Nevadí, tak zavolám nabudúce

Dlho, predlho sme riešili problém, komu má zavolať nešťastník spoza Atlantiku (či ktorejkoľvek inej časti sveta), ktorý by chcel poznať nejaký „názor Európy“. Naťahovanie okolo Obamovej (ne)návštevy na summite EÚ-USA dáva odpoveď, ktorá môže byť pre Európana prekvapivá. Nezavolá. Pretože nechce vedieť. Pretože to nepotrebuje.

V európskych diskusiách o „EÚ ako globálnom hráčovi“ bolo často mnoho eurocentrizmu. „Euroatlantisti“ presadzujúci úzke partnerstvo so Spojenými štátmi vychádzali implicitne z predpokladu, že nás USA potrebujú, alebo že sme pre nich aspoň dôležití. V opačnom prípade by museli priznať, že vzťah, kde sa o spoluprácu stojí len jedna strana, možno „partnerstvom“ nazvať ťažko.

Advokáti samostatného postupu Európy zas často vychádzajú z predpokladu, že EÚ je medzinárodným aktérom schopným vytvárať „protiváhu“ hegemonizmu USA, či dávať všetkým ostatným globálnym mocnostiam dobre mienené, a samozrejme vyslyšané, rady o ľudských právach, demokracii, a mierovom spolužití.

Nič z toho však nie je pravda a americký prezident Obama to dal pomerne jasne najavo – nepríde si potriasť rukou ani so Zapaterom, ani s Van Rompuyom. Tvrdenie, že si nie je istý, či má letieť do Madridu, alebo Bruselu, je len milosrdnou diplomatickou lžou. Nemá čas venovať pár fototermínov dvom európskym politikom, z ktorých jeden už v EÚ nerozhoduje dokopy o ničom, a druhý ešte nevie, o čom bude môcť rozhodnúť. Nie je to chyba Zapatera či Van Rompuya. Je to výsledok polovičatých riešení prijatých predstaviteľmi členských krajín, ktorí nie sú ochotní vzdať sa posledných zvyškov svojej globálnej (i)relevantnosti.

Nakoniec to môže dopadnúť tak, že Van Rompuy nebude musieť dvíhať telefonáty svetových lídrov, nedočkavých dozvedieť sa európsky názor. Naopak, volať bude on. A riadne sa pri tom zapotí. „Pán Obama tam stále nie je? A neviete kedy príde? Nenechal mi nejaký odkaz? Nenavrhol termín? Nevadí, tak zavolám zas nabudúce.“

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA