Úsilie o lepšiu budúcnosť Balkánu

Boris Tadić, srbský proreformne orientovaný prezident, s ktorým som sa stretla minulý štvrtok, bol pri našom stretnutí dobre naladený a mal pre to svoje dôvody. Práve keď som pristávala v Belehrade, sa svet dozvedel o zatknutí Ratka Mladića. Najhľadanejší muž Európy sa dostal za mreže a teraz čelí súdnemu procesu v Haagu za zločiny proti ľudskosti. Tadić mi povedal, že dolapením Mladića sa jeho krajina priblížila k tomu, aby v dnešnej Európe zohrávala svoju plnú úlohu. Súhlasila som.

Dolapenie Mladića je dôležité z dvoch veľkých dôvodov. Po prvé pripomína masovým vrahom, nech sú kdekoľvek, že svet sa nebude nečinne prizerať ich zločinom. Spravil sa ďalší krok k tomu, aby na svete prevládla spravodlivosť nad útlakom.

Druhým dôvodom je skutočnosť, že týmto dolapením sa posilňuje skutočná nádej na trvalý mier na Balkáne. Čoskoro uplynie sto rokov odo dňa, keď v Sarajeve padli výstrely, ktorými sa začala prvá svetová vojna. Od tej doby (a vlastne aj celé roky predtým) bolo slovo „Balkán“ synonymom pre rozdelenie, svár a násilie. Nemáme istotu, že táto doba sa už skončila, ale vytvoril sa priestor, v ktorom môžu politika a dialóg nahradiť krviprelievanie.

Hneď po zadržaní Mladića médiá často upozorňovali na skutočnosť, že sa tak udialo práve v deň, keď som sa mala stretnúť s prezidentom Tadićom. Po tom, ako som sa oboznámila s okolnosťami zatknutia, môžem s istotou povedať, že táto súvislosť je úplne náhodná. Náhodná však nie je spojitosť medzi Tadićovou snahou voviesť Srbsko do Európskej únie a jeho naliehanie, aby sa odstránila škvrna, ktorá na Srbsku prischla v dôsledku činov jeho vodcov v deväťdesiatych rokoch.   Tadić je odhodlaný využiť vlnu demokracie, ktorá zmietla komunistické, nacionalistické a fašistické krutovlády vo zvyšku Európy.

Mojou úlohou je podporiť ho v tomto úsilí – a pomôcť aj ďalším krajinám pri dosahovaní rovnakého cieľa. Vzhľadom na to, že v tomto roku sa (ako dúfame) ukončia prístupové rokovania s Chorvátskom a v nasledujúcom roku sa pravdepodobne začnú rokovania so Srbskom – prípadne aj s Čiernou Horou – je možné vyhlásiť, že tento proces naberá na obrátkach. Pred ôsmimi rokmi sa EÚ v Solúne dohodla, že do Únie prijme všetky krajiny tohto regiónu, ak budú spĺňať jej normy.

Nikdy sme neočakávali, že tento proces prebehne rýchlo alebo jednoducho. Rany z minulosti potrebujú čas na zahojenie. V celom regióne je ešte veľa nedoriešených otázok. Ale nádej na pripojenie sa k EÚ a jej ideálom a prosperite je silnou motiváciou na preklenutie starých rozdielov. Minulý september hrozilo, že Organizácia Spojených národov prijme rezolúciu v súvislosti s  pretrvávajúcim sporom medzi Srbskom a Kosovom. Pozvala som vtedy prezidenta Tadića do Bruselu a pri pracovnej večeri sme o tejto otázke súkromne diskutovali . Domov sa vrátil s tým, že prijal zmeny, ktoré boli prijateľné pre celé Valné zhromaždenie OSN. Môj tím teraz pomáha pri rozhovoroch medzi Srbskom a Kosovom o praktických každodenných záležitostiach.

Začiatkom mesiaca som presvedčila Milorada Dodika, vodcu bosnianskych Srbov, aby stiahol svoju vyhrážku, že vypíše referendum, čo by mohlo vyvolať nový konflikt. Teraz sa usilujem o zníženie napätia v Albánsku.

Vo všetkých týchto prípadoch staviame na skúsenostiach získaných v minulých dvoch desaťročiach. V Bosne a Hercegovine sme zasiahli príliš neskoro, ale keď sme tak konečne urobili, vojenskí velitelia ako Rupert Smith a diplomati ako Richard Holbrooke využili moc medzinárodného spoločenstva na ukončenie bojov. Následne sa európski predstavitelia ako Javier Solana, Carl Bildt, Paddy Ashdown a Bernard Kouchner postupne zasadili o to, že spory sa presunuli z bojísk do rokovacích sál.

Zostáva ešte veľa práce. Členstvo v EÚ neudeľujeme – a ani by sme nemali – ľahko. Vyžadujeme úplnú demokraciu, otvorené hospodárstvo, nestranný výkon spravodlivosti a zamedzenie korupcii. Tlak z našej strany, ako aj praktická pomoc už prispievajú k zlepšeniu. Najsilnejší tlak však prichádza zvnútra, od ľudí, ktorí chcú zmeniť svoju krajinu a svoj život. Konečným cieľom potom nie je iba členstvo v EÚ, ale aj omnoho lepší prístup k medzinárodným investíciám a vytvorenie možností na podnikanie a rast – toto všetko je v danom regióne veľmi potrebné.

Zlu, ktoré ľudia páchajú, dávajú noviny veľký priestor. Dobro sa však často ukryje do krátkeho zastrčeného odseku, alebo sa nespomenie vôbec. Málokto vie, čo všetko urobili prezident Josipović a premiér Kosor pre transformáciu Chorvátska, alebo o tom, ako sa spolu s Borisom Tadićom usilujú vyrovnať s následkami konfliktu medzi Srbskom a Chorvátskom. Očakávam, že prezident Tadić preukáže rovnakú odvahu a veľkorysosť aj pri riešení ešte zložitejšej záležitosti, ktorou je otázka Kosova. Viem, že v Prištine má ochotných partnerov.

Situáciu v tomto regióne by sme si nemali idealizovať. Rozdiely pretrvávajú. Politika môže zlyhať. Opäť by mohlo zavládnuť násilie. A nemali by sme ani zalomiť rukami a uchýliť sa k pesimizmu. Prakticky každý, s kým som sa počas svojich návštev rozprávala, si želá, aby EÚ zohrávala aktívnejšiu úlohu. Odpovedám im, že to s radosťou spravíme. Ale musím im povedať aj to, že existuje niečo, čo nie je v našich silách. Vodcovstvo – vízia budúcnosti a ochota podstúpiť pre ňu riziko – je tou tajomnou prísadou, ktorá sa nedá poskytnúť zvonka.

Aristoteles povedal, že štát je morálna entita. Na jeho transformáciu je potrebné morálne vodcovstvo. Existuje reálna nádej, že sa s ohľadom na možné členstvo v EÚ práve tento druh vodcovstva začína šíriť po celom Balkáne. Výzva pre nás, hoci náročná, je prispieť k tomu, aby pretrvalo.

Catherine Ashtonová je vysokou predstaviteľkou Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a podpredsedníčkou Európskej komisie.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA