Výsluch jednej Komisie

Európsky parlament mal v januári možnosť využiť jednu zo svojich najvýznamnejších právomocí – prevetrať ľudí, ktorých do Bruselu vyslali vlády členských štátov aby tam zastupovali európske záujmy. Ako využil 81 hodín čistého času výsluchov?

Na nejednom nádejnom členovi novej Európskej komisie bolo badať nervozitu. Viac u tej polovice z nich, ktorá touto procedúrou ešte neprešla. Inštruovaní predsedom Komisie José Manuelom Barrosom nepovedať na poslednú chvíľu verejne nič, „čo by mohlo byť použité proti nim“ a najlepšie obmedziť verejné vystúpenia úplne, čakali, kedy príde ich čas.  

Ak aj nič iné, príprava na híringy v Európskom parlamente urýchľuje „aklimatizáciu“ komisárov v nových rezortoch. Tie si nie len že zväčša nevybrali, ale v niektorých prípadoch sa im ani nikdy nevenovali. Keďže už na vypočutí musia preukázať slušnú znalosť svojho portfólia, šetrí to čas. Ten je vzácny, veď Komisia mešká s nástupom už viac ako štvrť roka.

Ako sa počas 81 hodín vypočúvania zhostil Parlament svojej úlohy? S výsledkom jedna osoba cez palubu by sa mohlo zdať, že je to pre Barrosa lepší výsledok ako pred piatimi rokmi, keď musel jedného poslať domov, druhú stiahla vlastná krajina a tretiemu vymeniť portfólio. Poslanci ale nikoho nešetrili.

Híringy majú v zásade slúžiť na dve veci. Po prvé, pre poslancov predstavujú jedinečnú príležitosť vydupať si od konkrétneho komisára ústupky v tej či onej oblasti. Po druhé, má EP samozrejme povinnosť preveriť odbornú spôsobilosť kandidáta vykonávať svoj úrad a ako aj jeho osobnú integritu.

Pokiaľ ide o prvý bod, ako mantra sa híringami niesli prísľuby komisárov užšie spolupracovať s Európskym parlamentom nad rámec zaužívaných postupov. Maroš Šefčovič (dezignovaný slovenský komisár pre medzi-inštitucionálne vzťahy) musel na híringu doslova brániť v zmluvách zakotvenú právomoc Európskej komisie na legislatívnu iniciatívu. Je faktom, že zmluva z Lisabonu posilňuje implicitnú legislatívnu iniciatívu Európskeho parlamentu. Šefčovič však musel odpovedať i na to, čo chce robiť proti tomu, aby Komisia využívala svoje riadne právo v určitých špecifických prípadoch Parlament obísť (tzv. delegované akty). Ako ústretové gesto ale prisľúbil, že namiesto posielania správ poslancom bude radšej chodiť na stretnutia ich výborov a pracovných skupín, na ktorých sa bude hovoriť o legislatívnom pláne Komisie.

So zhodnotením spôsobilosti je to už komplikovanejšie, lebo do hry vstupuje politikum.  Jedno z poučení by mohlo znieť – nezačínať politický hon na hlavu dezignovaného komisára, ak svoje dôvody (udržať rovnováhu síl) skrývate, za tvrdenie, ktoré stojí na neistom základe. Reč je o EPP a slovenskom komisárovi obvinenom z xenofóbie. Ľudovcom nepridalo, že nešlo o oficiálny dokument OBSE, ako sa sprvu prezentovalo. Dokonca i autor textu, z ktorého bol sporný citát, verejne prehlásil, že práve strana Fidesz (člen EPP, strana J. Szájera, koordinátora výpadu frakcie proti Šefčovičovi) by mala skôr pozrieť do vlastných radov, ak je reč o anti-rómskej rétorike. Suma sumarum z toho EPP nevyšla najlepšie, pretože – ako sa ukázalo – v štúdiu podkladov si nedali pozor ani pri svojej podpredsedníčke Rumjane Želeve, ktorej majetkové priznanie nakoniec predsa len nebolo celkom kóšer.

Ako nereagovať na pochybnosti o svojej nominantke do Komisie názorne predviedol bulharský premiér Bojko Borissov. Dourážal druhú (socialisti) a tretiu (liberáli) najväčšiu politickú frakciu v Európskom parlamente a vyhlásil, že „telefonoval s každým, s kým bolo treba, aby presvedčil o tom, že máme dobrú kandidátku“. Slovenský premiér sa oproti tomu obmedzil „iba“ na tradičnú maďarskú kartu s ešte tradičnejším presahom na domácu politickú scénu. 

Pre slovenskú politickú kultúru plynie z híringov ešte jedno cenné ponaučenie. V našich končinách nie sme celkom zvyknutí na tak dôkladnú kontrolu ľudí mieriacich na najvyššie posty. Ak niekto chce byť napríklad americkým prezidentom, musí si byť vedomý, že prečítajú všetky jeho stredoškolské eseje. Aj medzi riadkami. U nás nie je problém, aby sa stal sudcom Ústavného súdu niekto, kto bol trestne stíhaný. Preto si azda do budúcnosti ľudia na Slovensku s vysokými (euro)ambíciami dvakrát premerajú svoje konanie a zvážia výber slov.  

Sympatické je, že „grilovanie“ komisárov pritiahlo nevšednú pozornosť médií a záujem verejnosti, ktoré sú inokedy k dianiu v Bruseli vlažné. Na vysvetlenie sa núkajú dva dôvody. Po prvé, predstavenie režírované vo veľkom štýle kombinuje v sebe národný i európsky prvok. Každá krajina vysiela „toho svojho/tú svoju“, na ktorých sa pozerá celá Európa. No a popri sledovaní o výkonu „nášho/našej“ sa trochu odlesku a pozornosti ušlo i „cudzím“, lebo však treba porovnať. Okrem toho je vždy divácky príťažlivé, ak sa mocní muži a ženy Európy, ktorí rozkazujú nadnárodným korporáciám a napomínajú národné vlády, ocitajú v pozícií školáka na skúške. 

Nepremeškajúc príležitosť, europoslanci na komisároch odskúšali kam až možno s novými právomocami z Lisabonu zájsť a oddávali sa rastúcemu sebavedomiu, s ktorým bude musieť nastupujúca Komisia počítať. Hoci de jure hlasuje europarlament iba o Komisii ako celku, neostýcha sa jednotlivo si vynútiť odchod nepohodlných, ani žiadať možnosť vysloviť konkrétnemu komisárovi nedôveru v priebehu mandátu.

Na híringoch si členovia EP vypočuli nepočetne mnoho prázdnych a naučených fráz, lepšie ale vždy zhodnotili tých kandidátov, ktorí mali akú-takú víziu a zobrali na seba riziko vyjadriť na kladené otázky vlastný názor. Pravdou však tiež je, že ak by mali komisári konať podľa toho, čo všetko na vypočutiach označili za svoju prioritu, necelých päť rokov v úrade sa javí ako mimoriadne málo času.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA