Streda ako remeň

Táto streda môže byť pre Európu rozhodujúca. Jedno zásadné rozhodnutie, jedny parlamentné voľby, a predloženie jedného návrhu. A potom reťazec udalostí, ktoré spustia.

Tým rozhodnutím je samozrejme očakávané vyjadrenie nemeckého ústavného súdu v otázke ústavnosti ESM a Fiškálnej dohody. Ak by sa osem múdrych hláv v Karlsruhe rozhodlo, že niektorá z týchto dohôd odporuje nemeckému základnému zákonu, vnútropolitická kríza (obe z nich odsúhlasil parlament dvojtretinovou väčšinou, stojí za nimi kancelárka Angela Merkel) bude tým najmenším problémom. Začne sa rúcať celá krkolomná štruktúra, ktorou sa európsku lídri snažia podoprieť nahnutú menovú úniu. Zabudnime na eurozónu v jej dnešnej podobe (čo neznamená, že ESM či Fiškálna zmluva sú správnymi rozhodnutiami, akékoľvek ďalšie sú však nimi prakticky podmienené, minimálne za daných politických / mocenských okolností).

To však nie je pravdepodobný scenár. Skôr sa dá očakávať podmienený súhlas. A dôležité bude, čo napíše ústavný súd za „ale“. V minulosti pri podobných rozhodnutiach sa väčšinou snažil posilniť pozíciu Bundestagu, parlamentnú kontrolu tvorby a výkonu nemeckej európskej politiky. Tým smerom sa však už ťažko dá zájsť ďalej. Ďalšie prehlbovanie integrácie podmieni zmenou nemeckého základného zákona (ústavy) a teda referendom. Vláde Angely Merkel tým vytýči výrazné hranice pre ďalšie rokovania o osude eurozóny a EÚ.

Tieto hranice sa prejavia už vo vyjednávaniach o návrhu, ktorý v stredu vydá Komisia – nových kontrolných právomocí Európskej centrálnej banky vo vzťahu ku komerčným bankám v eurozóne (resp. celej EÚ). Na základe správ, ktoré prenikli na verejnosť, sa dá očakávať veľmi ambiciózny návrh. ECB získa právomoc priamo kontrolovať všetky banky menovej únie – medzinárodné bankové domy, národných a regionálnych hráčov, aj malé sporiteľne s lokálnym významom. Berlínu sa to páčiť nebude. A túto kontrolnú právomoc bude môcť rozšíriť aj na krajiny EÚ mimo eurozónu, na základe „dobrovoľných“ bilaterálnych dohôd. To sa zas nebude páčiť Británii.

Dôležité však budú detaily. Z praktickej stránky môže ECB ťažko kontrolovať každodenný chod šiestich tisícov bánk. Časť kontrolných právomocí môže preniesť na národných regulátorov, pre ktorých určí len základné pravidlá. Práve v tomto priestore sa bude hľadať kompromis. A ten by sa mal nájsť dosť rýchlo: dohodou o kontrolnej funkcii ECB je podmienené dotvorenie ďalších dvoch nevyhnutných pilierov bankovej únie (spoločná garancia vkladov, spoločný fond rekapitalizácie bánk). Len pri existencii účinnej bankovej únie môžeme dúfať, že sa podarí stabilizovať banky na periférii eurozóny, a zastaviť balkanizáciu európskeho finančného sektora.

No a poslednou udalosťou sú holandské parlamentné voľby. Keďže takmer polovica voličov je podľa prieskumov nerozhodnutá, hádať výsledok by bolo analytické kamikadze. Aj malé posuny v percentách môžu vo fragmentovanom holandskom straníckom systéme výrazne zmeniť rovnováhu síl, a rozhodovať o zložení vlády. Dvoma top kandidátmi na premiérsku stoličku sú líder liberálov a súčasný predseda vlády, Mark Rutte, a líder opozičných labouristov Diederik Samsom. Holandsko bolo jednou z krajín hrajúcich „tvrdú hru“. Jeho vláda interpretovala súčasnú krízu ako dôsledok „nezodpovednej rozpočtovej politiky“, žiadala nekompromisné uplatňovanie prísnych podmienok voči krajinám periférie. Nádejný staronový premiér Rutte odmietol akékoľvek ústupky Grécku, či ďalšiu pomoc. Pravda, vo svojej politickej kariére už dokázal, že, diplomaticky povedané, pri výkone vládnej politiky sa nenechá nijak obmedzovať vlastnými predvolebnými vyjadreniami…

Omnoho zaujímavejšou postavou je líder labouristov Diederik Samsom. V predvolebnej kampani, v ktorej mali európske otázky prominentné miesto, konzistentne zastával nepopulárny názor, že Gréckom treba nechať viac času na „upratanie domu“ a v prípade potreby poskytnúť ďalšiu pomoc. A súdiac podľa predvolebných prieskumov verejnej mienky, robil to úspešne. Dokonca dokázal odčerpávať hlasy ľavicovej Socialistickej strane, ktorá v kampani kritizovala súčasný vývoj v EÚ (samozrejme, zo zásadne iných východísk, než pravicovo-extrémistická Strana slobodných). Uvidí sa, či mu to bude stačiť na premiérske kreslo. A či, v prípade úspechu, dodá „odvahu“ iným európskym lídrom, ktorí vo vypätej situácii skĺzavajú k populistickému (a pohodlnému) euroskeptizmu.

Do tretice, zaujímavé bude, ako dopadnú holandskí Slobodní. Zdá sa, že Geertovi Wildersovi presedlanie z démonizácie islamu / moslimov / prisťahovalcov na kritiku Európy nevyšlo. Jeho popularita klesá a politicky bude pravdepodobne izolovaný. Vzhľadom na to, že Wilders bol v mnohom vzorovým modelom európskej extrémnej pravice novej generácie (odlišnej od „starej gardy“ reprezentovanej Le Penom a spol.) bude zaujímavé pozorovať, či ide o dlhodobý trend, a ako to spracujú jeho viac či menej otvorení nasledovníci v iných krajinách.

V každom prípade, nudiť sa nebudeme. Rock-and-roll ako remeň.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA