Pre Wikileaks iba eurozatykač

Juliana Assangea si v EÚ asi nebudeme pamätať ako niekoho, kto otestoval európsky zatykač. Skôr ako človeka, čo Európe opäť zatvoril ústa.

Naozaj som nečakala, že Únia po rozpútaní honu na Wikileaks vydá napríklad takto znejúce oficiálne stanovisko: „EÚ spoločne s členskými štátmi považuje slobodu prejavu za hodnotu, ktorá stojí nad pochybnosťami o zdroji, obsahu, či účelnosti šírených informácií. Preto ju znepokojujú cielené útoky na platformu Wikileaks.org a volania po treste smrti pre jedného z jej zakladateľov Juliana Assangea.“ Nečakám to, lebo som optimista, ale zase nie až taký.

V minulosti však pod tlakom EÚ zaujala postoj, ktorý si je možno vhodné dnes a v tejto súvislosti pripomenúť. Keď kontroverzný holandský politik Geert Wilders zverejnil svoj nešťastne známy film „Fitna“, ministri zahraničia EÚ sa tomu, podobne ako holandská vláda, venovali v oficiálnom stanovisku. Jeho text vyjadroval ostrý nesúhlas s obsahom 15 minútového kvázi-dokumentu, no zároveň Rada EÚ (Gymnych) jednohlasne konštatovala, že „sloboda slova a sloboda náboženstva sú základné hodnoty, v ktorých nebudeme robiť ústupky. Výroba tohto filmu spadá pod výkon práv, ktoré majú všetci naši občania“. Podobne bránila Wildersovu slobodu prejavu i Rada Európy (RE), hoci so „sklamaním a obavami“. „Princípy európskej demokracie boli použité na šírenie intolerantných a hlboko urážajúcich stereotypov“, povedal vtedy generálny tajomník RE Terry Davis.

Osobne nevidím jediný dôvod, pre ktorý by si subjektívna, hlboko zaujatá výpoveď jednotlivca zasluhovala väčšiu pozornosť ministrov EÚ pri obhajobe slobody prejavu ako to, čo robí Wikileaks. Zverejňovanie nikým nespochybňovaných faktov – niektorých s hlbokým etickým rozmerom poukazujúce na zlyhanie štandardných mechanizmov krížovej kontroly štátnej či korporátnej moci – je niečo, k čomu by som rada videla svojich volených zástupcov (a sprostredkovane i európskych) zaujať stanovisko. Namiesto toho na bruselských mediálnych brífingoch od témy bočia na sto honov.

Možno sa niečoho substančného dočkáme zo strany Európskeho parlamentu, inštitúcie, ktorá si europrostredí môže dovoliť povedať veci, čo sa iní okúňajú. Samozrejme je to dané aj tým, že z toho potom pre členské štáty často nevyplývajú priame následky. Navyše by komentár bol konzistentný s úsilím inštitúcie, ktorá sa tvárila (minimálne na to založila špeciálny výbor), že vyšetruje tajné prelety CIA a ilegálne zaobchádzanie s väzňami na európskej pôde.

Osobne mi je úplne jedno, aký stupeň utajenia mala nahrávka dnes cirkulujúca zo stránky Wikileaks pod názvom Collateral Murder. Chcela som ju vidieť, pretože kým to človek nevidí, asi neuverí. „Ponaučenie je, že každé tajomstvo sa môže kedykoľvek objaviť vo verejnom priestore, tým viac vďaka internetu“,  cituje v súvislosti s Wikileaks server EUObserver francúzskeho experta na spravodajské informácie. Možno je spôsobov ako efektívne primäť elity konať s väčšou bázňou pred odhalením pochybného konania viac a možno sú aj lepšie, ale zatiaľ tu nie sú. Zatiaľ je tu len Wikileaks a jej podobní.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA