Ušetriť sa k smrti

Chvíľu to vyzeralo, že globálna finančná a nadväzujúca ekonomická kríza priniesli aspoň jedno pozitívum – nabúrali neoliberálnu ekonomickú ortodoxiu. Vlády bez ohľadu na ideologické zafarbenie akceptovali, a) že trhy treba regulovať, najmä tie finančné, b) štát má zohrávať v ekonomike aktívnu úlohu. No teraz sa apoštoli „ekonomickej slobody“ vracajú, predchádzajúce omyly ich hlas nijak netlmia. Deregulácia by bola ešte príliš odvážnym návrhom, na programe dňa je však „šetrenie“.

V Európe nabieha na „úsporný režim“ jedna krajina za druhou. Vlády sa predháňajú v ohlasovaní drastických rozpočtových škrtov a prepúšťania vo verejnom sektore. Európska komisia ich tlačí ešte ďalej. A víkendové stretnutie ministrov financií G20 – skupiny dvadsiatich najsilnejších svetových ekonomík – naznačuje, že táto hystéria má globálny rozmer. Ešte v marci tá istá G20 žiadala udržanie podporných opatrení, pokiaľ nebude hospodárske oživenie dosť pevné. Začiatkom júla už je hlavným heslom konsolidácia a šetrenie.

Argumentácia je jednoduchá: „ozdravením financií“ vraj vlády znovu získajú dôveru „trhov“. Obyvatelia musia prehltnúť trpkú pilulku. Ak sa náhodou sťažujú, pripomenie sa im, že je to daň za roky života „nad pomery“. Odsuňme teraz neľahkú otázku, nakoľko môže (má) byť štátny rozpočet deficitný. Nezapleťme sa ani do delikátnej diskusie o tom, kto má za konsolidáciu zaplatiť. Ak aj akceptujeme myšlienku, že štáty občas musia šetriť, je to naozaj správne pre všetkých, a teraz? Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman si to nemyslí.

Znižovanie výdavkov v čase, keď sú ekonomiky stále v kríze, náznaky oživenia sú slabé a nezamestnanosť vysoká, je podľa Krugmana mimoriadne nákladný a neefektívny spôsob ako znižovať dlh. Nákladné, pretože zhorší krízu, neefektívne, pretože hospodárstvo v kríze znamená nižšie príjmy z daní, teda menšiu schopnosť splácať dlh. Okrem toho nie je vôbec jasné, že trhy niečo také požadujú. Advokáti šetrenia argumentujú situáciou Grécka, a čiastočne aj Portugalska a Španielska. No tie sú v špecifickej situácii, ktorú nemožno vzťahovať na krajiny ako USA, Britániu, či Nemecko, tvrdí Krugman. Racionálne „trhy“ by sa teda nemali zaujímať o ochotu vlád škrtať rozpočty, ale ich schopnosť naštartovať ekonomiku.

Hystéria začala v EÚ. Na jar sa Únia ocitla nad priepasťou, na ktorej dne zazrela hrozbu rozpadu eurozóny, až krachu celého integračného projektu. Namiesto toho, aby vlády venovali energiu a čas skutočnej náprave – rokovaniam o posilňovaní spoločných pravidiel – utápajú sa v panických rozpočtových škrtoch a silnejúcom ekonomickom nacionalizme.

Komentár bol uverejnený v denníku Pravda

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA