Teraz je ten čas: Spojené štáty európske

Ten, kto si myslí, že súčasná dlhová kríza v Grécku je výstražným svetlom pre euro a EÚ, sa mýli. Nie je to EÚ, čo sa rozpadá, ale národné štáty. Ich zastaraná stranícka ekonomika a mizéria vo výchove nových elít ich úplne ničí. Poďme teda cestou Spojených štátov európskych!

Belgicko ukazuje, že v EÚ to ide aj bez vlády, Grécko je varovaním, že národné stranícke kliky a rodinkárstvo sú cestou do nešťastia a Nemecko signalizuje: „Darí sa nám celkom dobre – ale nikto vlastne prečo. Vo vláde to zrejme nebude.

Všade v Európe národné štáty dokazujú, že ustrnuli a že sú už viac-menej nepotrebné. Zmätok v kompetenciách, politika v štýle „kam vietor, tam plášť“ a slabošský populizmus popletie aj vzdelaného občana. V rámci zvýšenia efektivity a tiež v záujme blahobytu občanov by sa štáty mali skôr začať zlučovať. Začať by sa malo so spájaním spolkových krajín. Na rozdiel od ekonomiky, je však spájanie štátnych celkov v mierových časoch skôr výnimka a druhému spôsobu, vojne, sa treba vyhnúť. Každý dnes myslí iba na svoje dobro. Nikto nemyslí na niečo také ako raison d’état. Môže to takto pokračovať?

Čo je leitmotívom konania?

Potrebujeme leitmotív, nejaký politický a spoločenský cieľ pre ďalších 10 až 50 rokov: Spojené štáty európske. Nie však ako hotovú vec (od toho sme ešte veľmi ďaleko), ale ako politický cieľ, na ktorý zameriame našu politiku. Bezcieľna politika vedie iba do priepasti, do apokalypsy, do situácie, kedy panuje strach zo všetkého. Takáto situácia je práve teraz v Nemecku. Nový cieľ by bol želanou hodnotou, ktorý by stál za to ako z kresťanskodemokratickej, tak aj zo sociálnodemokratickej, zelenej, liberálnej a ľavej perspektívy. Jedna Európa s jedným prezidentom, jednou vládou expertov, bez straníckeho pomerného zastúpenia, s jasnými kompetenciami na každej úrovni. Jedna Európa, ktorá našu prácu a snahu ocení.

Opýtate sa ako sa to dá?

Ak sa odpútame od našich každodenných povinností, možno objavíme niekoľko nových trendov, na ktoré by sme mali reagovať obozretne a pokojne. Nie panicky a paranoidne, ako sa to v poslednej dobe stalo v Nemecku zvykom.

Nesprávne prerozdelené financie v Európe

Za prvé: Finančné prostriedky v Európe sú prerozdelené nesprávne. Regionálne, sociálne a aj dočasné. Bohaté štáty EÚ dnes uschovávajú bohatstvo v menových rezervách, ktoré by v chudobnejších štátoch EÚ mohli priniesť oveľa väčšie výnosy. Z toho by v konečnom dôsledku profitovali aj bohaté štáty. Menové rezervy na národnej úrovni sú zastaraná záležitosť. Kedysi slúžili ako obrana proti menovým špekulantom. Nikto neskúmal, nakoľko sú tieto menové rezervy na národnej úrovni solídne a nakoľko efektívne a bezpečne sa investujú.

Podobne netransparentné sú terajšie deficity štátnych rozpočtov – federálny rozpočet, regionálny rozpočet a sociálne poistenie spolu so záväzkom vyplatenia budúcich dôchodkov. Deficity predsa znamenajú, že som včera a dnes minul viac, ako som si mohol dovoliť a tieto peniaze mi potom v budúcnosti budú chýbať. To sa z dlhodobého hľadiska nemôže dobre skončiť. Je to v prvom rade Európska komisia, ktorá tieto problémy vidí a snaží sa ich korigovať – čo Nemecko (nie však Francúzsko či Taliansko) príkladne predvídalo zavedením daňovej brzdy ústavy.

Kapitál cestuje do Ázie

Za druhé, svet bol dlhodobo podkapitalizovaný. Výhodou Európy a USA dlho bolo, že vedeli naakumulovať oveľa väčšie množstvo kapitálu, než iné regióny.  Aj na úkor rozvojových krajín. Tieto časy sa skončili: Kapitál cestuje ďalej – hlavne do Ázie – a zanecháva za sebou v Európe a USA finančné diery.

Nie len Grécko, ktoré je len prvým fenoménom prichádzajúcich finančných obmedzení , musí byť nanovo vystavané, ale aj celá Európa. Ak to konečne začneme myslieť so subsidiaritou vážne a prestaneme toto slovo zneužívať na to, aby sa zabránilo zásahom EÚ do právomocí štátov, mohla by prečistiť národné, regionálne a komunálne politické úrovne. Optimalizované „viacúrovňové vládnutie“ by odstránilo zmätok v kompetenciách a neefektivitu. Iniciovať tieto veci môže iba EÚ (Európska komisia, Európska rada alebo v neposlednom rade Európsky parlament) pretože má nadhľad a je čiastočne oslobodená od národného egoizmu.

Politike chýbajú experti

Za tretie: Nie len ekonomike dochádzajú odborníci. Aj politike a verejnej správe budú čoskoro chýbať  experti, ktorí by vedeli zabezpečiť verejný záujem. Preto či chceme či nechceme, musíme reformovať verejnú správu – najlepšie dovtedy, dokým sa máme dobre. Pretože ak začneme konať až počas ďalšej krízy, vypukne chaos. Pred neustále zmenšujúcou sa elitou vyvstávajú stále väčšie problémy, v prvom rade ekologické, sociálne a vzdelanostno-politické, na ktoré sa musíme pripraviť. Aj v tomto ohľade prejavuje EÚ väčšiu prezieravosť ako národné vlády či národné parlamenty. Často je na európskej úrovni možné to, čo na národnej úrovni chýba: experti a dialóg s dotknutými stranami namiesto straníckych záujmov a skostnateného sektárskeho myslenia.

Na úrovni EÚ nie je zďaleka všetko v poriadku. Zoči-voči idealistickému pohľadu na fungovanie Európskej komisie, Rady a Parlamentu stojí realita: skorumpovaní poslanci, drobné regulácie. Toto všetko na EÚ nenávidíme. Dobré reformy by však napravili aj stav vnútri EÚ.

Málo reformného ťahu na národnej úrovni

Elán a ideová nápaditosť ako modernizovať Európu je u novej generácie bruselských vrcholných predstaviteľov oveľa väčšia ako zmysel pre reformy v jednotlivých národných vládach. V Bruseli vládne presne ten optimizmus, ktorý by sme teraz potrebovali v Berlíne, Paríži a v Aténach. Idea „Spojených štátov európskych“ by mohla všetkým zúčastneným vdýchnuť nový život a odštartovať súťaž ideí, ako je možné takéto niečo dosiahnuť. Napríklad cez fiškálnu vládu Paríža a Berlína, ku ktorej by sa postupne pridávali ďalšie štáty.

V niektorých prípadoch to zistili aj nemecké strany. Ako prví to boli Zelení, ktorým za to patrí veľké uznanie, ale aj časť FDP a SPD. Tie sa na európskej úrovni opäť vrátili ku svojim základným konceptom slobody a sociálnosti. Iba z CDU/CSU vychádza – vzhľadom na jej veľkosť a vplyv – málo európskych impulzov. Dedičstvo Helmuta Kohla je už dávno zabudnuté. V európskej politike bol Kohl vizionár. Dnes je však Európska ľudová strana, do ktorej patria Kohlovi a Merkelovej kresťanskí demokrati, iba zmes euroskeptikov a populistov. S tými nie je možné vytvoriť žiaden štát – a už vôbec nie Spojené štáty európske.

Joachim O. Weidemann je vydavateľom nemeckej verzie portálu EurActiv so sídlom v Berlíne.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA