Zahraničnopolitické bumerangy vracajú úder

Rezort diplomacie to v tomto čase istotne nemá ľahké. Rútia sa naň citlivé problémy, voči ktorým bude musieť zaujať postoj. Problém je, že ho bude nutné obhájiť nielen na verejnosti, ale aj medzinárodnopoliticky. Argumenty sa mu budú hľadať veľmi ťažko.

Ako bumerang sa totiž vrátila na scénu téma pôžičky, tentoraz pre „bohaté“ Írsko, ktoré bolo len pred pár rokmi našim vzorom. Pri pomoci „bohatým“ Grékom zabudla slovenská vláda na princíp solidarity, ktorý je obzvlášť pre malé krajiny ako Slovensko veľmi dôležitý. So škrípaním zubov nám to vtedy v Európe zhltli. Čas veľmi tlačil, no Slovensko sa zapísalo ako nie príliš spoľahlivý partner. U slovenskej verejnosti, ľahkovážne masírovanej plytkými argumentmi, zožal odmietavý postoj aplauz. Ako však odôvodní rezort diplomacie a aj samotná premiérka svoj postoj k pôžičke pre Írsko? Ak Írom požičiame, tak sa natíska otázka: Grécku nie a Írom áno? Ak opäť zabudneme na spolupatričnosť v Európe budeme môcť ešte niekedy na európskej pôde pri akomkoľvek slovenskom probléme vysloviť slovo „solidarita“? Alebo vieme dopredu, že nás už nikdy nečakajú žiadne záplavy, či veterné smršte? Vskutku nezávideniahodná dilema.

Ďalším zahraničnopolitickým bumerangom pre slovenský rezort diplomacie je problém Kosova. Po predčasných voľbách, ktoré sú v Kosove naplánované na 12. decembra sa očakáva, že sa opäť zintenzívni dialóg medzi Belehradom a Prištinou. Výsledkom by mohla byť dohoda, ktorá sa „ponúka“ obom stranám už dávnejšie. Srbsko si „ponechá“ severnú časť Kosova až po Mitrovicu, ktorá je obývaná prevažne Srbmi, a Priština za to dostane akúsi formu súhlasu so svojou samostatnosťou. Ako sa zachová náš rezort diplomacie v tomto prípade? Ak sme totiž odmietli uznať samostatnosť odštiepeneckej provincie Kosovo, budeme akceptovať ďalšie štiepenie? Doposiaľ sme sa neustále prikláňali k pozíciám Srbska, no vnútropoliticky by bol súhlas s vytvorením srbsko-kosovskej „etnickej hranice“ priam samovraždou.

Skrz problém Kosova sme sa dostali aj k ďalšiemu bumerangu, ba priam evergreenu. Z diplomatických zdrojov presakujú informácie, že súčasné vzťahy medzi slovenskými a maďarskými predstaviteľmi sú hlboko pod bodom mrazu. Budapeštianska vláda nasľubovala svojim voličom hory-doly aj v oblasti starostlivosti o „zahraničných Maďarov“. Slovensko sa v porovnaní s ďalšími krajinami, v ktorých žije maďarská menšina, javí ako najideálnejší cieľ postupne stupňovaných požiadaviek. Hoci sa premiérka Radičová poponáhľala na začiatku svojho pôsobenia do Budapešti, k zlepšeniu bilaterálnych vzťahov to prispelo menej ako neúčasť SNS vo vláde. Obdobne to dopadlo aj s „bežeckou“ cestou ministra zahraničia Mikuláša Dzurindu. Povráva sa, že predsedníčku vlády o nej informoval iba skrz SMS a nie na zasadnutí kabinetu. Nič to za to, požiadavky z Budapešti prídu. Či ich bude tlmočiť priamo niekto z predstaviteľov FIDESZu, alebo prídu cez MOST, je viac menej jedno. Otázne zostáva, či im dokážeme úspešne čeliť a či by sme nemali skôr uvažovať o krokoch smerujúcich k dlhodobo udržateľnému zmiereniu.

Autor je redaktorom zahraničného oddelenia denníka Plus jeden deň. 

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA