Otravní Valóni

Kanadský premiér síce do Bruselu príde, no žiadna obchodná dohoda sa pravdepodobne podpisovať nebude. Za všetko môžu otravní Valóni a neprezieravé rozhodnutie Junckera.

Tak nejak by sa dala zhrnúť oficiálna, nekorektná verzia (zatiaľ) posledného dejstva ságy CETA. Niektorí vraj ešte stále dúfajú v „dobrý koniec“, no pravdepodobnosť podpisu dohody tento týždeň klesá každou hodinou.

Je príťažlivé zvaliť vinu na nechápavých Valónov a taktickú chybu Jean-Claude Junckera. No intelektuálna poctivosť si vyžaduje analýzu minimálne na troch úrovniach: lokálno-politickej, inštitucionálnej, a v rovine širšieho politického kontextu.

Stranícke hry

S pomerne veľkou dávkou určitosti môžeme tvrdiť, že za postojom valónskeho regionálneho parlamentu je aj lokálna stranícka politika. Valónsku vládu vedú socialisti, ktorí si odporom voči CETA chránia voličský priestor pred radikálnejšou ľavicou. Živením konfliktu s federálnou vládou (stredo-pravou) môžu politicky získať.

Je fér, aby bola európska politika rukojemníkom lokálnych straníckych ťahaníc? Nuž, takto položená otázka je zbytočná. Európskou politikou hýbu lokálne/národné kalkulácie politických strán. Presne kvôli takým kalkuláciám nútili nemeckí sociálni demokrati a francúzskí vládni socialisti Junckera, aby prehlásil CETA za „zmiešanú dohodu“ (ergo, dal im kompetenciu spolurozhodovať priamo o jej osude).

Stranícke kalkulácie priviedli Britániu k rozhodnutiu o vystúpení k EÚ. Stranícke konflikty takmer spôsobil, že Slovensko zablokovalo vitálne rozšírenie tzv. druhého eurovalu. Stranícke záujmy sú dôvodom, prečo sa nič dôležité v Európe nerozhodne pred francúzskymi prezidentskými a nemeckými parlamentnými voľbami. A tak ďalej, a tak ďalej.

V niektorých prípadoch tieto stranícke hry kopírujú hlbšie, zásadné spoločenské diskusie, inokedy sú len politickými tancami. Mení to niečo na veci, že môžu zásadne ovplyvniť chod európskej politiky? Nie. A hoc by nás aj roztrhlo od jedu, bude to tak, pokiaľ sa EÚ nestane federáciou so silnou hierarchicky usporiadanými kompetenciami. Ak sa ňou niekedy stane.

Do ktorej z týchto kategórií patrí prípad hlasovania vo Valónsku? Vzhľadom na predchádzajúcu odpoveď je to v zásade sekundárna otázka. No odpoveď naznačíme nižšie.

Inštitucionálny labyrint

„Nie je predsa možné, aby celú EÚ blokoval jeden región“, zaznelo za posledných pár dní nespočetne krát. Nuž, je. Vitajte v inštitucionálnom labyrinte EÚ.

Kľúčovým bodom je otázka, či CETA spadá do výlučnej kompetencie EÚ. V právnej rovine povie už čoskoro rozhodujúce slovo Súdny dvor EÚ – rozhoduje,  či je „zmiešanou dohodou“ podobná zmluva so Singapurom.

V politickej rovine, keď Juncker vyhlásil CETA za zmiešanú dohodu, tušil, že rastie riziko komplikácií. Lenže neurobil to z dlhej chvíle, ani rád. Posilnenie postavenia členských štátov v procese podpisu (vyžaduje sa jednomyseľnosť) a ratifikácie (vyžaduje sa súhlas národných parlamentov) CETA bolo spôsobom, ako predísť odporu zo strany najmä nemeckej a francúzskej vlády. Takže fakt, že dohoda môže ľahko naraziť hneď vo dvoch štádiách, bol pomerne dlho každému známy.

Rovnako známym faktom je, že Belgicko je krajinou, v ktorej môžu byť rozhodnutia na federálnej úrovni ľahko zablokované úrovňou regionálnou. Viniť z toho Wellingtona je asi trochu prehnané. No prekvapenie niektorých európskych politikov je tak trochu neúprimné. Valónska vláda signalizovala svoje výhrady k už istý čas dopredu. Belgický premiér, Európska komisia, kanadská vláda, a ďalší podporovatelia CETA možno verili, že všetko vyrieši dostatočný politický tlak, a na poslednú chvíľu pripojené deklarácie, s neistou právnou silou. V tomto prípade sa, zdá sa, mýlili.

Hŕstka Valónov

Napokon, v analýze nemožno abstrahovať od širšieho, politického kontextu. Možno to niekoho prekvapí, no proti obchodnej dohode s Kanadou nie je len „hŕstka Valónov“, spiatočníckych lokalistov, romantických tradicionalistov, atď.

Diskusia o CETA bola mierne v závetrí TTIP, no zazneli v nej mnohé podobné výhrady: možný vplyv dohody na verejné služby, posilnenie ochrany zahraničných investorov na úkor ostatných účastníkov trhu, obmedzenie schopnosti štátov regulovať vo verejnom záujme, negatívne vymedzenie sektorov podliehajúcich dohode a následná „defaultná liberalizácia“, a tak ďalej. A zaznievali z oboch strán (za tú kanadskú napríklad tu, tutu).

Niektoré výhrady mala riešiť revízia dohody – týkala sa najmä úpravy mechanizmu na riešenie sporov medzi investormi a štátmi. Zďaleka však nepresvedčila všetkých (pozri napr. záver zhrnutia tejto rakúskej štúdie). Spomeňme napríklad odbory: v máji vydala európska a kanadská zastrešujúca organizácia päť požiadaviek na zmenu CETA. Súčasný text dohody reaguje, v lepšom prípade, čiastočne na dve z nich. Samozrejme, môžeme ich označiť za romantikov, spiatočníkov či radikálov. Keď to nejde inak, pomôže argumentum ad hominem.

Nebudeme sa teraz púšťať do podrobnej analýzy prínosov a rizík CETA. Možno je CETA skutočne „najprogresívnejšou obchodnou dohodu EÚ“. A možno je práve v tom základný problém obchodnej politiky EÚ. Obmedzíme sa na pár konštatovaní, ktoré ovplyvňujú verejnú diskusiu.

Po prvé, na každý argument o blahodarnom pôsobení dohody na obchod, hospodársky rast či zamestnanosť sa nájde štúdia s omnoho pesimistickejším pohľadom. Podľa rakúskej Bundesarbeiterkammer, CETA prinesie nárast HDP EÚ o neuveriteľných 0,03 – 0,08 percenta. Na ilustráciu: po desiatich rokoch implementácie bude každý z nás o asi dvadsať eur bohatší.

Nech by to bolo aj desaťkrát viac, zásadný je spôsob distribúcie. Rozdelenie prínosov a nákladov liberalizácie medzinárodného obchodu a investícií je nerovnomerné. Politické elity v Európe odsúvali obavy z férovosti distribúcie nákladov a ziskov obchodných dohôd (CETA aj TTIP) na druhú koľaj. Mali stačiť uistenia, že „voľný obchod je v konečnom dôsledku prospešný všetkým“ a deklarácie, pripojené k hlavnému textu, že aplikácia zmluvy nezníži schopnosť regulovať vo verejnom záujme.

Ak by to aj bolo myslené úprimne, nemohlo to stačiť. Ako píše Dani Rodrik, „opozícia voči obchodným dohodám už nie je len o strate príjmov. Štandardné riešenie kompenzáciou nestačí – ak by sa aj uskutočnilo. Je to o férovosti, strate kontroly, a strate dôveryhodnosti elít.“

REKLAMA

REKLAMA