Z cudzieho krv netečie?

Minule sme dospeli k neradostnému záveru, že európsky koláč bude menší. Ako si ho však podelíme? A neuniká nám v týchto diskusiách niečo podstatné?

O tom, aký veľký asi bude európsky koláč, sme hovorili minule. Zásadnou otázkou nie je len veľkosť európskeho rozpočtu, ale aj jeho rozdelenie. Vzhľadom na nezmysly a polopravdy, čo v diskusii opakovane zaznievajú, je potrebné zopakovať: „rozdelenie“ neznamená, ktorý „európsky byrokrat“ bude môcť utratiť akú časť, ale prevažne koľko peňazí sa vráti do ktorých členských krajín, a v akej podobe. Rozdelenie celého balíka medzi jednotlivé politiky sa totiž neodvíja len od definovania spoločných záujmov, a úvah o najefektívnejšom použití spoločných zdrojov, ale aj od „národných záujmov“. Priority členských krajín často kopírujú oblasti, v ktorých dokážu čerpať viac prostriedkov.

Nech už si myslíme o súčasnej podobe poľnohospodárskej politiky čokoľvek, od začiatku novembra je zrejmé, že sa s ňou nič zásadné diať nebude. Ak odpočítame administratívne výdavky a peniaze určené na zahraničnú politiku EÚ a vnútornú bezpečnosť, ostáva približne polovica rozpočtu, ktoré treba podeliť medzi regionálnu politiku, a oblasti ako podpora výskumu a vývoja, konkurencieschopnosti, vzdelávania, digitálnej agendy, atď. Inak povedané, medzi opatrenia postavené na princípe „solidarity“ (či posilňovaní súdržnosti) a opatrenia postavené na princípe „excelentnosti“ (posilňovaní konkurencieschopnosti). Alebo ešte inak, viac zjednodušene, no názornejšie: medzi kasičku pre tých, ktorí zaostávajú, a kasičku pre tých naozaj najlepších.

Nové členské krajiny, vrátane Slovenska, patria samozrejme prevažne medzi tých pomalších. Nie náhodou sa stretli v Skupine priateľov kohézie, žiadajúcej zachovanie „solidarity“ a čo najväčšieho rozpočtu pre regionálnu, kohéznu politiku. Ich univerzitám, firmám, inštitúciám… síce teoreticky nič nebráni participovať na iných európskych programoch, existujú však objektívne dôvody, prečo sú menej aktívne a úspešné (a empíria ich potvrdzuje).

Hoci „priatelia kohézie“ oprávnene argumentujú, že posilňovanie súdržnosti, rýchlejšie napredovanie zaostávajúcich regiónov je v konečnom dôsledku výhodné pre všetkých, tento boj prehrajú. Nie len preto, že politická váha je na strane hlavných prispievateľov. Svoju pozíciu oslabili početnými príkladmi zlého riadenia, či zneužívania európskych fondov.

Na papieri možno výsledok nebude vyzerať tak zle. Regionálna politika si možno na budúcich sedem rokov zachová podiel na európskom rozpočte, diabol však bude ukrytý v detailoch. Prvým je kategória takzvaných „tranzitívnych regiónov“ – regiónov, ktorých HDP per capita presahuje hranicu 75% európskeho priemeru (pod ňou sú „menej rozvinuté regióny“), je však nižšie, než 90%. Mapa názorne napovie, že takto sa na špecifickú formu regionálnej pomoci kvalifikuje mnoho regiónov z východného Nemecka, Francúzska a Španielska. Bez snahy hodnotiť, či ide o správny krok, možno konštatovať, že trochu premieša čísla kto koľko dá, a kto dostane.

Druhým detailom je podmienenie financovania v rámci kohéznej politiky – makroekonomická kondicionalita, teda naviazanie eurofondov na plnenie rozpočtových záväzkov, a súčasne ich prísnejšie previazanie s konkrétnymi cieľmi. Odhliadnuc od miery (i)racionality v súčasnom európskom prístupe k fiškálnej politike, druhá časť môže znieť rozumne. Európske peniaze by mali slúžiť na napĺňanie spoločných cieľov a priorít, nie ako príručná kasička pre živenie korupcie, a almužny oblastiam, na ktoré nechceme dať z národných peňazí (vzdelávanie, výskum, aktívna politika zamestnanosti…) Čistým výsledkom však môže byť, že sumy, ktoré vyzerajú uspokojivo na papieri, sa nemusia premietnuť do reality. Mnoho bude závisieť od úprimnej snahy jednotlivých členských krajín. A tomu sa mnohé – vrátane Slovenska – zatiaľ nenaučili. Spôsob nakladania s prostriedkami z európskych fondov sa často akoby riadil heslom „z cudzieho krv netečie“ (v tomto prípade modifikované na „z nemeckého krv netečie“).

Opäť, podčiarknuté a sčítané: koláč bude menší. Deliť si ho bude viac krkov. A podmienky, aby sme si mohli odhryznúť, budú tvrdšie. A to nás privádza k nepríjemnej otázke, na ktorú sa pozrieme nabudúce: musí byť spoločný rozpočet rukojemníkom partikulárnych záujmov?

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA