Osem

Pred ôsmimi rokmi sme s Ivanom Štefunkom oficiálne spustili portál EurActiv.sk. No nechcem zaťažovať čitateľa sentimentálnymi pokusmi o bilancovanie. Namiesto toho sa pozrime, kam sa za ten čas posunula slovenská diskusia o Európe, a našom mieste v nej.

V septembri 2003 by sme museli hľadať naozaj pozorne, aby sme nejakú reálnu slovenskú diskusiu o EÚ našli. Do integračného vlaku sme naskočili na poslednú chvíľu – samozrejme našou vlastnou vinou. Na peróne sme dlho premýšľali, kam vlastne patríme, či by predsa nebolo lepšie byť mostom, ktorý nik nechce, či náš „mladý štát“ nestratí „ťažko nadobudnutú suverenitu“. No predovšetkým, meškali sme vinou krátkozrakých politických elít, ktoré uprednostnili vlastné krátkodobé mocenské záujmy pred historickou šancou pre občanov.

Keď sa potom do integračného vlaku v poslednej minúte natlačili, opäť bolo málo času diskutovať. Po „veľkých“ všeobecných otázkach o tom, či sa staneme členmi spoločného európskeho domu, nastúpil technokratický proces implementácie predvstupových opatrení. Verejnosti museli stačiť informačné (a reklamné) kampane. Prieskumy verejnej mienky ukazovali trvalo vysokú podporu členstvu v EÚ, tak načo sa zdržiavať. Prvý krát sa tento prístup takmer vypomstil v referende pred vstupom – kvórum platnosti bolo dosiahnuté skutočne o chlp. A potom ešte dva krát, pri opakovanej najnižšej účasti na voľbách do Európskeho parlamentu.

Po vstupe sa nám stala Únia všetkým možným: Bankomatom, z ktorého môžeme vyťahovať nevídané sumy eurofondov na všetko, čo nechceme podporovať z vlastného rozpočtu (vedu a vzdelanie, rozvoj zaostávajúcich regiónov, boj proti sociálnej vylúčenosti…). Príležitostným strašiakom, ohrozujúcim našu „kultúrnu svojbytnosť“, komparatívnu výhodu nízkych daní, či nanucujúcim environmentálne regulácie a podobné „socialistické nezmysly“. Temným Bruselom, ktorý núti našu vládu robiť „nepríjemné opatrenia“. Miestom, kde chodia naši statoční politici obhajovať „národné záujmy“ pred Francúzmi, Nemcami, Maďarmi, Grékmi… Finalistkou v súťaži krásy, ktorej najväčšou starosťou vraj je, aby sa ľuďom páčila. Molochom s problematickým imidžom, ktorý treba zlepšovať reklamnými kampaňami ako na prací prášok. Stala sa všetkým možným, len opäť nie politickým priestorom, ktorého podobu ovplyvňujú názory, aktivita, a ignorancia nás všetkých. V takomto prostredí sa zárodky reálnej verejnej diskusie o budúcnosti Európy, a našom mieste v nej, rodili pomaly.

Katalyzátorom sa však stala kríza, do ktorej Európska únia vstúpila pred dvoma rokmi. Hrá sa o existenciu EÚ. Súčasná štruktúra inštitúcií a politík už nedokáže zaistiť ani bezproblémové bežné fungovanie, a Únia nemá čas na ďalších sedem rokov vyjednávaní, na konci ktorých by bola ďalšia okyptená, nedostatočná Lisabonská zmluva. Európa sa nám nanútila do verejnej diskusie, a my dnes zrazu hodnotíme politikov (aj) podľa toho, čo si myslia o eurovaloch, budúcnosti spoločnej meny, finančnej transakčnej dani, spoločnej ekonomickej vláde eurozóny, daňovej harmonizácii…

Za osem rokov sme prešli kus cesty. Samozrejme, tento posun netreba idealizovať. Európsku diskusiu na Slovensku budú naďalej skresľovať nánosy predsudkov, dezinformácie (vrátane zámerných), či rozličné EU-emócie. Aj dnes ju môžu politické elity nabúrať, keď populisticky uprednostnia krátkodobé mocenské záujmy, pred úprimnou snahou o hľadanie odpovedí na historické otázky. Vlak sa opäť hýbe. Nemôžeme ho zastaviť, ale môžeme spolurozhodovať o pláne cesty. Alebo môžeme odmietnuť nastúpiť.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA