Šefčovič v krížovej paľbe

Komisára Šefčoviča čaká delikátna úloha: hľadať kompromis medzi veľkými ambíciami Parlamentu a neochotou Rady "pustiť" ďalšie kompetencie.

Keď Európsky parlament schvaľoval Barrosa po druhý krát na post predsedu Komisie, vynútil si od neho niekoľko politických sľubov – okrem iného revidovanie rámcovej dohody medzi EP a Komisiou, ktoré by zvýšilo právomoci europarlamentu. Podobný sľub dal na vypočutí komisár Šefčovič. Z „Medziinštitucionálnej dohody“ sa však stáva jeden z neuralgických bodov európskej politiky, ktorý môže proti sebe postaviť Európsky parlament a Radu.

Podľa predstáv EP by revidovaná medziinštitucionálna dohoda zvýšila kompetencie europarlamentu nad rámec, ktorý mu bezprostredne garantuje Lisabonská zmluva. Zároveň by si pevnejšie podriadil Komisiu. Vo februári 2010 (tesne pred schválením novej Komisie) urobil Barroso ďalší sľub – navrhol zahrnúť do dohody aj Radu. Rovnakú požiadavku mali aj zástupcovia EP, a predpokladajú to aj súčasne platné zmluvy (čl. 295 Zmluvy o fungovaní Európskej únie).

Máme tu teda troch hráčov: Európsky parlament, ktorý vyšiel z Lisabonskej zmluvy posilnený, no ktorého právomoci nemožno stále porovnávať s právomocami národných parlamentov (najmä vo vzťahu ku exekutíve – Komisii – a práve zákonodarnej iniciatívy). Jeho inštitucionálnym „konkurentom“ je v tomto Rada (pripomeňme si – Laekenská deklarácia z roku 2001 zahrnula medzi výzvy, na ktoré má dať odpoveď Konvent, aj pretvorenie Rady ministrov a Parlamentu na dvojkomorový parlament EÚ). EP chce preto posilniť svoje postavenie inou cestou, mimo zmlúv: využíva politické sľuby, ktoré dostal od vrcholných predstaviteľov Komisie (predsedu Barrosa a podpredsedu Šefčoviča) aby exekutívu „natlačil“ do spojenectva. Odvoláva sa pri tom (v Uznesení zo 4.februára 2010, č. B7-0091/2010) na údajnú osobitnú zodpovednosť oboch inštitúcií „za zabezpečenie toho, aby bola Únia viac než spojením svojich častí“.

Druhým hráčom je Komisia, ktorá má vo všeobecnosti asi malú chuť nechať sa zatiahnuť do medziinštitucionálnej vojny. Okrem iného preto, že sama musí so zástupcami členských krajín hľadať citlivú rovnováhu v tvorbe zahraničnej politiky Únie a jej zastupovaní navonok. A nakoniec Rada, ktorá asi nebude chcieť ustupovať EP. Jej právna služba v predbežnom hodnotení upozorňuje, že by to mohlo byť v rozpore so zmluvami EÚ. Okrem toho sa zdá, že vlády viacerých členských krajín nie je nadšená predstavou, že sa zaviaže dohodou, nad ktorej obsah údajne nemá žiaden vplyv.

V tomto momente vstupuje do hry ďalší hráč, ktorý nebol doteraz v európskej politike veľmi viditeľný, no Lisabonská zmluva to môže zmeniť – národné parlamenty. Prvý konkrétny hlas sa ozval z Fínska – Veľký výbor fínskeho parlamentu dal v marci svojej vláde stanovisko, v ktorom jej odporučil, aby požiadavky EP v Rade odmietla (podrobnosti pozri v článku EurActiv.sk) a použil pri tom aj veľmi tvrdé slová.

Národné parlamenty majú v tejto hre špecifické postavenie. Mohlo by sa zdať logické, že keďže sami často krát bojujú so svojimi vládami o priznanie silnejšieho hlasu pri tvorbe národných európskych politík, budú podporovať snahu europarlamentu o väčšiu kontrolu nad „jeho“ exekutívou (Komisiou) a silnejšie postavenie voči zástupcom národných vlád (v Rade ministrov). Lenže je to inak. Vo viacerých členských krajinách (vrátane Slovenska) majú parlamenty, alebo príslušné výbory, zákonom garantované silné postavenie pri tvorbe národných pozícií. V niektorých z nich (na rozdiel od Slovenska) toto postavenie aktívne využívajú. V situácii, keď je efektívna spolupráca či koordinácia medzi europarlamentom a jeho národnými proťajškami iluzórna, a posilnenie postavenia národných parlamentov v EÚ, garantované Lisabonskou zmluvou, stále nemá konkrétne kontúry, môže byť pre národných poslancov účinnejšie postaviť sa na stranu vlád. Ak k tomu pripočítame zaklínadlo „národnej suverenity“ a psychologický fakt, že kedysi bol EP zložený z menovaných národných poslancov. V rodiacej sa medziinštitucionálnej vojne si europarlament spojencov na národnej úrovni nenájde.

Rámcová dohoda medzi Komisiou, Parlamentom a prípadne Radou mala byť pôvodne podpísaná v máji, najneskôr júni. Šefčovič bude musieť poriadne kľučkovať. Ak ju majú podpísať všetky tri inštitúcie, hľadanie kompromisu medzi veľkými ambíciami EP a odporom Rady bude delikátne. Ak sa nakoniec dohodne iba Komisia s Parlamentom, hrozí napadnutie zmluvy na Súdnom dvore. Ani jedna z alternatív mu veľa priateľov nenarobí.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA