Summit vo Vilniuse a Ukrajina: Rusko vedie?

Tretí summit Východného partnerstva vo Vilniuse mal byť, a ako sa ukázalo, aj bol, pre Ukrajinu zásadným.

Podľa Európskej komisie „Východné partnerstvo rieši otázku neukončenej transformácie“ a podporuje prechod účastníckej krajiny k demokracii a trhovo orientovanej ekonomike. Čo však s tým, ak sama krajina, pod určitým tlakom, sama zmení smer transformačného kurzu? 

Na začiatku obsahoval takzvaný „Füleho zoznam“ devätnásť požiadaviek EÚ, zameraných na podporu ľudských práv a reformu trestnoprávnych inštitúcií Ukrajiny. Vo februári 2013, keď sa konal summit EÚ-Ukrajina, ostalo na implementáciu len jedenásť podmienok. Pred summitom vo Vilniuse sa zoznam scvrkol na prakticky štyri podmienky. Prvou z nich bolo prepustenie bývalej premiérky Júlie Tymošenkovej.

Podľa ďalších podmienok mal ukrajinský parlament schváliť dva dôležité zákony, týkajúce sa volebného zákona (vyjasnenie podmienok vyhlásenia víťaza volieb) a úradu prokurátora (ktorý sa mal zreformovať, aby spĺňal európske štandardy). Ôsmeho novembra prešli oba zákony úspešne prvým čítaním, s podporou 281 poslancov. Štvrtou požiadavkou bolo, aby parlament schválil niekoľko zákonov zlepšujúcich prostredie pre podnikanie a investície. To sa nestalo. Len na okraj, podľa Heritage Foundation je Ukrajina na 161. mieste v rebríčku ekonomickej slobody.

Bývalý poľský prezident Aleksander Kwasniewski a bývalý predseda Európskeho parlamentu Pat Cox, ktorí vedú pozorovateľskú misiu EP na Ukrajine, v tejto súvislosti odporučili, aby sa všetky eurointegračné zákony prijali do 14. novembra. Podľa Vyhlásenia misie z 15. novembra 2013 však existoval „chronický nedostatok vzájomnej dôvery a viery medzi vládnymi a opozičnými stranami vo Verchovnej rade“, čo viedlo k politickej paralýze. Vzhľadom na nulové výsledky predĺžil EP misiu na Ukrajine do 28. októbra. Pat Cox a Aleksander Kwasniewski pricestovali na Ukrajinu 19. októbra, spolu s komisárom pre rozširovanie a európsku politiku susedstva Štefanom Fülem, ktorý si to nasmeroval priamo do Verchovnej rady. Napriek tomu nedokázali poslanci prijať ani len pracovný program, nie to odhlasovať zákony.

Dvadsiateho prvého októbra schválilo 365 zo 423 poslancov zákon č. 3396, ktorým upravili zákon o parlamentných voľbách. Tým bola jedna z podmienok splnená. Už o hodinu a pol neskôr však bolo hlasovanie o návrhoch zákonov (predložených bolo 6 verzií) o ošetrení väzňov v zahraničí – čo by umožnilo prevoz Júlie Tymošenkovej na ošetrenie do Nemecka – totálnym fiaskom.

Najväčšiu podporu 195 (zo 418) hlasov získal návrh z dielne opozície, na schválenie zákona však bolo potrebných minimálne 226 hlasov. Čo je zaujímavé, vládnuca Strana regiónov dodala len jeden z 208 hlasov, ktorými disponuje. Pokiaľ ide o zákon o úrade prokurátora, ten sa na program rokovania ani nedostal.

Skutočná dráma sa však mala odohrať ešte v to isté popoludnie. Ukrajinský kabinet ministrov vydal nariadenie č. 905, ktorým suspendoval prípravy na podpis Asociačnej dohody s EÚ. Ukrajinský premiér Mykola Azarov na nasledujúci deň vysvetlil, rozhodnutie bolo zložité, „no je to jediná možnosť, vzhľadom na ekonomickú situáciu, v ktorej sa Ukrajina nachádza.“ Ukrajina iniciovala vytvorenie trilaterálnej komisie, s účasťou Ruska a EÚ. Rokovania by mali ochrániť obchodné vzťahy Kyjeva s ostatnými krajinami SNŠ.

Verchovnú radu predseda Volodymyr Rybak rozpustil 22. októbra, hneď po prejave premiéra Azarova. Opozícia začala protesty. Niektorí z poslancov podali sťažnosť na Administratívny súd Ukrajiny, že nariadenie č. 905 je nelegálne. Argumentujú, že protirečí údajným prioritám zahraničnej politiky, ktoré stanovila Verchovná radoa. Administratívny súd sťažnosti vyhovel. O niekoľko dní predložila opozícia návrh na vyslovenie nedôvery vláde. V tom istom čase oznámila Júlia Tymošenko časovo neobmedzenú hladovku s požiadavkou, aby prezident Janukovič podpísal Asociačnú dohodu s EÚ.

Zatiaľ čo do októbra 2013 prezident Janukovič opisoval výhody podpísania DCFTA a Asociačnej dohody s EÚ, na začiatku novembra začal strácať pôdu pod nohami.

Na konferencii v ukrajinskom meste Zaporožje už hovoril o stratách, ktoré Ukrajina utrpí v prípade podpísania Asociačnej dohody: na modernizáciu priemyselného sektora na európske štandardy bude potrebných až 500 miliárd amerických dolárov, ďalších 15 miliárd budú stáť „tresty“ Ruska.

Len zákaz vývozu ukrajinského ovocia a zeleniny do Ruska by stál ročne 30 miliónov USD. Ďalej, od začiatku tohto roka vyviezla Ukrajina do Ruska 451 miliónov kilowatthodín elektrickej energie mesačne. Len za prvý polrok jej to vynieslo 490 miliónov dolárov. Podstatné straty by zaznamenal aj metalurgický a uhoľný priemysel.

Pokiaľ ide o výhody, podľa niektorých expertov môže Ukrajina ušetriť 11-12 miliárd dolárov ročne, ak by Rusko súhlasilo so zmenou ceny plynu pre jej vnútornú spotrebu. Hoci väčšina ukrajinských oligarchov podporovala Janukovičov proeurópsky kurz, v októbri 2013 znížila Svetová banka očakávaný rast HDP na nula percent. Pritom len v tomto roku potrebuje krajina podľa premiéra Azarova na krytie vonkajšieho dlhu 9 miliárd dolárov. Medzinárodný menový fond zároveň odmieta poskytnúť pôžičku vo výške 15,36 miliárd dolárov, pokiaľ vládna nezníži energetické subvencie a nezavedie plávajúci kurz meny. Aj EÚ váha s pôžičkou 160 miliárd eur, ktorú požadoval Janukovič.

Rusko nechce stratiť Ukrajinu v prospech EÚ a utieka sa k politike „tvrdej imperiálnej ruky“. Na druhej strane, kvôli blížiacim sa prezidentským voľbám v roku 2015 je potreba peňazí, ktoré by zlepšili ekonomickú situáciu, urgentná.

Jedným z vysvetlení zahraničnopolitického obratu môže byť aj fakt, že v prípade podpisu Asociačnej dohody by museli byť voľby transparentné podľa štandardov EÚ. A samozrejme, Júliu Tymošenkovú by museli prepustiť. Výsledkom tak je zatiaľ len konštatovanie, že „EÚ a Ukrajina opakujú svoj záväzok podpísať Asociačnú dohodu“, ako sa píše v Spoločnom vyhlásení Summitu Východného partnerstva.

Bezprecedentné rozhodnutie ukrajinskej vlády by však mohlo byť pre krajinu pozitívnym bodom obratu. Desiatky tisíc ľudí protestujú na východe aj západe Ukrajiny. Prehraná je len bitka, vojna pokračuje.

Autorka je doktorandkou na Katedre politológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Jej výskum sa venuje vzťahom EÚ a Ukrajiny z hľadiska vplyvu zahraničných aktérov a kondicionality.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA