Quo vadis Európa?

Malá reflexia k deklarácii z Malorky.

Neviem či to bolo vďaka malorskému prostrediu, pohostinnosťou ministrov zahraničných vecí Španielska a Nemecka (J.M. García Margallo a G. Westerwelle) alebo prítomnosťou španielskeho korunného princa, ale atmosféra zasadnutia reflexnej skupiny o budúcnosti Európy (19. júla 2013) bola výnimočná. Veľmi sa líšila od klasických bruselských rokovaní, ktoré medzi sebou vedú členské krajiny v rámci Rady EÚ.

S radosťou som aspoň na chvíľu zabudol na napätú atmosféru rôznych konferencií, parlamentných diskusií či stretnutí s médiami, kde sa často spomínajú katastrofické scenáre krachu eura a rozpadu eurozóny. Spolu s 18 európskymi ministrami zahraničia a 5 členmi Európskeho parlamentu sme vo veľmi otvorenej diskusii položili na stôl otázky a postrehy, ktoré v súvislosti s budúcnosťou Európy zaznievajú skôr v neformálnych priateľských debatách.

Všetci sme sa rýchlo zhodli na fakte, že často zabúdame, aké kľúčové miesto Európskej únii vo svete patrí a ako dôležité je túto pozíciu do budúcnosti uchovať.  Myšlienka jedného z rečníkov "ak chceme získať v globálnom meradle viac suverenity,  je potrebné, aby sme ju o to viac zdieľali medzi sebou v Európe", veľmi dobre vystihla charakter tejto debaty. Nikto z prítomných nespochybnil potrebu prehĺbenia hospodárskej a menovej únie či dobudovanie bankovej únie ešte pred budúcoročnými voľbami do EP. Zdalo sa, že aj myšlienka prijímania rozhodnutí v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky cez kvalifikovanú väčšinu by bola za určitých podmienok priechodná. Výsledkom tejto debaty bolo prijatie tzv. Deklarácii z Malorky

Pre mňa bola zvlášť zaujímavá diskusia o potrebe inštitucionálnych zmien v EÚ. Návrh na zlúčenie funkcie podpredsedu EK pre ekonomické záležitosti s postom stáleho predsedu euro-skupiny (Euro-group) sa tiež stretol s pozitívnou odozvou. Ministri a poslanci sa ďalej zhodli na potrebe realizovať reformné kroky na komunitárnom základe. Toto však určite nebude ľahká úloha. Ak by sa hospodárska kríza riešila na základe medzivládneho princípu, ktorý stavia do popredia skôr národné záujmy než EÚ, členské krajiny by boli nútené citlivejšie reagovať na aktuálne nálady verejnosti. Teraz to vidíme na príklade tzv. "programových krajín", ktoré obviňujú EÚ za príliš tvrdý postoj. Naopak, krajiny, ktoré túto finančnú podporu poskytujú, kritizujú EÚ, že pomoc programovým krajinám sa realizuje na ich úkor. Ďalšie pokračovanie takéhoto napätia by sa prejavilo vo väčšom zmätku a potláčaní základných princípov EÚ ako európska solidarita.

Vzhľadom na moju osobnú skúsenosť som uvítal otvorenie debaty a výmenu názorov na tému potreby skoncovania s paušálnym obviňovaním "Bruselu" zo všetkých chýb a problémov na úrovni členských krajín. Skutočne nemôžeme žiť v predstave, že  pozitívne rozhodnutia sa dejú len na úrovni členských krajín a všetko čo sa nepodarí a je vnímané negatívne prichádza z Bruselu. Žijeme spolu v jednej Európskej únii a našou povinnosťou je komunikovať európske riešenia občanom pravdivo. V tomto kontexte veľmi dobre zarezonovala myšlienka na spoločnú kampaň do volieb do Európskeho parlamentu, ktorá by nahradila 28 samostatných kampaní v členských krajinách. Voľby do EP na budúci rok budú po prvýkrát skutočne o budúcnosti Európy a budú patriť k najdôležitejším voľbám do Európskeho parlamentu za posledné dekády. Európska komisia chce posilniť diskusiu o európskej téme prezentovaním svojej vlastnej vízie o budúcnosti EÚ. Po prvýkrát z volieb do EP vzíde predseda EK. Verím, že jasná vízia posunie Európu a jej budúcnosť do centra európskej politickej kampane.

Len cez európskych občanov, ich vysokú účasť na budúcoročných voľbách, môžu Európsky parlament a Európska komisia získať jasný mandát, ktorý povedie k posilneniu EÚ a zachovaniu jej kľúčovej pozície v súčasnom globalizovanom svete. 

Autor je podpredsedom Európskej komisie pre medziinštitucionálne vzťahy a administratívu.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA