Odkaz pre Dzurindu

Zmení sa konečne rezort diplomacie na centrum zahraničnej politiky?

Roky rokúce ovláda slovenské ministerstvo zahraničných vecí „moskovská klika“. Ministri Kukan, Kubiš i Lajčák študovali na moskovskej škole diplomacie MGIMO a boli súčasťou tejto „kliky“. (Lajčák dokonca šéfoval tamojšej bunke komunistickej strany.) Nikto z nich preto nemal odvahu a ani osobný dôvod zatočiť s týmto nešvárom. Nešvárom, ktorý ministerstvo zahraničných vecí obmedzil výlučne na rezort diplomacie. Žiadna skutočná zahraničná politika v prospech krajiny – iba diplomacia.

Nesporne, teraz vieme ako, kde a s kým vyjednávať – ako robiť diplomaciu, no naše ministerstvo nevie robiť zahraničnú politiku. Očakávať totiž od tohto rezortu rázne a včasné stanovisko k akémukoľvek medzinárodnopolitickému problému je utópiou. Výnimkou bol hádam iba postoj vo veci Kosova, ktorý však do značnej miery vyplynul nielen z našich národnoštátnych záujmov, ale práve i z prepojenia na ruskú „školu“.

Dočká sa Slovensko konečne ministra bez komunistickej minulosti, ktorý bude realizovať skutočnú zahraničnú politiku? Zdá sa, že takým by mal podľa medializovaných informácii byť práve expremiér Mikuláš Dzurinda. Aké úlohy naňho čakajú?

Jednoznačne najpálčivejšou bude maďarská výzva. Vzplanutie vášní ohľadom zákona o dvojakom občianstve bolo zrejme len začiatkom provokácii spoza Dunaja. Budapeštianska vláda však dostala od voličov na Slovensku skvelý odkaz, že nemáme záujem o gradáciu napätia. Napriek tomu si myslím, že Viktor Orbán a jeho družina tak ľahko nepoľavia. Aj my buďme preto hrdí Slováci a umne sa snažme využiť nielen platformu európskych inštitúcii (kde momentálne nemáme až také dobré postavenie ako Maďarsko), ale zintenzívnime bilaterálnu spoluprácu s krajinami, ktorých sa veľkomaďarská politika týka podobne ako nás. Najzraniteľnejšími totiž budeme, ak v tomto zápase ostaneme sami. Naším zásadným strategickým spojencom by malo byť Česko, s ktorým nás spája história vyplývajúca aj z mierovej zmluvy z Trianonu. Dôležitými hráčmi v našom regióne sú zaiste aj Nemecko, Rakúsko a Poľsko. Nový minister by sa mal preto poponáhľať do Prahy, Varšavy, Viedne i Berlína, no nemal by zabudnúť ani 3B – Belehrad, Bukurešť a samozrejme Budapešť. Je tiež v záujme Slovenska udržať pri živote regionálne zoskupenie V4.

Ďalšou úlohou by malo byť prekonanie polarizácie zahraničnej politiky. Slovensko je malá krajina a v zahraničnej a bezpečnostnej politike by sme mali hľadať zhodu povýšenú nad stranícku politiku. Jej základom by mali byť postoje vychádzajúce z nášho členstva v EÚ a NATO. Pravicové vlády sa v rokoch 1998 – 2006 sústredili na nadštandardné vzťahy so Spojenými štátmi a odchádzajúca vláda Roberta Fica sa zas vtierala Rusku. Pre našu zahraničnú politiku nie je dobré, keď sa so zmenou vlády tak výrazne menia aj jej priority. Znamená to, že slovenská pravica by sa mala mentálne vyrovnať s volebným víťazstvom Baracka Obamu a s Ruskom by sme si mali pestovať regulárne a štandardné vzťahy.

Čo sa týka USA, na Slovensku sme akoby ignorovali napríklad tému znižovania počtu taktických jadrových zbraní v Európe. Som presvedčený, že sa nás to bytostne dotýka a do budúcna by sme sa mali k podobným otázkam stavať aktívnejšie.

S Ruskom zas napríklad súvisí aj okamžité prehodnotenie projektu širokorozchodnej železnice. Vychádzajúc z predpokladu, že experti označia tento projekt za nevýhodný pre Slovensko najmä z ekonomického hľadiska, malo by byť nové vedenie ministerstva schopné vysvetliť Kremľu, že ťahať si cez celú republiku ďalší nástroj ruského vydierania, ktorý by sme mali navyše platiť z nášho rozpočtu, nie je v našom záujme. Ak by sa však preukázala ekonomická výhodnosť širokorozchodnej, tak by sme zas mali požadovať garancie, že Rusko nebude túto dopravnú tepnu mocensky zneužívať.

Ďalšou dôležitou oblasťou, v ktorej bude nutné spolupôsobenie ministerstva zahraničných vecí je oblasť diverzifikácie energetických zdrojov. Pre Slovensko je životne dôležité, aby sme neboli odkázaní výlučne na jeden jediný zdroj – Ruskú federáciu. Ukázalo sa to pri plynovej kríze na začiatku roka 2009 a aj napriek tomu, že na Ukrajine sa odvtedy zmenili mocenské pomery, by sme mali pamätať na túto pretrvávajúcu hrozbu.

Sebavedomejšiu politiku by sme mali uplatňovať aj voči Európskej únii. Naša vlasť  a jej vrcholní predstavitelia by mali prísne dbať na dodržiavanie princípu subsidiarity. Dôležité rokovania o novom usporiadaní ekonomických vzťahov v rámci EÚ, ktoré naštartoval odveký motor Európy – nemecko-francúzska spolupráca, by nás tiež nemali nechať ľahostajnými. Zároveň by sme však nemali skĺzať k žalostne lacnému ba priam až primitívnemu populizmu, ktorý dominoval slovenskej diskusii o pôžičke pre Grécko. Realizovanie Lisabonskej zmluvy a nastavenie stratégie Európa 2020 môže byť akýmsi vodítkom našej politiky voči EÚ. Nový minister by sa mal tiež viac snažiť odbremeniť svoj rezort od europolitiky a aj na verejnosti by mal prezentovať tézu, že ide viac o politiku domácu ako zahraničnú. Zhrnuté do jednej vety: My sme Európska únia a aj Brusel je naše hlavné mesto.

Vychádzajúc zo zodpovednosti za tento svet by sme nemali prehliadať ani dianie v tzv. rozvojových krajinách Afriky a Ázie. Na mieste je ráznejšia obrana ľudských práv, no nielen to. Aj my sme v časoch komunizmu dostávali pomoc zo zahraničia, resp. ľuďom, ktorý pre neľudskosť režimu utiekli pomáhali v zahraničí a pomoci sa nám dostalo aj po páde režimu. Dnes patríme medzi bohaté krajiny a nemali by sme zabúdať na pomoc chudobnejším. Slovensko má istý morálny záväzok, a preto by sa malo snažiť o odplatu za poskytnutú pomoc. Bude dobré ak sa skrz Slovenskú agentúru pre medzinárodnú rozvojovú pomoc zameriame radšej na menšie množstvo kvalitných a zároveň aj kontrolovateľných projektov.

Okrem personálnej obmeny na ministerstve stoja pred budúcim šéfom rezortu aj strategické rozhodnutia. Snáď sa nerozhodne pre spomínanú tupú polarizáciu. Od nej horšia je už len ignorácia, ktorá často sála z „bieleho domu“ na Hlbokej ceste teraz. Postoj, že si vystačíme len s diplomaciou a neustálym beznázorovým lavírovaním a prispôsobovaním sa je naozaj nedobrý. Slovensko totiž potrebuje do budúcna stabilnú a spoľahlivú zahraničnú politiku, ktorá sa však nezameria iba na seba, ale nájde i silu pomáhať slabším.

MICHAL AMBROVIČ, redaktor zahraničného oddelenia denníka Plus jeden deň

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA