Tuniský imperatív: Ľudské práva a rozvoj po Arabskej jari

V dejinách sa vyskytujú okamihy, kedy sa každý z nás musí rozhodnúť, na čej strane stojí. A ja verím, že toto je práve jeden z nich.

Počas celého roka vychádzali do ulíc a dávali jasne najavo svoje požiadavky bežní ľudia v Tunise, Káhire, Madride, New Yorku a stovkách ďalších miest na celom svete. Chcú, aby sa do centra záujmu našich ekonomických a politických systémov dostal človek, aby mal šancu na zmysluplnú účasť na správe vecí verejných, na dôstojný život a slobodu bez strachu a biedy.  

Je zaujímavé, že iskra, ktorá zapálila plamene celej Arabskej jari, ktoré by sa časom mohli šíriť do miest po celom svete, bola na začiatku zúfalým činom jedného človeka, ktorý, keďže mu boli opakovane odopierané najzákladnejšie prvky života v dôstojnosti, sa zapálil, čím vlastne vyhlásil, že život bez ľudských práv nie je žiadnym životom. Útlak, ožobračovanie, odopieranie a týranie sa však v Tunisku, po celom regióne aj za jeho hranicami roky hromadili.   

V centre pozornosti boli určite aj ozbrojené zásahy, opomenutia, excesy a abdikácie vlád v tomto regióne. A rovnako kľúčovú úlohu hrali aj zásahy vplyvných štátov spoza hraníc tohto regiónu podporujúce vzoprenie sa autoritárskym režimom a prenasledovanie deštruktívnych prospechárskych politík, ktoré upevňovali utláčanie, beztrestnosť, konflikty a ekonomické vykorisťovanie. 

Avšak hodnotenia na medzinárodnej úrovni, ktoré poskytli finančné inštitúcie a rozvojové agentúry v období pred Arabskou jarou sú taktiež veľmi veľavravné: Tunisko, ako spomínajú agentúry, predviedlo „pozoruhodný pokrok v oblasti sociálne spravodlivého rastu, boja proti chudobe a dosahovania priaznivých sociálnych indikátorov“. Krajina bola „na dobrej ceste“ smerom k splneniu Miléniových rozvojových cieľov. Bola „ďaleko vpredu v oblasti vládnutia, efektívnosti, právneho poriadku, kontroly korupcie a regulačnej kvality“. Bola „jednou z najspravodlivejších spoločností“ a jednou z „najlepšie reformujúcich krajín“. Keď to zhrnieme, bolo nám hovorené, že „rozvojový model, o ktorý sa Tunisko posledné dve desaťročia snažilo, krajine robil dobrú reklamu“.           

Avšak OSN a ľudskoprávne organizácie v krajine súčasne vykresľovali obraz vylúčených a marginalizovaných komunít, nedôstojné zaobchádzanie a odopieranie ekonomických a sociálnych práv. Prichádzali k nám informácie o nerovnosti, diskriminácii, nedostatočnej participácii a chýbajúcich dobrých pracovných miestach, neexistencii práv pracujúcich, politickej represii a popieraní práv na zhromažďovanie, združovanie a slobodu prejavu. V krajine sme našli cenzúru, mučenie, svojvoľné zatýkanie a nedostatočne nezávislé súdnictvo. Skrátka a dobre, našli sme tu strach a nedostatok. Tento aspekt si však v našich rozvojových analýzach našiel akosi málo miesta. Cieľom však nie je povedať, že rozvojová analýza je celá zlá alebo údaje chybné. Problémom je, že optika analýzy bola často príliš úzko nastavená a niekedy len jednoducho ukazujúca nesprávnu cestu. Evidentne nebola bezvýhradne zameraná na oslobodenie od strachu a nedostatku – prinajmenšom nie pre väčšinu spoločnosti.      

Namiesto toho bola príliš úzko zameraná na rast, trhy a súkromné investície, pričom pomerne málo pozornosti sa venovalo rovnosti a prakticky žiadna občianskym, politickým, ekonomickým a sociálnym právam. Dokonca aj tam, kde sa záujem zameriaval na Miléniové rozvojové ciele, bola výsledkom len veľmi obmedzená skupina ekonomických a sociálnych indikátorov, pričom žiadne z nich neboli založené na ľudských právach, všetky mali nízke kvantitatívne prahy, žiadne negarantovali postupy umožňujúce účasť a žiadne z nich neboli spojené s právnou zodpovednosťou. 

Analytici nám v podstate nedali zlé odpovede, oni len nikdy nepoložili mnohé z tých najdôležitejších otázok.

A táto politická krátkozrakosť sa opakovala v krajinách severu aj juhu, kde politickí lídri zdá sa zabudli, že zdravotná starostlivosť, vzdelanie, bývanie a nestranná správa súdnictva nie sú komoditami na predaj niekoľkým vyvoleným, ale právami, ktoré sú oprávnení požívať všetci bez diskriminácie. Čokoľvek, čo robíme v mene hospodárskej politiky alebo rozvoja by malo byť navrhnuté tak, aby dochádzalo k pokroku v týchto právach, pričom prinajmenšom by nemalo dochádzať k ničomu, čo by bránilo ich realizácii.

Keď bola 10.decembra 1948 prijatá Všeobecná deklarácia ľudských práv, tvorcovia upozorňovali, že „je dôležité, aby ľudské práva boli chránené právnym poriadkom, ak nemá byť človek donútený k tomu, že sa ako k poslednej možnosti uchýli k vzbure proti tyranii a útlaku“. Deklarácia zostavila práva potrebné pre život v dôstojnosti bez strachu a biedy – od zdravotnej starostlivosti, cez vzdelanie, bývanie až po účasť na spravovaní politiky a nestrannom spravovaní súdnictva. Hovorí sa v nej, že tieto práva patria všetkým ľuďom, všade a bez diskriminácie.    

Dnes v uliciach našich miest ľudia žiadajú, aby vlády a medzinárodné inštitúcie dokázali pravdivosť tohto sľubu, pričom ich požiadavky sa naživo šíria cez internet a sociálne médiá. Ich požiadavky už dlhšie nie je možné ignorovať.

Vlády a medzinárodné inštitúcie by radšej mali nasledovať ich vzor a urobiť dramatický politický obrat smerom k masívnej integrácii ľudských práv do ekonomických záležitostí a rozvojovej spolupráce a zároveň si zvoliť zákony v oblasti ľudských práv ako základ pre vládnutie doma a zdroj politickej súdržnosti v rámci celého medzinárodného systému. Toto je náš mandát pre nové milénium. Toto je tuniský imperatív.   

Autorka je Vysokou komisárkou Organizácie Spojených národov pre ľudské práva

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA