Slovensko – súčasť problému či riešenia pre eurozónu?

Už druhé leto za sebou slovenskej politickej diskusii dominuje grécka pôžička a nástroje na riešenie dlhovej krízy v eurozóne. Rok prešiel a problémy sa rozšírili do ďalších krajín a politici nielen na Slovensku, ale aj v ostatných členských krajinách, majú čoraz väčší problém „predať“ pomoc iným štátom voličom a naprieč politickým spektrom.

Avšak argument, že každý by mal konať sám za seba, v tomto prípade nie je na mieste. Ak Grécko, či vplyvom domino efektu aj ďalšie rizikové krajiny padnú (a ich rady sa neustále zväčšujú), šanca na to, že ostatní a budú môcť tváriť, že sa ich to netýka, je mizivá. Treba totiž mať na pamäti to, čo celú eurozónu  spája – euro.  A problémy eura, sú problémy všetkých. Krach štátu eurozóny by mohol rozpútať možno aj horšie peklo ako nedávna finančná kríza. Slovensku sa jej výraznejšie dôsledky vtedy vyhli, najmä vďaka v tom čase stabilnej spoločnej mene. V novej vlne by sa len na ňu však už spoliehať nemohlo.

George Soros má pravdu v tvrdení, že väčšina pilierov, na ktorých stojí Európska únia a eurozóna je neúplná. Základom bol vždy kompromis a všetky nevyriešené nedostatky ostali otvorené s tým, že v budúcnosti snáď vplyvom vývoja udalostí vznikne hybná sila, ktorá nedá inú možnosť ako pristúpiť k ich zaceleniu prostredníctvom väčšej integrácie. Tak vznikla aj menová únia bez fiškálnej únie. Vlastné fiškálne rozhodnutia vlád štátov eurozóny sa však vypomstili, a dôsledky teraz vidia a musia znášať všetci.

Hybná sila k ráznemu riešeniu vznikla už pred rokom a pol a za celý ten čas sme boli len svedkami váhaní a opatrení prijímaných na poslednú chvíľu, ktoré uhasili len jedno tlejúce ohnisko, kým na inom mieste už horela vatra. Dospeli sme teda do bodu, keď záležitosti, ktoré boli pred rokom nemysliteľné a bolo sa im treba za každú cenu vyhnúť, sú dnes už jednou z možností – ako napríklad určitá forma bankrotu.

Na ten sa už dokonca pripravuje aj Európska centrálna banka, ktorá vraj zháňa expertov, ako sa má zachovať v prípade krachu niektorých krajín eurozóny. Má na to vážny dôvod vzhľadom na to, že za nízky úrok na sekundárnom trhu nakupovala dlhopisy rizikových štátov, aby chod ekonomík udržala pri živote. ECB sa preto oprávnene obáva defaultu. Straty ECB sa však rozdeľujú medzi národné centrálne banky, a keďže podiel (hoci menej ako percento) v nej má aj Slovensko, pre otvorenú ekonomiku v konsolidácii, tiež nejde o dobré správy.

Nech sa teda na záležitosť pozrieme, z ktorej strany chceme, od problémov rizikových krajín sa zvyšok nedokáže izolovať. Nemožno od Grékov, Írov či Portugalcov žiadať, aby riešili svoje problémy sami, vzhľadom na dôsledky ich rozhodnutí pre ostatných. Videli sme, že prijatie úsporných opatrení gréckym parlamentom už trhom na získanie dôvery nestačí. Udalosti z uplynulých dvoch týždňov sú však dôkazom, že nestačí ani prísľub druhej pomoci, ale treba sa už konečne rozhodnúť.  

Eurozóna váha, čo s účasťou súkromného sektora na budúcich bailoutoch a ratingy rizikových krajín klesli hlbšie do špekulatívneho pásma a pod výrazný tlak sa dostalo TalianskoŠpanielsko, na ktorých záchranu eurozóna teraz kapacitu jednoducho nemá. Taliansko prijalo úsporný plán v rekordnom čase a trhy si to takmer ani nevšimli, pretože čakajú odpoveď. Ako povedal minister Guilio Tremonti, spása nepríde cez peniaze, ale cez politikov.

Kým eurozóna rieši otázky, či budú náklady na záchranu znášať súkromní investori alebo grécke dlhopisy bude spätne odkupovať euroval alebo či vzniknú eurobondy, Slovensko je ešte len pri prvej otázke – či vôbec pomoc poskytnúť.

Pôžičku Grécku nemožno vnímať ako vyhadzovanie prostriedkov von oknom, ale ako rázny politický krok, v čase, keď už nie je priestor na ďalšie váhanie a presadzovanie politických záujmov na národnej úrovni. Hľadá sa európske riešenie pre európske problémy. Slovensko tak teraz stojí pred rozhodnutím – stať sa súčasťou problému či riešenia pre eurozónu?

Komentár vyšiel 19. júla v denníku SME a na stránke Sme.sk

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA