Suverenita je prezlečný nacionalizmus

Účelovo používaný a nesprávne chápaný koncept suverenity oslabuje Európu.

Na začiatku tohto milénia by sme si tak pokrútený koncept suverenity, aký dnes dominuje európskym politikám nevedeli ani predstaviť. Táto deviantná verzia suverenity sa prezentuje asi takto: národná vláda má plnú a jedinú autoritu nad národným územím a jej mandát je výlučne maximalizovať národné záujmy.

Diskusia a argumentácia počas krízy v eurozóne bohužiaľ logiku národnej suverenity rozšírila. Hlavné rozhodnutia Euroskupiny, o ktorých spoločne rozhodli volení zástupcovia museli byť ceremoniálne schválené v národných parlamentoch. Lídri statočne obhajovali národnú suverenitu. Pamätám sa, že jeden premiér vyhlásil: „Sme suveréna krajina“, zatiaľ čo žiadal o bail-out z Európskeho stabilizačného mechanizmu. Ďalší zase volal po referende, ktoré by validovalo bail-out, o ktorom mali spoločne rozhodnúť všetci členovia eurozóny.

Trápne politiky, ktoré sprevádzajú utečeneckú krízu opäť zneužívajú ideu suverenity. Hrá sa ňou nebezpečná hra, kde sa väčšina aktérov snaží maximalizovať svoje vlastné zisky pri čo najmenších príspevkoch. Problém s takýmto prístupom je, že ak toto „zvezenie sa“ praktikujú všetci, verejné statky (v tomto prípade spravodlivé a humánne riadenie utečeneckej krízy v Európe) sa jednoducho nedostavia. Rovnaký fenomén sme videli pri nedávnych rokovaniach o klimatickej politike EÚ.

Toto poňatie suverenity je nešťastné. Normatívne a opatrné používanie konceptu suverenity samozrejme slúži cieľom ako sú napríklad vyvodzovanie zodpovednosti a vláda zákona. Omnoho častejšie je ale nevhodne používaný ako krytie za surový nacionalizmus v čoraz viac prepojenej Európe. Suverenita nie je len nepraktický koncept, je aj historicky nesprávne používať suverenitu v takejto zúženej a zjednodušenej verzii.

Suverenita, spočívajúca v rukách jedného aktéra, je normatívna predstava, po ktorej túžili myslitelia ako je Jean Bodin a Thomas Hobbes a to preto, že počas svojho života zažili mnoho nepokojov a násilia. Vizualizovali si stabilitu ako výsledok silnej hierarchie.

Mnohé krajiny ale explicitne rozdelili suverenitu medzi svoje politické jednotky (používajú systém bŕzd a protiváh). Dokonca vestfálska zmluva zo 17. storočia, ktorú mnohí považujú za určujúcu pre zadefinovanie princípu ne-intervencie, obsahovala mnoho výnimiek z tohto pravidla, napríklad v prípade ochrany náboženských menšín. Federatívne a konfederatívne systémy zverujú suverenitu v rôznych otázkach rôznym úrovniam.

Napriek tomu Európu máta suverenita v jej najzjednodušenejšej podobe. Jedného mesta sa to týka špeciálne – Barcelony. Má úžasne heterogénnu históriu – bola ibérska, rímska, súčasťou Vizigótskeho kráľovstva, bola arabská, súčasťou ríše Karola Veľkého, súčasťou Katalánskeho kniežatstva, pod aragónskou a kastílskou korunou, momentálne je súčasťou Španielskeho kráľovstva. Je jedným z miest s najsilnejším medzinárodným charakterom v Španielsku a v Európe. Barcelonu trápia dva proti sebe idúce typy nacionalizmu – španielsky a katalánsky. Obe úrovne vlády požadujú absolútnu a konečnú autoritu nad katalánskym územím.

Na začiatku bolo rozhodnutie španielskeho ústavného súdu z roku 2010, ktoré vyhlásilo niektoré časti štatútu Katalánska za protiústavné. Štatút sa podarilo prijať v roku 2006 po rokoch vyjednávania medzi katalánskou samosprávou a španielskou vládou. Schválili ho oba zákonodarné zbory.

Spolitizovaný a paralyzovaný ústavný súd napriek tomu prehlásil časti štatútu o katalánskej identite za protiústavné. Katalánci vraj nie sú národnom (Čo je to vôbec za diskusia v Európe 21. storočia?) Išlo tiež o otázky federalizácie rozpočtových otázok a súdneho systému, obmedzenia pre minimálnu a maximálnu úroveň rozpočtových transferov. Centrálna vláda neponúkla nič ako náhradu za neplatný štatút.

Prišla silná odpoveď. Katalánski separatisti siahli po infantilnej koncepcii suverenity a demokracie (My sme národ, my rozhodujeme!) a využívali všetky katalánske inštitúcie, aby vytvorili naratívu na štýl filmu „Braveheart“. Kým obe strany hrajú hru na kura, okraj útesu je čoraz bližšie. Iróniou je, že plný stret by mal kvôli intímnej prepojenosti oboch celkov obrovské náklady na oboch stranách. Na veľkú radosť separatistov sa ich podpora vo verejnosti za posledných 10 rokov zvýšila z 25 % na 50 %. Španielski nacionalisti sa zase tešia, že Katalánsko sa rozdelilo na dve časti, čím oslabilo svoju tradičnú vnútornú kohéziu.

Najväčším porazeným je v tejto situácii Barcelona, ktorú si prisvojujú katalánski nacionalisti a centrálna vláda ju ostrakizuje. Mesto sa rozdelilo medzi unionistov a separatistov. Dni, kedy bola Barcelona nejednoznačná, plná odtieňov šedej, hrdá na svoje mnohoraké dedičstvá, otvorená Stredomoriu a odmietajúca toxické nálepky, sú dávno preč.

Suverenita, základný právny koncept je v skutočnom sociálnom živote len zriedkakedy v rukách jednej autority a často je len prezlečeným nacionalizmom. Oslabuje Európu, jednu Barcelonu za druhou.  

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA