Zákaz burky nerieši podstatu problému

Extrémna pravica slávi v západnej Európe návrat k moci. V čase krízy a sociálneho napätia nie je pre mladých a sympatických lídrov problém presvedčiť verejnosť o tom, že za všetko zlé môžu imigranti a islam, najlepšie oboje.

 „Mariam, ktorá nikdy predtým nebola v reštaurácii, spočiatku pripadalo zvláštne sedieť v preplnenej miestnosti s toľkými cudzincami a nadvihovať svoju burku, aby si dávala kúsky jedla do úst…. na svoje prekvapenie ale zistila, že burka bola upokojujúca. Bola ako jednosmerné okno. Vo vnútri bola pozorovateľom, oddeleným od skúmavých pohľadov cudzincov. Už sa viac nebála, že by ľudia vedeli jedným pohľadom o všetkých hanebných tajomstvách z jej minulosti.“ 

úryvok z knihy Tisíc žiarivých sĺnk, Khaled Hosseini

V septembri tohto roku francúzsky Senát presvedčivo, v pomere hlasov 246 ku 1, schválil nový zákon, ktorý okrem iného v krajine s najväčšou moslimskou komunitou v západnej Európe zakazuje používať burku a nikáb, teda tradičný arabský odev zahaľujúci ženské telo a tvár. Za porušenie zákazu sa bude udeľovať peňažná pokuta. Ich príklad by malo čoskoro nasledovať Belgicko. Paradoxne totiž v krajine, kde sa poslanci nevedia dohodnúť prakticky na ničom, sa pre zákaz burky podarilo zabezpečiť dostatok hlasov v tamojšom parlamente.

Zdá sa, že o prijatí zákazu rozhodli vo Francúzsku najmä tri faktory. Podľa zástancov nového zákona, ktorý vojde do platnosti pravdepodobne budúcu jar, je jednou z jeho najväčších výhod liberalizácia žien. „V našej krajine nemôžeme akceptovať, aby boli ženy väzenkyňami za maskou, odrezané od všetkého sociálneho života, zbavené akejkoľvek identity,“ povedal francúzsky prezident Nicolas Sarkozy.

Vo Francúzsku, kde žije takmer šesť miliónov moslimov, chodí ale plne zahalených len približne 1900 z nich. Asi nikto neočakáva, že tieto ženy- najmä ak sú skutočne pod despotickým diktátom svojich manželov ako to prezentujú poslanci – teraz, keď dostali zákaz nosiť burku, ju slávnostne vyhodia do vzduchu a za zvukov piesne Respect opustia svoj domov nezahalené. 

Pravdepodobnejší scenár je, že spoločnosť začne tieto ženy- z nich paradoxne mnohé sú Francúzky, ktoré pri sobáši prestúpili na islam a burku nosia dobrovoľne- ostrakizovať. Dôkazom je nedávny prípad 63- ročnej francúzskej učiteľky na dôchodku, ktorá v nákupnom centre napadla mladú zahalenú ženu a snažila sa  jej strhnúť z hlavy závoj so slovami, že sa jej zdá „neprijateľné, aby niekto nosil nikáb v krajine ľudských práv“. Argumentovala pritom zákazom žien nosiť burku. Francúzski poslanci tak prijatím zákona nechtiac podporili to, aby sa moslimské ženy stali ventilom náboženskej intolerancie. Paradoxom je, že za závojom sa skrývala Francúzka, ktorá konvertovala, a po tomto incidente sa rozhodla odísť so svojim manželom do Saudskej Arábie. 

Vďaka novému zákonu zároveň hrozí, že „ženy, ktoré boli doposiaľ väzeňkyňami skrytými pod svojimi závojmi budú najnovšie väzeňkyňami vo svojich vlastných domoch,“ výstižne poznamenal v relácii BBC The Doha debates politický editor časopisu New Statesman Mehdi Hasan. Citoval pritom prípad jedného talianskeho páru, kde po tom, čo zahalená žena dostala pokutu 500 eur, jej nezamestnaný manžel prehlásil, že odteraz sa jeho žena bude zdržiavať už len doma s vysvetlením, že nevie, kde zoženie prostriedky na pokutu a druhý taký trest si už nemôže finančne dovoliť.  

Zdá sa preto, že nový zákon danej skupine žien skôr uškodí ako pomôže. Nehovoriac o tom, že keďže nový zákon platí aj pre cudzincov, klesne vo Francúzsku počet návštevníkov z krajín Blízkeho a Stredného východu, ktorých nie je málo.

Odhliadnuc od faktora ženskej emancipácie je nový zákon podľa vyjadrení poslancov francúzskeho parlamentu úmyslom oddeliť náboženstvo od štátu a integrovať moslimské obyvateľstvo. Zákazom burky sa však problémy vzájomného spolužitia nevyriešia. Naopak, budú pôsobiť ako voda na mlyn pre extrémne póly francúzskej spoločnosti- radikálnych moslimov a nacionalisticky ladených Francúzov, kde na jednej strane stojí hnev a na druhej strane strach.

A práve strach a využitie jeho politického potenciálu je možné vnímať ako tretí dôvod zavedenia tohto zákona.

V už spomínanej relácii BBC The Doha Debates venovanej diskusii o burke proti sebe stáli dva tábory- jeden za a jeden proti zákazu vo Francúzsku. Zástancami nového zákona boli francúzsky poslanec a kanadská aktivistka s arabskými koreňmi. Dalo by sa čakať, že hlavným argumentom na vysvetlenie zákazu budú ženské práva. Francúzsky poslanec však po celý čas hovoril najmä o svojej neistote z toho, že keď hovorí so zahalenými osobami, nevie s kým presne má dočinenia a kanadská aktivistka sa obávala bezpečnostnej hrozby, ktorú podľa nej tieto zahalené ženy predstavujú. Sú totiž „potenciálnymi samovražednými atentátničkami“. Tieto obavy západnému svetu po udalostiach 11. septembra a následne po dvoch bombových útokoch na európskej pôde a niekoľkým zmareným pokusom nemožno vyčítať. Problémom však je ak sa tento strach snažia využiť politické strany a budujú na nich svoju kampaň.

V západnej Európe je 11 krajín s pomerne veľkou moslimskou menšinou. Z toho v Nemecku sa tamojší poslanci a vedúci predstavitelia čoraz častejšie vyjadrujú o moslimoch ako o občanoch druhej kategórie; v Holandsku vznikla menšinová vláda s podporou nacionalistickej strany Geerta Wildersa, ktorý čelí súdu za šírenie náboženskej neznášanlivosti a prirovnáva Korán ku knihe Mein Kampf; v škandinávskych krajinách Dánsko a Švédsko zaznamenali nedávno proti imigračne ladené strany nárast popularity; Taliansko hovorí otvorene o priamej deportácii nelegálnych imigrantov späť do Afriky a Švajčiarsko zakázalo stavať minarety.

Áno, prisťahovalectvo je problém, a ten treba riešiť. Hlboko zakorenené predsudky však nemožno odstrániť jednoducho tým, že sa zakáže jednej časti spoločnosti odlišovať sa odevom. Strhnutím šatky nedôjde k zázračnému prerodu a integrácii. Hlavným faktorom zmeny ostávajú vzdelávanie a rovnosť, a to na oboch stranách spoločnosti.

Za nárast populizmu a úspech radikálnych pravicových strán totiž môže chudoba imigrantov a kriminalita v rovnakej miere ako neznalosť európskych občanov- čo napokon dokazuje aj prípad samotnej burky. Hoci nie je nikde v Koráne prikázané ju nosiť, politikom sa podarilo „predať“ jej zákaz aj na základe toho, že ju označili za náboženský symbol.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA