoré Európska únia vykonala alebo v súčasnosti vykonáva, ale nenaplnený potenciál formálnych vyhlásení a cieľov.

Zásadným limitom európskej bezpečnostnej spolupráce v rámci Európskej únie sa dlhodobo javí heterogenita jej členských štátov v oblasti ich záujmov a schopností. V medziach obrannej spolupráce to nie sú len politické prekážky na úrovni národných štátov, ktoré sa obávajú ďalšej straty suverenity, ale aj rozdielne vnímanie bezpečnostných hrozieb, nedostatočné financovanie či reformy v oblasti obrany. Príkladom môže byť rozhodovanie v prípade zásahu počas Líbyjskej krízy. Nízka akcieschopnosť Európskej zahraničnej služby a rozdielnosť postojov členských štátov zabránila Európskej únii zohrávať vedúcu úlohu a riešenie tejto krízy, ktoré mohlo byť potenciálnym úspechom Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky prevzali na seba jednotlivé štáty a Severoatlantická aliancia.

Potenciálnym krokom k vylepšeniu možností pre bezpečnostnú spoluprácu členov Európskej únie, aj keď relatívne skepticky prijímaním odborníkmi, je schválenie Lisabonskej zmluvy. Táto okrem iného zavádza možnosť stálej štruktúrovanej spolupráce aj v oblasti obrany a bezpečnosti, ktorá by mohla predstavovať rámec na vytvorenie užších a intenzívnejších väzieb medzi členskými štátmi. V decembri 2010 bola ministrami obrany členských krajín schválená takzvaná Gentská koncepcia, ktorá by mohla byť krokom k vytvoreniu istej formy stálej štruktúrovanej spolupráce. Táto koncepcia vyzýva členské štáty, aby analyzovali svoje vojenské spôsobilosti, zvyšovali ich interoperabilitu a hľadali možnosti v oblasti ´pooling and sharing`. Užšia spolupráca a zdieľanie spôsobilostí sa môže javiť aj ako dobrá alternatíva v období ekonomickej krízy a znižovania výdajov na obranu.

Hlavným faktorom v bezpečnostnej spolupráci ostáva či inštitucionálne zmeny a formálne vyhlásenia dokážu členské štáty pri rozdielnych záujmoch aj začať reálne napĺňať. Otázkou taktiež môže byť, či nedávno podpísaná zmluva o spolupráci medzi Veľkou Britániou a Francúzskom je skôr vyjadrením budúceho trendu bilaterálnych spoluprác mimo štruktúr a inštitúcií Európskej únie, alebo základným kameňom medzi najvýznamnejšími európskymi aktérmi v oblasti bezpečnostnej a obrannej politiky, ktorý nasmeruje možnosti stálej štruktúrovanej spolupráce.

2.kolo

Reakcia Ľubomíra Tokára na text Barbory Bednárovej

Zostručním príčiny limitov spolupráce na dve veci: Po prvé – súhlasím, že ide najmä o heterogénnosť postojov prerastajúcich do neschopnosti artikulovať jednotné pozície. Nevkladám však nádej do Lisabonskej zmluvy ani ustanovení o stálej štruktúrovanej spolupráci; nové inštitúcie nevedú k spoločnej politike, sú ako prázdne formy, ktoré je potrebné rozhýbať pomocou politickej vôle. Kým neexistuje zdieľaná predstava o tom, čím EÚ chce byť a čo chce dosiahnuť, nemôže byť ozajstným globálnym lídrom. Dovtedy bude EEAS fasádou, čo skrýva neexistujúci politický obsah a proti chýbajúcim spoločným záujmom nie sú liekom  ani bilaterálne iniciatívy, ani „pooling and sharing“.

Po druhé – vonkajší kontext. Európa je momentálne bezprecedentne bezpečná a bez jasných nepriateľov. Bezpečná natoľko, že najväčšia hrozba je skrytá v demontáži už dosiahnutého stupňa integrácie. EÚ nemusí stále šliapať vpred, aby nespadla z integračného bicykla, solídnym riešením môže byť prešľapovanie na mieste. Ak je najväčším úspechom EÚ mier v Európe a tento stav nie je nezvratný (ako postrašila nemecká kancelárka), treba ho prácne udržiavať, čo stojí politický  kapitál.

Potom je tu aj vojenská prítomnosť USA v Európe v rámci NATO. Ak by aliancia prestala zajtra existovať, európske štáty by boli chtiac-nechtiac nútené zaplniť vzniknuté vákuum spoluprácou, k čomu ich momentálne nenúti pocit bezpečia. Otázkou je, ako (a či vôbec) je možné vytvoriť európsku bezpečnostnú identitu, ktorá by bola skôr kompatibilná než budovaná v kontraste k USA. Mojou odpoveďou je áno, som najskôr europeistom, až potom atlantistom.

Bezpečnostná spolupráca v Európe „vďačí“ za svoj rozvoj nepredvídaným krízam, kedy sa náhle otvára priestor  pre politickú kreativitu a testujú sa limity možného. To je, paradoxne, najschodnejšia cesta vpred aj v budúcnosti.

Reakcia Barbory Bodnárovej na text Ľubomíra Tokára

Netypickou nie je len EÚ ako bezpečnostný aktér, ale netypické je celé bezpečnostné prostredie, v ktorom sa EÚ nachádza. Záujmy a charakter európskych štátov a širšia európska inštitucionálna štruktúra sú determinantmi efektivity bezpečnostnej spolupráce v rámci EÚ.

Nedostatok politickej vôle a absencia jasných hrozieb sú faktormi, ktoré dlhodobo obmedzujú spoluprácu členských krajín EÚ v oblasti bezpečnosti a obrany. Otázka čo je to, proti čomu sa máme brániť, sa stala klasickou po konci studenej vojny. Historický odkaz počiatkov EÚ, v ktorom hospodárska spolupráca v demokratickom duchu prináša mier, bezpečnosť a stabilitu sa z časti stal odpoveďou, ako by sa EÚ mohla postaviť k riešeniu regionálnych konfliktov a nárastu hrozby terorizmu. Šírenie hodnôt sa tak stalo jedným z nástrojov bezpečnostnej politiky, avšak nie je dôkazom neexistencie záujmov, ktoré chce EÚ presadzovať. Záujem na efektívnej diplomacii a možnosti intervencií založený na sile jednotného hlasu EÚ stál už na samom počiatku SZBP. Šírenie hodnôt ako esencia zahranično-bezpečnostného prístupu EÚ tak skôr môže byť príznakom neschopnosti rozvinúť iné nástroje ako dôkazom jedinečnosti prístupu EÚ.

Stotožňujem sa s názorom, že bez fungujúceho hospodárstva nemá európska bezpečnostná spolupráca v rámci EÚ, aj s ohľadom na iné bezpečnostné a obranné štruktúry fungujúce na jej území, príliš šancu na prežitie. Otázkou ostáva aké bezpečnostné prostredie vznikne v Európe, ak by prejavy globálnej ekonomickej krízy v Eurozóne viedli až k rozkladu EÚ.

3.kolo

Záver Ľubomíra Tokára

Medzi nami nie je spor, snáď až na jedno. Neviem, koho záujmy EÚ presadzuje. Diplomatická služba predpokladá existenciu spoločnej politickej identity schopnej realizovať politiku, prax rozdielnych postojov ku Kosovu, Iraku, Líbyi, Rusku či USA svedčí skôr o opaku. Zahraničná a bezpečnostná politika funguje podľa pravidiel medzivládnej spolupráce na základe konsenzu bez väčších zmien od začiatku 90. rokov, za čo platí daň v podobe minimalistických výstupov a výsledkov.

EÚ krízy posúvajú vpred, hoci pomaly, oneskorene, malými krokmi a často neefektívne. To platí ako pre hospodársku, tak bezpečnostnú politiku. EÚ musí existovať ako hospodárska entita, aby bolo čo rozvíjať v bezpečnostnej oblasti. Verím, že EÚ súčasnú krízu eurozóny prežije, i keď v inej podobe, ktorej kontúry si netrúfam odhadnúť.

Záver Barbory Bodnárovej

Európska bezpečnostná spolupráca potrebuje nielen zdieľanú víziu, ale aj nástroje, ktoré takúto predstavu pomôžu vytvoriť. Potrebuje odpoveď na otázku miery integrácie v oblasti obrany, nielen vzhľadom na hrozby súčasné, ale aj budúce, aby im dokázala predchádzať a prevzala tak zodpovednosť za svoju budúcnosť.

Otázkou však môže byť, či by ukončenie vojenskej prítomnosti USA v Európe malo naozaj potenciál generovať hlbšiu spoluprácu medzi európskymi partnermi. Ak existuje niečo, proti čomu nás prítomnosť USA a NATO chráni, prečo nás táto hrozba už teraz nespája silnejšie aj mimo ich rámec?

Kým sú možnosti bezpečnostnej a obrannej spolupráce členov EÚ dané prázdnymi inštitucionálnymi rámcami a nepredvídanými krízami a zároveň limitované neexistujúcou predstavou, čo by malo byť jej náplňou a nedostatkom politickej vôle nájsť túto predstavu, bude táto spolupráca fungovať iba veľmi obmedzene.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA