Regionálna obranná spolupráca

EurActiv.sk prináša výmenu názorov dvoch odborníkov na tému - možnosti a limity regionálnej spolupráce v obrane.

1.    kolo


ROMAN LAML

RSDr. Roman Laml, PhD plk v.v. absolvoval Vojenskú politickú akadémiu v Bratislave, doktorandské štúdium v odbore národná a medzinárodná bezpečnosť na Akadémii ozbrojených síl v L. Mikuláši,  postgraduálne absolvoval interné štúdium v odbore filozofia – história  a externé postgraduálne štúdium v odbore medzinárodné právo a medzinárodné vzťahy. Pôsobil  na Ministerstve obrany SR v oblasti  bezpečnostnej a obrannej politiky a ako spravodajský analytik vojenskej rozviedky. V súčasnosti pôsobí na ústave politických vied na Stredoeurópskej vysokej škole v Skalici.

Regionálna spolupráca je jedným z nosných prvkov koexistencie krajín v spoločnom priestore. V oblasti obrany jej význam umocňuje aj to, že bezpečnostné hrozby sú do veľkej miery spoločné a je preto vhodné uvažovať aj o spoločných reakciách na tieto hrozby. Tlak na rozvoj spolupráce vytvára aj zvyšujúca sa technologická vyspelosť  a s tým spojená finančná náročnosť v oblasti obrany. Súčasne ale finančná kríza obmedzuje výdavky štátu, vrátane výdavkov na obranu. Nové zbraňové systémy ako aj systémy na ich elimináciu sa stále viac stávajú dostupné len pre najbohatšie krajiny. Na tieto tendencie v súčasnosti reaguje napríklad snaha o budovanie takzvanej inteligentnej obrany v rámci NATO, cieľom ktorej je prehĺbiť spoluprácu medzi členskými krajinami až smerom k zdieľaniu spôsobilostí a tým aj väčšej efektivite vynakladaných finančných prostriedkov.

Podobné myšlienky ale nie sú celkom nové. Už v roku 2002 vtedajší poradca generálneho tajomníka NATO Ch. Donnelly v tomto kontexte povedal, že malé krajiny „…už nebudú môcť naďalej udržiavať plnohodnotné, vyvážené národné ozbrojené sily…“ Z tohto pohľadu je preto spolupráca, respektíve regionálna spolupráca v oblasti obrany len prvým a nutným krokom smerom nie k deklaratívnej, ale efektívnej obrane postavenej na zdieľaní spôsobilostí. Za uplynulú dekádu, ktorá uplynula od Donnellyho výroku, sa uplatňované prístupy v našom regióne v tomto smere zásadne neposunuli. Ad hoc sa objavujú programy a aktivity vzájomnej spolupráce, ktoré ale stále rešpektujú posvätnosť vlastného a nie spoločného záujmu. Samotná spolupráca v tradičnom ponímaní totiž tento problém nerieši. Takáto spolupráca umožňuje posilniť niektoré schopnosti, napomôcť pri plnení úloh a prináša aj synergický efekt. Nedokáže ale preniesť niektorú vlastnú zodpovednosť na partnera a prevziať niektorú zodpovednosť partnera za vlastnú. Nedokáže budovať spôsobilosti spoločné, ktoré budú tvorené ponúknutými a spoločne zdieľanými, respektíve spoločne budovanými spôsobilosťami partnerov.

Krok týmto smerom ale okrem oslabenia národných „záujmov“, respektíve egoizmov, ktoré sú často len zásterkou parciálnych ekonomických záujmov, vyžaduje politickú zodpovednosť a dôveryhodnosť. To znamená, že prijatý záväzok bude mať silu väčšiu ako momentálne politické záujmy. Partner musí mať istotu, že spoločne budované spôsobilosti, respektíve spôsobilosti, ktoré nebude rozvíjať a v ktorých sa bude spoliehať na svojho partnera budú skutočne vybudované a dostupné. Na akej úrovni je ale  dôveryhodnosť medzi prirodzenými partnermi v rámci V-4? Je politická kultúra v našom regióne na takej úrovni, že sa môžeme bezvýhradne vzájomne spoliehať na svojich susedov?  Odpoveď pravdepodobne nebude pozitívna. Slovensko ale nemôže požadovať to, čo samo neponúka.  Okrem iného aj preto, že  svoje deklarované záväzky, napríklad vo výške výdajov na obranu si dlhodobo neplníme a plniť nebudeme. Dávame tým najavo svoju zdrojovú nepripravenosť na prehlbovaní spolupráce a súčasne aj svoju neochotu byť dôveryhodným partnerom.

Spolupráca je nutnosťou, súčasne je to ale málo. Pokiaľ chceme mať schopnosti a spôsobilosti na úrovni doby, individuálny prístup je nedostatočný. Musíme prekročiť svoj tieň a nájsť spôsob, ako zdieľať a budovať niektoré spôsobilosti spoločné. Dokázali sme prekročiť tieň národných egoizmov v rámci európskej integrácie v mnohých oblastiach. Obrana je v tomto smere dotknutá nedostatočne.  
 
MIROSLAV GUTTEN

Mgr. Miroslav Gutten, PhD. – autor sa venuje otázkam medzinárodnej bezpečnosti. Je absolventom kurzu národnej bezpečnosti Akadémie ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši a doktorandského štúdia na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov v Banskej Bystrici. V súčasnosti pracuje na Ministerstve obrany SR. Článok nie je oficiálnym stanoviskom MO SR a vyjadruje výlučne osobné názory autora.

Ak by si európske štáty dokázali zabezpečiť všetky potrebné spôsobilosti individuálne, spolupráca v oblasti obrany medzi nimi by nebola nutná. Ekonomická a finančná kríza ale spôsobila znižovanie obranných rozpočtov. Navyše požiadavky na úspech európskych krajín v zahraničných operáciách, spolu s politicko-vojenskými ambíciami NATO a EÚ pri neustále sa zvyšujúcich cenách najmodernejších zbraňových systémov, vytvárajú stimuly k hľadaniu efektívneho vynakladania finančných prostriedkov na obranu. Jednoducho povedané, ambície a požiadavky na spôsobilosti narastajú, avšak disponibilné zdroje klesajú. Táto disparita podnecuje mnohonárodnú spoluprácu (MNS).
Z pohľadu štátov je cieľom MNS na jednej strane zachovanie existujúcich spôsobilostí a na druhej strane získanie nových, nedostatkových a chýbajúcich moderných spôsobilostí a techniky pri najnižších výdavkoch pre účely zabezpečenia požadovanej štruktúry síl. Z perspektívy NATO a EÚ je zámerom ovplyvniť obranné škrty štátov tak, aby celkovo nedochádzalo k strate niektorých spôsobilostí, podnietiť spoluprácu na chýbajúcich nedostatkových spôsobilostiach (na úrovni NATO a EÚ) a znižovať duplicity (podporou špecializácie, role/task sharing a pod.).

Regionálnu obrannú spoluprácu (ROS) je potrebné vidieť v súvislosti s  iniciatívami v NATO (multinational approaches) a EÚ (pooling and sharing). Je len jednou z potenciálnych platforiem MNS. MNS by mala vychádzať z jasne stanovených národných priorít a záujmov. Nemusí byť a priori regionálna, jej formát (výber krajín pre spoluprácu) by mali definovať skôr funkčné oblasti, v ktorých majú záujem jednotlivé štáty spolupracovať pre napĺňanie svojich národných záujmov a ambícií na úrovni NATO a EÚ. Ak prirodzene dochádza k vytváraniu regionálnych klastrov, o to lepšie. Regionálny prístup by nemal obmedzovať víziu možnej spolupráce na vyššej úrovni .(1)

Nespornou výhodou ROS je jednoduchšia a lacnejšia logistika vzhľadom na teritoriálnu blízkosť účastníkov. Je uľahčujúcou podmienkou napr. pre spoločné cvičenia a výcvik, vzdelávanie, spoločnú údržbu či zásobovanie a umožňuje väčšie úspory v porovnaní s MNS "na väčšie vzdialenosti". Susediace štáty majú tiež viac príležitostí vytvoriť intenzívnu kultúru spolupráce (2) vzhľadom na jednoduchšie znásobovanie interakcií medzi nimi. Kooperatívne myslenie môže viesť k odstraňovaniu politických, inštitucionálnych a byrokratických bariér a k budovaniu dôvery. A tá je predpokladom ako aj následkom MNS. Je dôležitá tým viac, čím hlbšie MNS vytvára vzájomné závislosti a zraniteľnosti medzi štátmi.

SR je súčasťou rozbiehajúcej sa ROS s krajinami V4, Rakúskom, Slovinskom a Chorvátskom. Spoločné iniciatívy obrannej spolupráce sú v jej rámci smerované na jednotlivé konkrétne oblasti, pričom štáty sa zapájajú na dobrovoľnom princípe. V každej z týchto oblastí by SR mala jednoznačne vedieť, prečo do prípadných projektov ROS vstúpiť, či sa tieto predstavy zhodujú s predstavami partnerov a či budú recipročne výhodné. Musí však zostať otvorené aj širšej spolupráci so „vzdialenejšími“ krajinami, ak ich pridaná hodnota bude väčšia než tá v regióne.

(1) Napr. spoločné projekty obstarávania modernej vojenskej techniky s cieľom dosiahnuť nižšiu konečnú cenu nevyžadujú regionálny formát.
(2) Príkladom môže byť Nordická spolupráca, ktorá sa uskutočňuje na mnohých úrovniach inštitúcií.

2.    kolo

Reakcia Romana Lamla na text Miroslava Guttena

Problémom sa ukazuje práve náš spoločne prezentovaný prístup k spolupráci. Do značnej miery sa zhodneme na tom, aká by mala byť. Hovoríme ale len o budúcnosti, a nie o minulosti. Hovoríme tým aj to, že v oblasti spolupráce toho nie je veľa, na čo môžeme nadväzovať, čo môžeme rozvíjať. Neznamená to, že sa nepodarilo nič. Pozitívnym príkladom je česko-slovenská spolupráca v rámci KFOR, alebo rakúsko – slovenská spolupráca v rámci UNDOF. Príkladov je ďaleko viac. Boli to ale najmä jednorazové, časovo obmedzené projekty. Nepodarilo sa uskutočniť skutočné dlhodobé projekty, ktoré by mali mať strategický rozmer. To, že v súčasnosti „SR je súčasťou rozbiehajúcej sa ROS s krajinami V4, Rakúskom, Slovinskom a Chorvátskom“, je možno nádejné, ale najmä je to deprimujúce. Neustále niečo rozbiehame, ale zatiaľ sme vlastne nikam nedobehli. Hovoríme tým aj to, že sme stále vlastne na začiatku a že aj toľko rokov existencie Slovenska nestačilo na rozvinutie dlhodobých projektov spolupráce s našimi najbližšími partnermi.

Rozvoju regionálnej spolupráce sa venuje aj Vyhodnotenie plnenia úloh Programového vyhlásenia vlády SR so stavom k 30.6.2011 v rámci rezortu obrany. Je určite veľmi pozitívne, že bola dosiahnutá dohoda o vytvorení spoločnej bojovej skupiny EÚ – EU BG 2016. Súčasne je ale smutné, že až teraz sme sa v oblasti obrany dopracovali k slovensko – českému pilotnému projektu  medzinárodného kurzu bezpečnosti a obrany. Kde inde, ako v oblasti vzdelávania môže byť spolupráca relatívne najľahšie rozvíjaná? A my sme  sa po dvoch desaťročiach  dopracovali k pilotnému projektu!
Začlenili sme sa do štruktúr (NATO, EÚ), kde spolupráca je samotnou podstatou ich existencie a fungovania. Aj preto je naše nepretržité rozbiehanie spolupráce zlým vysvedčením pre Slovensko.

Reakcia Miroslava Guttena na text Romana Lamla

Identifikovanie dôvodov, ktoré tlačia štáty ku kooperácií v oblasti obrany je výstižné. Nemožno ale úplne súhlasiť s argumentom, že nedostatočné investície do obrany ovplyvňujú dôveryhodnosť partnera. Dotiahnutím tohto argumentu by vzniklo tvrdenie, že nedôveryhodná je takmer celá Aliancia (väčšina krajín nevyčleňuje 2% výdavkov HDP na obranu). To by znamenalo, že vlastne nie je s kým spolupracovať. Samozrejme, aj v rámci obmedzených finančných prostriedkov je možné vyčleniť financie na projekty MNS, tieto ale musia byť prioritou. Dôveryhodnosť nie je len výsledkom dostatočných finančných zdrojov, ale tiež neekonomických záujmov.
Je otázne, prečo by efektívna obrana založená na zdieľaní spôsobilostí mala byť realizovaná práve na regionálnej úrovni. „Plnohodnotnosť“ ozbrojených síl (celé spektrum požadovaných spôsobilostí) závisí na charaktere konkrétneho bezpečnostného prostredia a to je z hľadiska SR determinované hlavne európskym a transatlantickým kontextom. Náš nadregionálny kontext teda definuje, čo je a čo nie je „plnohodnotné“, či inak povedané, celé spektrum potrebných spôsobilostí je potrebné dosiahnuť predovšetkým na úrovni NATO/EÚ. Naopak, „plnohodnotné“ národné spôsobilosti tvoria národné kúsky mozaiky vyčleňované pre NATO/EÚ a spôsobilosti „navyše“, zodpovedajúce špecifickým národným záujmom. Výraz „plnohodnotné“ môže byť preto interpretovaný rôzne.

Súhlasím, že zásadnou otázkou MNS je, ako prekonať strach zo vzájomných závislostí v oblasti obrany. Paradoxne, spoliehanie sa štátov na pomoc ostatných je samotnou podstatou kolektívnej obrany NATO. Spoločný záväzok umožňuje štátom spoločne zdieľať bremeno . Na regionálnej úrovni by pre prehĺbenie MNS bola potrebná spoločná identita („my“) alebo mimoriadne výhody, ktoré by takáto spolupráca priniesla. Cesta k spoločnej identite je priďaleká. Prevládnuť bude musieť realistické zvažovanie výhod a negatív.

3.    kolo

Záver Romana Lamla

Z hľadiska finančný zdrojov na obranu nie je problémom dôveryhodnosti samotná ich výška, ale nesúlad medzi deklarovaným zámerom a skutočnosťou. Neplnenie sľubov je znakom nedôveryhodnosti a pokiaľ si veľká časť členských krajín neplní svoje záväzky, znižuje to dôveryhodnosť celej Aliancie. S týmto súvisí aj prístup jednotlivých krajín k tomuto problému. Niektoré krajiny tento rozpor vnímajú ako problém a hľadajú cesty jeho riešenia. Slovensko sa ale tvárí, že tento problém nemá a že je celkom normálne niečo deklarovať a niečo iné robiť.     

Samozrejme, že spolupráca nemusí byť nutne realizovaná na regionálnej úrovni. Regionálny rámec ale vytvára prirodzený tlak na hľadanie riešenia spoločných problémov, a preto sa tento formát javí ako najschodnejší. Určite je ale nutné usilovať sa budovať spoločnú identitu, ako nutné východisko pre rozvoj spolupráce aj v oblasti obrany. 

Záver Miroslava Guttena

Skeptické hodnotenie je namieste. Nebuďme ale pesimistami. Podľa môjho názoru, akákoľvek spolupráca má svoj význam. Ak je úspešná generuje dôveru, ak je neúspešná, poukazuje na limity do budúcnosti. Súčasná podoba nordickej spolupráce sa vyvíjala niekoľko desaťročí v prostredí, ktoré nebolo ovplyvňované takými častými zmenami, ako tomu bolo v strednej Európe.

Súčasné idey podnecujúce MNS sú reakciou predovšetkým na znižovanie obranných rozpočtov pod tlakom ekonomickej krízy. Podľa analytikov, ak ide štátom v MNS o úspory, tieto môže priniesť hlboká integrácia spôsobilostí. Mali  by celkovo stáť menej, ako keby ich štáty financovali samostatne. Dnes ale nikto nevie presne vyčísliť, aké úspory je možné dosiahnuť pri projektoch MNS a ako budú rozložené na jednotlivých partnerov. Ak navyše integrácia spôsobilostí vedie k zatváraniu zariadení a prepúšťaniu personálu, nie je sa čo čudovať, že sa veci nehýbu žiaducim tempom.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA