Kedy sa človek stáva utečencom?

V ďalšej časti seriálu "Utečenci a migrácia: Dojmy a pojmy" píše Zuzana Števulová o tom, čo treba na to, aby sa človek z právneho hľadiska považoval za utečenca.

Text je štvrtým v poradí z originálnej série: Utečenci a migrácia: Dojmy a pojmy. Autorka je riaditeľka Ligy za ľudské práva.

 

V predchádzajúcich častiach sme si povedali, aké pojmy sa správne v azylovom a migračnom práve používajú, prečo bol prijatý Ženevský dohovor a aká je história prijímania utečencov na Slovensku. V tejto časti sa bližšie pozrieme na to, kedy sa z človeka stáva utečenec, ako ho spoznáme a kto utečencom nie je.

Človek ako utečenec

Človek sa stáva utečencom v momente, akonáhle splní podmienky definície utečenca v Ženevskom dohovore. To znamená, že utečencom sa človek stáva v momente, ako prekročí hranice svojej krajiny preto, že má opodstatnené obavy z prenasledovania z jedného z piatich dôvodov uvedených v Ženevskom dohovore (rasa, náboženstvo, národnosť, príslušnosť k určitej sociálnej skupine a politické presvedčenie) a pre tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť späť.

Medzinárodné právo teda priznáva utečencom práva bez potreby ďalšieho uznania. Samozrejme, v praxi nikto nemá na čele napísané, že je utečencom a tak štáty musia najskôr v človeku, ktorý k nim prichádza, utečenca „spoznať“. U nás je tento proces inštitucionalizovaný do formy azylového konania – teda do právom upraveného postupu výsledkom ktorého je rozhodnutie o tom či niekto je alebo nie je utečencom (status) resp. či mu udeľujeme alebo neudeľujeme azyl (forma ochrany)[1]. Toto rozhodnutie má deklaratórny nie konštitutívny charakter – človek sa totiž nestáva utečencom preto, že o tom rozhodol štát, ale štát ho uznáva za utečenca preto, že utečencom je. Človek teda je utečencom nezávisle od rozhodnutia konkrétneho štátu, priamo z moci Dohovoru, pričom samotný Dohovor žiadne ustanovenia o tom, aké konanie by mali štáty na identifikovanie utečencov zaviesť, neobsahuje.

 

Utečenci a migrácia: Dojmy a pojmy

 

Skupinové alebo individuálne posudzovanie žiadostí o azyl?

Štáty sa môžu samé rozhodnúť, aké konanie zavedú na identifikovanie utečencov. Limitované sú pri tom svojím právnym rámcom a tiež stanoviskami a odporúčaniami UNHCR k tomu, aké štandardy má azylové konanie spĺňať. Zatiaľ čo azylové konanie v EÚ je pomerne komplikované a podrobne preverujeme každý aspekt výpovede žiadateľa o azyl, mnohé krajiny postupujú inak.

Ako uvádza UNHCR, v skutočnosti je väčšina utečencov na svete uznávaná na skupinovom, nie individuálnom prístupe.[2] Tento prístup sa volá prima facie – „na prvý pohľad“. Najčastejšie sa používa ak nastane situácia, v ktorej je vysídlená veľká skupina ľudí z rovnakého dôvodu. Títo ľudia sú posúdení – v prípade ak neexistuje dôkaz o opaku – ako utečenci skupinovo, teda bez toho aby bolo nutné vykonať s každým z nich individuálne konanie (v ktorom by inak obstáli). Tento prístup sa používa pretože najviac zaťažené štáty jednoducho nemajú kapacity na to, aby z každým jedným prichádzajúcim vykonali individuálne konanie. Ale, tento „skupinový prístup“ môže byť použitý aj v rámci individuálneho azylového konania a to tým spôsobom, že ak vieme, že určitá skupina obyvateľstva je ohrozená určitým prenasledovaním, tak každého jednotlivca, ktorý z tejto skupiny vstúpi do azylového konania, môžeme posúdiť individuálne ako utečenca práve pre tento zdieľaný dôvod, čo môže byť z hľadiska využívania zdrojov oveľa efektívnejšie.

V praxi si to môžeme predstaviť asi tak, že ak vieme, že napríklad sýrska vláda považuje obyvateľov konkrétnej dediny za svojich politických oponentov a preto túto dedinu bombarduje a jej obyvateľov zatýka, zabíja či inak prenasleduje, tak ľudia, ktorí z tejto dediny utečú a hľadajú ochranu v inej krajine by mali byť posúdení ako osoby, ktoré majú opodstatnené obavy z prenasledovania z politických dôvodov (teda preto, že sýrska vláda im pripisuje určité politické názory bez ohľadu na to, či ich skutočne zastávajú a preto ich prenasleduje).

Utečenci podľa Dohovoru a ľudia s nárokom na doplnkovú ochranu

Ak by sme však mali inú skupinu obyvateľov inej dediny, ktorá je ohrozená prebiehajúcou občianskou vojnou v Sýrii bez toho, aby jej ohrozenie bolo dané určitým politickým postojom, náboženstvom alebo iným dôvodom a ľudia, ktorí z tejto dediny utekajú, by u nás žiadali o azyl, mohli by sme skonštatovať, že títo ľudia nie sú utečencami v súlade s podmienkami Ženevského dohovoru. Avšak, bez ochrany by neostali, pretože v EÚ sa udeľuje aj ďalšia forma medzinárodnej ochrany – doplnková ochrana, ktorá chráni ľudí, ktorí sú ohrození vážnym bezprávím. Doplnková ochrana nie je upravená v Ženevskom dohovore, vychádza z práva EÚ.

V praxi je veľmi dôležité rozlišovať medzi ľuďmi, ktorí sú utečencami podľa Dohovoru a ľuďmi, ktorí spĺňajú podmienky pre iný typ ochrany, pretože na ich právne postavenie sa viažu rôzne práva a povinnosti. Nie je prípustné a vhodné, aby sme ľudí, ktorí sú utečencami za utečencov neuznávali a dávali im inú formu ochrany, pretože by to oslabovalo postavenie Dohovoru ako základného medzinárodnoprávneho dokumentu v oblasti ochrany utečencov.

Kto nie je utečencom?

Dôležitou súčasťou definície utečenca sú aj ustanovenia, ktoré hovoria o tom, kto utečencom nie je, kto ním prestal byť a tiež to, kto je z ochrany poskytovanej utečencom vylúčený.

Človek prestáva byť utečencom vtedy, ak dobrovoľne znovu požiada o ochranu štát, ktorého štátne občianstvo má, alebo potom, čo stratil štátne občianstvo ho znovu dobrovoľne nadobudne, alebo v prípade, ak utečenec nadobudne nové štátne občianstvo a nachádza sa pod ochranou tohto štátu. Utečencom prestáva byť človek aj v momente, ak sa dobrovoľne znovu usadí v štáte, ktorý opustil alebo v prípade, ak pominú okolnosti, pre ktoré sa utečenom stal.

Palestínski utečenci

Dohovor hovorí aj o situácii, kedy ľudia, ktorí by inak spĺňali podmienky pre uznanie za utečenca, sú z tohto postavenia vylúčení. Sem patria palestínski utečenci, ktorí majú osobitnú agentúru OSN (UNRWA), ktorej úlohou je ich pomoc a ochrana.[3] Avšak, Súdny dvor Európskej únie objasnil, že palestínski utečenci môžu požiadať o azyl v EÚ a nie sú vylúčení z ochrany poskytovanej dohovorom, ak sa nachádzajú mimo územia, kde pôsobí UNRWA, pričom toto územie opustili z dôvodov mimo svojej vôle.[4]

Z postavenia utečenca je tiež vylúčená osoba, ktorá nepotrebuje ochranu preto, že štát, v ktorom sa nachádza, jej priznal práva a povinnosti, ktoré udeľujú štátnym občanom tohto štátu.[5]

Veľmi dôležitý je článok 1F, ktorý vylučuje z ochrany dohovoru ľudí, o ktorých sú vážne dôvody domnievať sa, že sa dopustili trestného činu proti mieru, trestných činov vojenských, trestných činov proti ľudskosti, alebo vážneho nepolitického trestného činu mimo štátu svojho azylu predtým, ako v ňom boli prijatí ako utečenci. Z postavenia utečenca sú vylúčení aj ľudia, o ktorých sú vážne dôvody sa domnievať, že sú vinní za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami OSN.[6]

Činy v rozpore so základnými ľudskými právami

Dohovor tak z ochrany poskytovanej utečencom priamo vylučuje ľudí, ktorí sa mohli dopustiť činov, ktoré sú z právneho ale aj z morálneho hľadiska v rozpore so základnými ľudskými právami, ako napríklad terorizmus, genocída a podobne. Na vylúčenie nie je potrebné, aby človek už bol odsúdený za spáchanie takéhoto činu, postačuje existencia „vážnych dôvodov domnievať sa“, že takéto činy spáchal.[7] Súčasťou existencie takejto domnienky ale musí byť skutočnosť, že tieto činy sú mu individuálne pričítateľné.[8]

Previerka Slovenskou informačnou službou

Vylúčenie z ochrany poskytovanej utečencom, sa tak vzťahuje na ľudí, ktorí nie sú hodní medzinárodnej ochrany. Tieto ustanovenia sú akousi vnútornou poistkou proti tomu, aby vysoká úroveň ochrany, ktorú utečencom poskytuje, bola zneužívaná na získanie takejto ochrany ľuďmi, ktorí by sa snažili vyhnúť individuálnej trestnej zodpovednosti za činy, ktorých sa dopustili. Na Slovensku je súčasťou preverovania žiadosti o azyl aj previerka, ktorú vykonáva Slovenská informačná služba. Práve ich činnosť by mala slúžiť na to, aby sa v konaní o azyle odhalilo, či konkrétny žiadateľ o azyl mohol spáchať činy, pre ktoré by mal byť vylúčený z ochrany Dohovoru. Okrem stanoviska SIS však migračný úrad ministerstva vnútra môže využiť aj správy o dianí v krajine pôvodu žiadateľa o azyl, stanoviská medzinárodných organizácií, existenciu medzinárodného zatykača, či iné dôkazy, ktoré môžu vyvolať vznik vážnych dôvodov domnievať sa, že osoba by mala byť vylúčená z ochrany poskytovanej utečencom.

Budúcnosť

Pri bližšom pohľade vidíme, že Dohovor o právnom postavení utečencov obsahuje prepracovanú definíciu toho, kedy človeka môžeme považovať za utečenca, ale aj záruky proti tomu, aby ochrana poskytovaná utečencom nebola zneužívaná ľuďmi, ktorí ju nepotrebujú, alebo jej nie sú hodní. Ak štáty uplatňujú dohovor správne, nemalo by sa stať, že ochrana je priznaná ľuďom, ktorí ju nemajú mať. No Dohovor nie je všeobjímajúcou medzinárodnou normou. Nepokrýva všetky formy bezprávia, pre ktoré môže človek mať dôvod utiecť zo svojej krajiny. Právo na to reagovalo rôzne, v EÚ sme popri Dohovore zaviedli doplnkovú ochranu, ktorá pokrýva ďalšie dôvody, ktoré naša spoločnosť považuje za hodné poskytnutia ochrany. Do budúcna však ostáva otvorená otázka tzv. klimatických utečencov, ktorí v súčasnosti nespadajú ani do jednej z vyššie menovaných kategórií a nemajú teda zaručenú primeranú medzinárodnú ochranu. No odpoveď na tento problém sa stále hľadá.

 

V ďalšej časti seriálu sa pozrieme na to, na čo má utečenec právo –  najmä právo nebyť potrestaný na nezákonné prekročenie hraníc spojené s reálnymi možnosťami cestovať, právo nenavrátania, zlúčenie rodiny a hospodárske a sociálne a kultúrne práva. 

Ak máte záujem o podobné informácie podané trochu iným spôsobom, pozrite si inovatívny E-learning na stránke Ligy za ľudské práva


 

[1] Ženevský dohovor nepozná ani slovo azyl. Azyl je forma ochrany, ktorá sa zvyčajne udeľuje utečencovi, preto by udeleniu azylu malo predchádzať konanie o určenie postavenia utečenca. V EÚ tieto dva na seba nadväzujúce postupy splynuli do azylového konania. Pre zjednodušenie v tomto článku používam „konanie o azyle“ alebo „azylové konanie“, ktorým myslím vyššie popísaný postup.

[2] UNHCR, Guidelines on International Protection No. 11.: Prima Facie Recognition of Refugee Status. Publikované 25. júna 2015, Dostupné na: http://www.unhcr.org/publications/legal/558a62299/guidelines-international-protection-11-prima-facie-recognition-refugee.html

[3] Článok 1D Dohovoru OSN o právnom postavení utečencov (ozn. MZV č.319/1996 Z. z.)

[4] K tomu bližšie rozsudky v prípade C-465/07 Elgafaji a C-31/09 Nawras Bolbol

[5] Článok 1C Dohovoru OSN o právnom postavení utečencov (ozn. MZV č. 319/1996 Z. z.)

[6] Článok 1F Dohovoru OSN o právnom postavení utečencov (ozn. MZV č. 319/1996 Z. z.)

[7] K aplikácii článku 1F vydalo UNHCR podrobné odporúčania: UNHCR: Background Note on the Application of the Exclusion Clauses: Article 1F of the 1951 Convention relating to the Status of Refugees, publikované č. septembra 2003, dostupné na: http://www.refworld.org/docid/3f5857d24.html

[8] Bližšie k vylúčeniu z postavenia utečenca podľa článku 1F v európskom azylovom práve pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-57/09 a C-101/09 z 9.11.2010 v prípadoch B. a D.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA