Sankciami proti tankom

Základnou zahraničnopolitickou líniou Európskej únie je podpora ľudských práv a demokracie tam, kde sú porušované. Ak však dôjde na realpolitik, ako je to v prípade Sýrie, Únia je bezzubá. Od začiatku povstania sýrskej opozície proti autoritatívnemu režimu v marci 2011, zahynulo viac ako 10 000 ľudí. Koniec je stále v nedohľadne.

Medzinárodným spoločenstvom otriasol najmä masaker v meste Houla spred dvoch týždňov, pri ktorom zahynulo viac ako 100 civilistov. Takmer polovica z obetí boli deti. Správy o úmrtiach  však prinášajú novinári zo Sýrie denne. Podľa odhadov OSN si boje vyžiadali už viac ako 10 000 obetí.

Napriek tomu možnosť vojenskej intervencie západu, k akej došlo v prípade Líbye, neprichádza do úvahy. Problém je, že Sýria nie je Líbya. Opozícia v Sýrii je rozdrobenejšia a oveľa nepredvídateľnejšia. Západ nevie, s kým má rokovať. Útok nepodporuje Liga arabských štátov. A predovšetkým bezletová zóna v Líbyi vznikla so súhlasom Bezpečnostnej rady OSN. Bez jej mandátu nechcú západné štáty brať na seba bremeno útoku a prípadne politické náklady neúspechu.

Odobrenie Bezpečnostnou radou naráža na odpor Číny a Ruska. Z vyjadrení staronového ruského prezidenta Vladimíra Putina je zrejmé, že sa k zmene postoja nechystá. Moskva síce odcudzuje násilie a podporuje zmeny smerom k väčšej demokracii, ale s účasťou skompromitovanej Assadovej vlády.  Rusko by bez Assada stratilo jediného spojenca na Blízkom východe a dôležitý odbyt pre svoje zbrane.

Jednou z prvých krajín, ktoré zasiahla pred rokom vlna Arabskej jari bol Egypt. Pri pohľade na jeho vnútropolitický vývoj je dnes táto krajina peknou ilustráciou toho, aké predčasné môžu byť vízie jednoduchej demokratickej tranzície.

Do druhého kola prebiehajúcich prezidentských volieb sa dostal kandidát Moslimského bratstva Muhammad Mursí a bývalý ministerský predseda z Mubarakovej éry Ahmad Šafík. Egypťania si teda budú voliť medzi islamistom a predstaviteľom starého režimu. V takomto kontexte aj nadšenie západu po intenzívnejšej podpore opozície voči autoritatívnym režimom na Blízkom východe, viditeľne slábne. Zvlášť, ak si k tomu ešte pripočítame kulminujúcu ekonomickú krízu v Eurozóne.  

Iný pohľad na prípadnú vojenskú intervenciu v Sýrii ponúka „prípadová štúdia Líbya“ z hľadiska vojenských spôsobilostí Únie. Ak by mala byť aj akcia úspešná, Líbya ukázala, že bez podpory USA to nepôjde. Štáty EÚ sa zbavujú svojich vojenských kapacít, aby mali za čo zachraňovať svoje banky.

Únia sa teda aspoň spolieha na svoju „soft power“. Ekonomické sankcie, či zákaz nakupovať drahé šperky v európskych metropolách pre pani Assadovú, sa však míňajú účinkom. OSN povolala do hry bývalého generálneho tajomníka Koffiho Annana. Jeho 6. bodový plán na ukončenie násilia však zatiaľ žiadna z bojujúcich strán v Sýrii neberie vážne.

Sankcie nezaberajú ani na Irán, ktorého obohacovanie uránu spôsobuje zvýšený tlak Izraelu. Januárové ropné embargo, schválené európskymi lídrami, akurát dotlačilo Teherán do nového kola rokovaní. Z toho sa pomaly opäť stáva fraška. Assad je najbližší spojenec Teheránu. Ak by padol, pozícia Iránu v regióne sa výrazne oslabí.  

Dnes je teda situácia taká, že Annanov plán prímeria je to najlepšie, čo máme k dispozícii. Medzinárodné spoločenstvo však potrebuje vyvinúť väčší tlak na jeho vynútenie. V Sýrii je oficiálne od 12. apríla prímerie. Počet obetí však napriek tomu každý deň narastá.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA