Severoatlantické existenciálne trýznenie

Bratislava si zažila ďalšie zo „stretnutí s históriou“. Chvíľu sme mohli mať pocit, že sa tu rozhoduje o osude sveta. So všetkou parádou, ktorá k tomu patrí – kolóny limuzín, uzavreté časti mesta, krúžiaci vrtuľník, frenetická aktivita médií, konferencie expertov, tlačovky a recepcie – sa stretli 28 ministri obrany aby pokračovali v hľadaní odpovede na najstaršiu z otázok: načo sme? Z neschopnosti nájsť odpoveď sa Severoatlantická aliancia najnovšie upla na misiu, v ktorej nie je nevyhnutnou, a nemôže v nej uspieť.

Nekonečné hľadanie

Presne túto nepríjemnú otázku si NATO totiž musí už dvadsať rokov klásť– načo vlastne je? Stále sa snaží vyzerať ako organizácia kolektívnej obrany. S pochopiteľných príčin. Ilúzia Článku 5 je hlavným dôvodom, pre ktorý sa stále nové krajiny bývalého Ostbloku snažia uchýliť spod tieňa veľkého dubiska pod ochranu krídel orliaka bielohlavého. Nevšímajme si na chvíľu, že rozširovanie Aliancie a meniace sa priority jej hlavných členov – čítaj predovšetkým Spojených štátov – výrazne oslabili ochotu členov páliť si prsty na problémoch iných. Studená vojna oficiálne skončila pred 20 rokmi a princíp „kolektívnej obrany“ napriek vzletným rečiam nie je prispôsobený novej realite. Vo východo-západnom bipolárnom svete sa členské krajiny NATO mohli ľahšie zhodnúť na tom, kto je „nepriateľ“. Ak dnes niektoré členské a kandidátske krajiny pociťujú vojenské ohrozenie, má skôr regionálny charakter. V takých prípadoch si ostatní členovia radi ponechajú čo najvoľnejšiu ruku v rozhodovaní, či budú nasadzovať krk svojich vojakov.

A potom je tu druhý problém, ktorý predstavitelia NATO skrývajú za módny termín „nové výzvy“. Na tie Aliancia nemá, použijúc jej vlastný jazyk, vhodné „nové spôsobilosti“. Nič nenaznačuje tomu, že by ich budovala. Príčina je štrukturálna. Ak si realisticky zhodnotíme hrozby, ktorým dnes musia čeliť členské krajiny (to znamená nenecháme sa ovplyvňovať zbrojárskym lobingom), je to práca pre ministrov vnútra, zahraničných vecí, životného prostredia, hospodárstva, financií… no nie rezortov obrany. Problém rastúcich emisií skleníkových plynov, spôsobujúcich klimatické zmeny, nevyriešime tým, že zbombardujeme najväčšie uhoľné elektrárne v Číne (našťastie zásadoví neokonzervatívci v klimatické zmeny spôsobené človekom neveria, inak by už možno niečo také navrhli). Lenže Severoatlantická aliancia je predovšetkým zábavkou ministrov vojny a generálnych štábov.

V časoch vrcholného západného triumfalizmu sa NATO pokúsilo pretvoriť na multilaterálnu agentúru na vývoz „západných hodnôt“ – rozumej mieru, demokracie a rešpektu pre ľudské práva. Pochybnú skúsenosť s „mierotvorbou“ a „demokratizáciou“ na Balkáne pretvorilo do novej strategickej koncepcie. Bushove roky ukázali, že takzvaný Západ má problém dohodnúť sa, kam a ako chce tieto hodnoty vyvážať. Niektoré európske krajiny sa pokúsili spojenecké štruktúry použiť ako brzdu zdanlivo bezhraničnému imperiálnemu apetítu Washingtonu. Bezúspešne. Ten totiž ponúkol „spojencom“ novú rolu spolupáchateľov a apologétov jeho snáh u upevnenie impéria. Väčšina to odmietla, hoci niektoré (a nie náhodou sa medzi nimi ocitla väčšina krajín takzvanej „novej Európy“) boli ochotné v predklone prebehnúť pod akokoľvek nízko položenú latku. Keď ale potom Washington nahodil návnadu prísľubu multilateralizmu, väčšina vlád na to skočila.

Americká vojna

Vojna v Afganistane je už od roku 2001 najmä americkou vojnou. Spojené štáty hneď na začiatku odmietli aplikáciu článku o vzájomnej obrane a zostavili si koalíciu podľa vlastných potrieb. Aliancia sa k afganskej vojne dostala neskôr, tak trochu náhodne. Prvým dôvodom boli zámery Spojených štátov – pre Bushov administratívu nebol Afganistan nikdy strategickou prioritou.

Možno šlo skutočne o ropu, presnejšie povedané snahu získať prístup k energetickému bohatstvu Strednej Ázie. Washington sa skutočne pokúšal nadviazať spoluprácu s Talibanom v druhej polovici 90. rokov. Možno bola afganská operácia vykalkulovaným spôsobom, ako pripraviť americkú verejnosť na vojnu. Po útokoch z 11. septembra bolo ľahké získať verejné sympatie pre útok na krajinu, ktorej vláda vraj poskytla útočisko jeho organizátorom. Vybraný cieľ mal okrem toho niekoľko bonusov: tak chudobná a technologicky zaostalá krajina nemohla byť vážnym vojenským súperom. Víťazstvo malo byť rýchle, zdrvujúce a vďaka moderným zbraniam pre americkú verejnosť pomerne bezbolestné. Okrem toho, špinavú prácu mohli obstarať miestni spojenci, ktorí sa cez noc premenili z etnických lídrov a separatistických vojnových barónov na šampiónov slobody. V Spojených štátoch a iných západných krajinách žila početná afganská diaspóra, z ktorej bolo možné vybrať niekoľkých, ktorí uveria v lepšiu budúcnosť, a ďalších, ktorí sa dajú podplatiť, a zohrajú úlohu správcov novej provincie. A k tomu všetkému nechutné názory Talibanu na demokraciu a ľudské práva umožnili, aby celá vojna vyzerala ako „civilizačná misia“. A na takéto volania je Západ, v ktorom prežíva nostalgia po imperiálnej sláve, ochotný vždy citlivo reagovať.

Po prvých vojenských úspechoch a „oslobodení krajiny“ – teda zbombardovaní podozrivých regiónov „späť do doby kamennej“ (hoci bola táto hrozba pôvodne smerovaná Pakistanu, výstižne charakterizuje predstavu o tom, ako sa víťazí v „modernej vojne na diaľku“), obsadení hlavného mesta a niekoľkých strategických bodov zahraničnými vojskami a rozdelení zvyšku krajiny medzi spojeneckých a podplatených vojnových barónov – sa entuziazmus rýchlo vyparil a intenzita prostriedkov vynaložených na „rekonštrukciu krajiny“ sa nemohla (a stále nemôže) rovnať množstvu zhodených bômb a rakiet.

Bushova administratíva sa totiž veľmi skoro začala venovať skutočnej priorite – Blízkemu východu a jeho strategickým zásobám ropy a zemného plynu. Plán útoku na Irak bol pravdepodobne pripravovaný ešte pred 11. septembrom. Zbrane hromadného ničenia či prepojenie Saddámovho režimu s „globálnou teroristickou sieťou“ boli starostlivo pripravenou konštrukciou lží, poloprávd a skreslených faktov, ktoré mali verejnosti pomôcť pochopiť, že: a) vojna pokračuje ďalej, b) hlavným problémom už nie je Afganistan, ale Irak.

Nie všetky vlády Aliancie boli ochotné uveriť. Ani nie tak kvôli pochybnosti argumentov zdôvodňujúcich útok, ako kvôli pochybnosti celého dobrodružstva. Bushova administratíva na nich vtedy zahrala šikovnú hru, na ktorú skočili: Ak sa vám teda nepáči útok na Irak, pomôžte viac aspoň s útokom na Afganistan. Nekritizujte nás s unilateralizmu a preberte „spoluzodpovenosť za svetový mier“. Aj dovtedy kritické krajiny zacítili príležitosť ukázať povýšeneckému Washingtonu, že sú užitočným spojencom (ergo ich názor treba rešpektovať, alebo si ho aspoň vypočuť), a misiu vo vzdialenej stredoázijskej krajine prijali za svoju.

Nedôveryhodné plány

Najnovšie sa Afganistan premenil na skupinovú terapiu, v ktorej sa Západ pokúša pozliepať naštrbené bratstvo v zbrani. Misia sa stala pre Alianciu strategickou prioritou. Niektorí jej predstavitelia sa ju dokonca neostýchajú označiť za „test dôveryhodnosti“. Otázkou je, dôveryhodnosti pre koho.

Len najväčší optimisti si dnes môžu myslieť, že si NATO dokáže získať „srdcia a mysle“ Afgancov. Nie preto, že by šlo o bandu barbarov, neschopných oceniť váhu bremena, ktoré za nich „biely muž“ znáša. Medzinárodné okupačné jednotky už mali možnosť dokázať, že nie sú schopné (a mnohí Afganci majú dôvod domnievať sa, že to ani nie je skutočným zámerom) zaistiť v krajine pokoj, demokratickú vládu či dodržiavanie ľudských práv. Práca mimovládnych a medzinárodných organizácií, hoc aj mnoho krát dobre mienená, môže v najlepšom prípade problémy zmierniť. Zahraničné vojská nie sú riešením, ale súčasťou problému. Okrem toho, keďže sa osud vznešených princípov ako sloboda, rovnosť pohlaví či demokracia, spojil s prežitím korupčného a nekompetentného režimu, podporovaného stále nepopulárnejšími okupantmi, šance na ich prežitie sú viac než otázne. Smutným dedičstvom ôsmych rokov okupácie je, že sa „nový Taliban“ (sám o sebe zaujímavý termín vymyslený predovšetkým preto, aby sme nemuseli hovoriť o „hnutí odporu“) stáva prijateľnejšou alternatívou, než jej pokračovanie.

Možno má afganská misia akýmsi spôsobom zvýšiť dôveryhodnosť Aliancie navonok. Aj tu je záhadou, ako. NATO je v Afganistane len preto, že sú tam Spojené štáty. Washington vybral cieľ a určil hranice, spojenci si mohli iba vybrať, nakoľko na túto hru pristúpia. Z vonkajšieho pohľadu je jasné, kto rozhoduje. Práve preto nemôže hrať Aliancia dôveryhodne úlohu akejsi mierotvornej a slobodunosnej globálnej agentúry. Jej akcieschopnosť v čo len trochu dôležitejších veciach je limitovaná záujmami najsilnejšieho člena. Pre ostatné krajiny sveta nie je dôležité, či slúži neokonzervatívnemu, alebo záchvevom liberálneho imperializmu.

Zle vybraná misia

Z pohľadu NATO je situácia o to žalostnejšia, že misia v Afganistane mu nie len že nepomôže nájsť zmysel existencie, ale uvrhne ho do ešte hlbšej krízy. Na prvý pohľad to nemusí vyzerať tak zle – verejná mienka nie je proti afganskej vojne zďaleka tak popudená, ako proti irackej a rozhodnutie prezidenta Obamu, že sa Afganistan stane „jeho“ vojnou dáva záruku, že americkí vojaci, bez ktorých by bola akákoľvek misia Aliancie nezmyslom, v stredoázijskej republike ešte istý čas zostanú. No bol by to unáhlený záver.

Po prvé, iracká vojna pomaly stráca z radaru záujmu médií a verejných diskusií a „trápne nehody“, ako afganské prezidentské voľby, či zvyšujúci sa počet obetí (najmä tých „našich“) tam môžu dostať Afganistan. Už teraz pochodovali v Londýne tisícky ľudí za návrat vojakov domov, je otázkou času, kedy sa to stane témou predvolebných kampaní a protestov. Po druhé, ozýva sa stále viac hlasov, že túto vojnu proste nemožno vyhrať. Pokusom o „remízu so cťou“ je afganizácia vojny. Inak povedané – nechať Afgancov, aby si sami dobojovali vojnu, ktorú sme začali. Vojenskí plánovači stále veria, že sa to nezvrhne na bezhlavý útek, vrátane krízovej evakuácie ambasády, ako kedysi v Hanoji.

Stretnutie v Bratislave nenašlo odpoveď na existenciálnu krízu Aliancie. Vlastne to ani nemohlo urobiť. Na „nové výzvy“ tvrdošijne ponúka bledomodré verzie tých istých „spôsobilostí“. Ale pozrime sa na to z nadhľadu – možno sme mohli na tej našej periférii aspoň na chvíľu zistiť, že chod sveta neurčuje dejinný zápas medzi silami národnej zvrchovanosti a maďarského iredentizmu.

Text bol uverejnený v týždenníku Žurnál

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA