Dve rany pre slovenskú žalobu na kvóty?

Zuzana Števulová vysvetľuje, prečo je pre slovenskú žalobu na kvóty relevantný aj rozsudok Súdneho dvora EÚ v otázke humanitárnych koridorov a čo znamená pre súčasnú európsku azylovú politiku.

V stredu 26. júla zverejnil Súdny dvor Európskej únie niekoľko zaujímavých dokumentov. U nás zožal najväčšiu pozornosť návrh generálneho advokáta Súdneho dvora Yves Botta k slovenskej a maďarskej žalobe proti kvótam na prerozdelenie utečencov. Generálny advokát navrhol zamietnuť slovenskú a maďarskú žalobu v celom rozsahu a nepodporil ani jeden z argumentov prezentovaných v žalobe.

Humanitárne koridory

Na rozsudok Súdneho dvora EÚ musíme ešte pár mesiacov počkať, no pozornému oku by nemali uniknúť ďalšie rozsudky, ktoré Súdny dvor zverejnil v stredu. Tieto rozsudky sa týkajú tzv. humanitárnych koridorov, ktoré zriadilo Chorvátsko v roku 2015. Cieľom Chorvátska bolo umožniť utečencom a migrantom prechod cez svoje územie tak, aby sa dostali na hranice Chorvátska so Slovinskom a pokračovali do ďalšej krajiny EÚ, kde podajú žiadosť o azyl.

Týmto spôsobom sa do Rakúska dostali a požiadali tam o azyl panie Khadija a Zainab Jafari z Afganistanu (C-646/16) a do Slovinska sa dostal a požiadal tam o azyl pán A.S. zo Sýrie (C-490-16).

V Rakúsku aj v Slovinsku však boli tieto žiadosti o azyl zamietnuté s poukazom na to, že v zmysle dublinských kritérií je krajinou zodpovednou za posúdenie ich žiadosti o azyl Chorvátsko. Všetci traja sa proti týmto rozhodnutiam odvolali a príslušné súdy, ktoré preskúmavali napadnuté rozhodnutia, sa obrátili na Súdny dvor Európskej únie so žiadosťou o výklad relevantných ustanovení tzv. nariadenia Dublin III.[1] podľa ktorých sa určuje zodpovednosť členského štátu za preskúmanie žiadosti o azyl. Nás bude v ďalšom zaujímať práve prípad afganských žiadateliek o azyl (C-646/16).[2]

Kto prejednáva žiadosť?

V skratke, Súdny dvor sa v tomto prípade zaoberal výkladom toho, či umožnenie takéhoto humanitárneho prechodu v čase mimoriadneho príchodu neočakávane veľkého počtu žiadateľov o azyl za účelom podania žiadosti o azyl v inom členskom štáte Chorvátskom, založilo jeho zodpovednosť za prejednanie žiadosti o azyl dotknutých štátnych príslušníkov tretích krajín.

Na účely tohto článku sa nebudem podrobne zaoberať jednotlivými predpismi, ktoré boli predmetom výkladu, ale tým, ktorí sa zaujímajú o výklad a uplatňovanie dublinského nariadenia a Kódexu Schengenských hraníc, podrobnejšie štúdium oboch rozsudkov rozhodne odporúčam.

Povedzme si len, že Súdny dvor rozhodol, že aj v takej situácii, akej čelilo Chorvátsko v roku 2015, sa uplatňujú právne predpisy Európskej únie v oblasti migrácie a azylu a teda Chorvátsko sa umožnením vstupu a prechodu týchto štátnych príslušníkov tretích krajín nezbavilo svojej zodpovednosti za prejednanie ich žiadostí o azyl a ostatné členské štáty sa môžu tejto zodpovednosti domáhať.

Krátka odbočka – v rovnaký deň Súdny dvor rozhodol aj o inej predbežnej otázke, ktorá sa týka plynutia lehoty na podanie dožiadania o späťvzatie žiadateľa do zodpovedného členského štátu a možnosti domáhať sa uplynutia tejto lehoty zo strany žiadateľa[3], čo je tiež potrebné zobrať do úvahy.

Zásadné pre slovenskú žalobu

Pre kontext slovenskej a maďarskej žaloby proti kvótam však môže byť mimoriadne zásadné pozrieť sa na odôvodnenie Súdneho dvora, ktorý tento poskytol v §95 – §100 predmetného rozsudku. V tejto časti Súdny dvor totiž vymenoval, aké nástroje má Európska únia k dispozícii, ak je jeden z členských štátov zaťažený príchodom neprimerane veľkého počtu žiadateľov o azyl, čo by malo byť dostatočné na zvládnutie mimoriadnej situácie v rámci existujúcej únijnej legislatívy.

V prvom rade Súdny dvor poukazuje na to, že členské štáty mali možnosť využiť ustanovenia smernice o dočasnej ochrane[4], ktorá bola prijatá s cieľom riešiť hromadný príchod vysídlených osôb do Európskej únie. Táto smernica však nebola nikdy použitá.

Ďalej Súdny dvor poukazuje na to, že článok 78 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ umožňuje Rade Európskej únie na návrh Európskej komisie a po porade s Európskym parlamentom prijať dočasné opatrenia v prospech jedného alebo viacerých členských štátov, ktoré sa ocitli v núdzovej situácii charakterizovanej náhlym prílevom štátnych príslušníkov tretích krajín. V ďalšom bode Súdny dvor priamo odkazuje na to, že Rada tak už prijala na základe článku 78 ods. 3 ZFEÚ rozhodnutie (EÚ) 2015/1523 zo 14. septembra 2015 o zavedení dočasných opatrení v oblasti medzinárodnej ochrany v prospech Talianska a Grécka (Ú. v. EÚ L 239, 2015, s. 146) a rozhodnutie (EÚ) 2015/1601 z 22. septembra 2015 o zavedení dočasných opatrení v oblasti medzinárodnej ochrany v prospech Talianska a Grécka (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 80), teda rozhodnutia, ktoré sú napadnuté slovenskou a maďarskou žalobou na kvóty.

Dve rany

Aj ostatné časti tohto odôvodnenia by stáli za podrobnejší rozbor, pretože dokresľujú, akým spôsobom sa Súdny dvor pozerá na vývoj situácie v roku 2015 a na to, akým spôsobom mali, mohli a v budúcnosti môžu členské štáty postupovať v rámci spoločnej európskej legislatívy v prípade neočakávaného príchodu veľkého počtu utečencov.

To, že Súdny dvor zaradil postup podľa čl. 78 ods. 3 ZFEÚ a rozhodnutia prijaté Radou v septembri 2015 do odôvodnenia svojho rozhodnutia a poukazuje na ne, veľavýznamne naznačuje, ako Súdny dvor o slovenskej a maďarskej žalobe rozhodne. Minimálne z tohto pohľadu to totiž vyzerá tak, že s postupom Rady Súdny dvor problém nemá. Na rozsudok si ale ešte pár mesiacov počkáme a dovtedy môžeme len hádať, či náhodou slovenská a maďarská žaloba na kvóty nedostala v jednu júlovú stredu hneď dve rany. Ja osobne by som na ňu momentálne nestavila.

Zuzana Števulová je právnička a riaditeľka organizácie Liga za ľudské práva

 

Slovenská žaloba na utečenecké kvóty dostala na súde prvú ranu

 


[1] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31, ďalej len „nariadenie Dublin III“)

[2]  Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 2, 12 a 13 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31, ďalej len „nariadenie Dublin III“), ako aj článku 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) (Ú. v. EÚ L 105, 2006, s. 1), zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 610/2013 z 26. júna 2013 (Ú. v. EÚ L 182, 2013, s. 1) (ďalej len „kódex schengenských hraníc“). Zdroj: §1 rozsudku z 26.júla 2017 vo veci C-646/16

[3] Rozsudok z 26.7.2017 vo veci C-670/16

[4] Smernica Rady 2001/55/ES z 20. júla 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov

REKLAMA

REKLAMA