Von zo škatule

Predpokladajme, že programové vyhlásenie má aj u nás váhu, ktorá takémuto dokumentu prislúcha. Čo nám povie o postoji krajiny k európskej integrácii?

V roku 2006 spočívalo podľa vtedajšieho programového vyhlásenia základné pravidlo v „súlade postupujúcej európskej integrácie s dôslednou obhajobou národných a štátnych záujmov.“ Nie že by jedno aj druhé nebol legitímny prístup k európskej agende, ktoré vždy v EÚ koexistovali a ich mix udáva jej dnešnú podobu. Hľadať medzi nimi „súlad“ znamenalo, že táto programová téza bola predovšetkým bezobsažná. Aj vlk sýty, aj koza celá. Nuž, boli sme v EÚ dva roky.

Dnes vláda takúto ambíciou nemá, chápe, že oba procesy môžu existovať paralelne. Jej aktuálne vyhlásenie sa však rozrástlo o niektoré nové prvky, a to aj v porovnaní s volebným programom Smeru. Ide hlavne o deklarovanú snahu o zlepšenie vnútroštátnej koordinácie tvorby a implementácie stratégií EÚ s ústrednou úlohou MZV.

Ak niečo potrebuje prevetrať, tak je to práve tento základný mechanizmus interakcie SR – EÚ. Na škodu by iste nebola väčšia transparentnosť a otvorenosť voči verejnosti. Smer tu sľubuje prizvať k tvorbe európskych právnych noriem sociálnych partnerov, možno by sa ale predsa len dalo načrieť aj za tento okruh, o ktorom premiér sám hovorí, že ho nechce používať „ako figový list“.  

V programovom vyhlásení sa tiež dozvedáme, že „dlhodobou prioritou zostáva zároveň posilňovanie euroagendy vo všetkých rezortoch …“ Nevedno prečo „zostáva“, pretože takýto zámer badať v programových dokumentoch Smeru i bývalých vlád po prvýkrát. Tak či onak, pri príprave slovenského predsedníctva, ktoré – aby to bolo ešte zábavnejšie – musí táto vláda celé pripraviť pre vládu budúcu, sa to bez posilňovania neobíde, škrty – neškrty.  

Pracovný plán druhej Ficovej vlády tiež informuje občana, že „prioritnú pozornosť“ si zasluhujú nie epizodálne a sektorové ale „strategické a prierezové otázky v EÚ“. Ako inak, strategickou a prierezovou je predovšetkým výdavková strana nového rozpočtového rámca. Príjmová nie že by sa nás netýkala, ale asi nie je ničím o čom sa treba rozširovať. Inými slovami, vláda sa bude okrem tradičných priorít (čerapnie štrukturálnych fondov a poľnorozpočtu) cieliť na dosiahnutie „optimálnej rozpočtovej pozície“ pre Slovensko. To, že treba hľadať pozíciu "optimálnu", vedela aj vláda Ivety Radičovej a jej programové vyhlásenie. Zjavne je to taká, pri ktorej nás nezaujíma akou formou peniaze do rozpočtu tečú, pokiaľ k nám viac pritekajú ako odtekajú.

Ako bývalá tak aj nová vláda sa odvolávala na know-how z doterajšieho čerpania ako na studnicu riešení pre zlepšenie používania fondov EÚ. Dostať sa k analýze čo sú hlavné problémy nemôže byť ťažké, ak existuje záujem. Technické problémy byrokratického charakteru sú ale až sekundárnym problémom za prvým, ktorým je politické nakladanie s európskymi nástrojmi finančnej pomoci.

Programové dokumenty vlád sa vo vzťahu k EÚ vyznačujú aj zdanlivým nepochopením úlohy Národnej rady v procese interakcie s EÚ. Radičovej vláda chcela „monitorovať všetky legislatívne aj nelegislatívne návrhy EK tak, aby NR SR vedela využiť svoje práva, ktoré je vyplývajú z Lisabonskej zmluvy“. Po prvé, vláda nemá čo monitorovať pre Národnú radu. Vláda musí každý návrh rozpracovať s pozíciami a mechanizmom, ktoré k tomu patria. Monitorovať má sama Národná rada. Po druhé, nemusí ani až tak monitorovať, keďže všetky návrhy dostáva priamo z Komisie a je na nej – špeciálne na výbore pre európske záležitosti (a jeho odbornom aparáte) – ako je schopná spracovať stanovisko a komunikovať s ostatnými parlamentmi.

Nová vláda zase avizuje, že chce v záujme širokej politickej podpory v strategických europolitikách v súlade s Lisabonskou zmluvou „pôsobiť v tesnej súčinnosti s Národnou radou“. Ústavne tu pritom nejde o žiadnu dobromyseľnú súčinnosť, výbor pre európske záležitosti schvaľuje mandát pre rokovania premiéra aj ministrov na úrovni EÚ. To, že ide v našich podmienkach o zväčša zanedbateľnú formalitu je vec praxe a úrovne emancipácie legislatívneho zboru.

Odhliadnuc od detinského sebatitulovania sa čoby „vláda istôt“ sa rétorika o vzťahu k EÚ dá považovať za malý progres. Týka sa to aspoň prostého uznania spoluzodpovednosti za vývoj EÚ a za priblíženie sa k spoločným cieľom. Pozitívne sa dá hodnotiť aj preferovanie spoločného postupu členských krajín a európskych inštitúcií pri rozhodovaní o pravidlách fungovania EÚ a ochota otvoriť mechanizmus interakcie SR-EÚ pre revíziu.

Hrať na istoty v čase, keď sa otriasajú základné pravidlá, však nestačí v ničom. Čo Európa od svojich konštitučných dielikov potrebuje, je prestať myslieť v kategóriách istôt starých výdobytkov. Vymaniť sa z povestnej škatule, v ktorej sa myslí tradične (a národne). Sme v časoch, kedy musia autority akéhokoľvek druhu v prvom rade nanovo tvoriť a inšpirovať. Aj dnešné (skúšané) istoty a pravidlá boli totiž kedysi vysoko inšpirujúce idey, ktoré rúcali staré istoty národných hraníc a závislosti jedine na vlastnej sile.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA