Prečo nemôžeme utečencov vracať do Líbye a iné otázky

Aké základné práva a ochrana vyplývajú utečencom z medzinárodnho práva? V ďalšej časti seriálu to vysvetľuje Zuzana Števulová.

Text je piatym v poradí z originálnej série: Utečenci a migrácia: Dojmy a pojmy. Autorka je riaditeľka Ligy za ľudské práva.

 

Základné práva a ochrana utečencov

To, že utečencom sa človek stáva priamo splnením podmienok Dohovoru a nie uznaním zo strany konkrétneho štátu má významné dôsledky pre jeho ochranu a pre povinnosti, ktoré štáty voči utečencom majú.

Prvé a základné právo je právo na uznanie za utečenca. Znamená to, že štáty si nemôžu vybrať, či niekoho uznajú za utečenca alebo nie. Ak človek splnil podmienky Ženevského dohovoru, každý zmluvný štát Dohovoru ho za utečenca uznať musí. Tento princíp je súčasťou právnej istoty v utečeneckom práve.

S tým súvisia aj ďalšie významné práva – právo na to, aby utečenci neboli trestaní za neoprávnené prekročenie štátnej hranice, právo na ochranu pred návratom do krajiny, kde by im hrozilo prenasledovanie a právo na zlúčenie rodiny.

Neoprávnené prekračovanie štátnej hranice

Už v čase prijatia Ženevského dohovoru si štáty uvedomovali, že väčšina utečencov, ktorí čelia prenasledovaniu, zvyčajne nemajú čas, prostriedky a ani možnosť vybaviť si pas či vízum. Útek sa často deje rýchlo, v utajení a mimo oficiálnych ciest. Niekedy môže byť to, že utečenec nemá doklady súčasťou prenasledovania. Deje sa to vtedy, keď sa prenasledovateľ snaží zabrániť vycestovaniu politického odporcu a odmieta mu vydať pas alebo sa snaží poprieť, že je prenasledovaný vôbec súčasťou obyvateľstva a odmieta mu vydať akékoľvek doklady. Takejto situácii čelia Rohingovia v Mjanmarsku, ktorých štátna moc odmieta uznať za občanov Mjanmarska a nevydáva im doklady totožnosti.

Keď sa ich prenasledovanie počas leta zhoršilo a títo ľudia museli využiť akýkoľvek spôsob, ako si mohli zachrániť život a zdravie, tak sme videli, že prekračovali štátnu hranicu mimo oficiálnych hraničných prechodov a bez dokladov. Žiadať v takejto situácii od nich, aby do Bangladéša vstúpili legálne by zrejme znamenalo, že mnoho z nich by bolo zabitých.

Práve pre takéto situácie je v Ženevskom dohovore článok 31[1], ktorý chráni utečencov pred administratívnymi alebo trestnými sankciami za nezákonný vstup alebo prítomnosť na území členských štátov. Dohovor rozpoznáva, že utečenec môže mať „dobré dôvody“, pre ktoré nemohol prísť do krajiny azylu legálne a zároveň zdôrazňuje, že ľudia v núdzi nemusia pricestovať do krajiny v súlade s domácim právom preto, aby mohli požiadať o azyl. Spoločne s princípom non-refoulement, právom každej osoby slobodne opustiť krajinu a s právom každého človeka žiadať o azyl, poskytuje tento článok utečencom právo na (aspoň dočasné) prijatie do krajiny za účelom posúdenia jeho žiadosti o azyl.

Princíp non-refoulement 

Tretím dôležitým právom, ktoré Dohovor utečencom priznáva, je právo nebyť navrátený do krajiny, kde by utečencovi hrozilo prenasledovanie[2]. Toto právo nazývame princíp non-refoulement. V Dohovore sa toto právo vzťahuje len na utečencov, ktorí nie sú hrozbou pre bezpečnosť štátu alebo pre spoločnosť.[3]

Toto právo sa medzičasom stalo súčasťou medzinárodného obyčajového práva a jeho význam presiahol samotný Dohovor. Pre nás je dôležité spojenie princípu non-refoulement a ochrany spadajúcej pod článok 3 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv, ktorý má povahu absolútneho práva. To znamená, že od ochrany, ktoré toto právo poskytuje, nemožno ustúpiť ani v prípade ohrozenia národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku.[4]

Právo nebyť mučený, vrátane práva nebyť vrátený do situácie, kde by mu mučenie hrozilo, má každý človek, bez ohľadu na svoju osobu alebo činy, ktoré spáchal. EDĽP sa však vzťahuje len členské štáty Rady Európy a teda vo všeobecnosti na ľudí, ktorí sa nachádzajú v moci alebo pod kontrolou týchto štátov. To, čo znamená „v moci a pod kontrolou“ niekoľkokrát vysvetlil Európsky súd pre ľudské práva v prípadoch, ktoré sa týkali lodí plávajúcich na mori pod vlajkou jedného z členských štátov, alebo lietadiel registrovaných v členskom štáte Rady Európy. Ako Súd zdôraznil v prípade v prípade Hirsi Jamaa a ostatní[5], „tam, kde je vykonávaná kontrola nad niekým, ide o de iure kontrolu vykonávanú konkrétnym štátom nad jednotlivcom.“ V takomto prípade je teda možné dovolávať sa extrateritoriálnej aplikácie EDĽP. Prípad Hirsi Jamaa a ostatní je dôležitý aj pre súčasné dianie v Stredozemnom mori a návraty do Líbye, keďže Súd uznal Taliansko za zodpovedné z porušenia čl. 3 v prípade migrantov, ktorých zadržalo talianske námorníctvo na voľnom mori a vrátilo ich do Líbye, čím ich vystavili riziku mučenia. Preto nie je možné, aby posádky európskych lodí plávajúcich v Stredozemnom mori, ktoré zachránia utečencov a migrantov, týchto vrátili na územie Líbye. Inou je ale otázka zodpovednosti líbyjskej námornej stráže, na ktorú sa EDĽP nevzťahuje.

Právo na zlúčenie rodiny

Princíp jednoty rodiny a jej ochrany sa objavuje v mnohých medzinárodných právnych dokumentoch, napríklad vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, alebo v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv. V Dohovore o právnom postavení utečencov nie je toto právo výslovne uvedené, avšak v Záverečnom vyhlásení Konferencie, na ktorej bol Dohovor schválený, sa nachádza odporúčanie štátom, aby prijali opatrenia na zabezpečenie jednoty rodiny utečencov. Tieto odporúčania väčšina štátov rešpektuje.

U nás – v EÚ a na Slovensku, je princíp jednoty rodiny a z neho vyplývajúce právo na zlúčenie rodiny vyjadrené v zákone o azyle prostredníctvom udelenia azylu za účelom zlúčenia rodiny (§ 10) a poskytnutím doplnkovej ochrany za účelom zlúčenia rodiny (§ 13b). Ide vlastne o to, že v prípade, ak je jeden z členov rodiny uznaný za utečenca, predpokladá sa, že rovnaké dôvody budú mať aj ostatní členovia rodiny. To však neznamená, že by ostatní členovia rodiny nemohli mať aj svoje vlastné dôvody, pre ktoré môžu byť za utečencov uznaní samostatne, nezávisle na postavení iného člena. Právo na zlúčenie rodiny sa vzťahuje len na najbližšiu rodinu – manžela alebo manželku, deti mladšie ako 18 rokov, alebo v prípade, ak ide o maloleté dieťa, na jeho rodičov, či osobu, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti.

Rodinní príslušníci sa musia nachádzať na území Slovenska a musia so zlúčením vopred písomne súhlasiť. Pre situáciu, kedy z krajiny najskôr utečie jeden člen rodiny, vydáva Slovensko rodinným príslušníkom utečenca alebo osoby s doplnkovou ochranou národné vízum s výnimkou, ak by rodinný príslušník ohrozoval bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. V praxi však proces zlúčenia rodiny komplikuje to, že Slovensko nemá hustú sieť ambasád a pre utečencov býva osobitne ťažké prekonať vzdialenosť, ale aj veľké finančné náklady, aby sa ich rodinní príslušníci na našu ambasádu dostali.

Hospodárske, sociálne a kultúrne práva

Veľkú časť Dohovoru zahŕňajú hospodárske, sociálne a kultúrne práva utečencov, teda zaobchádzanie, ktoré by im malo byť zo strany štátov poskytnuté. Z tejto konštrukcie je zrejmé, že tvorcovia dohovoru mali záujem na tom, aby samotní utečenci neboli bremenom pre prijímajúce štáty, ale aby čo najskôr mohli byť samostatní, chodiť do školy, zamestnať sa, podnikať či cestovať.

Dohovor tak kladie veľký dôraz nielen na to, koho uznávame za utečenca, ale najmä na to, aby utečenci mali možnosť viesť samostatný aktívny a sebestačný život. Na dosiahnutie tohto je veľmi dôležité, aby utečenci mohli čo najskôr po deklarovaní svojho postavenia začať viesť normálny život v novej krajine. Tento proces sa volá integrácia. V modernej histórii sme však dlhodobo svedkami toho, že dôraz na integráciu do spoločnosti je kladený najmä na utečencov, ktorí prichádzajú do EÚ alebo do ďalších štátov tzv. globálneho Severu. V prípade krajín, ktoré sú dlhodobo preťažené počtom utečencov, ktorých hostia na svojom území, ako napríklad Keňa, Pakistan, či Turecko, bolo alebo je dlhodobo problémom umožniť utečencom integráciu do miestnej spoločnosti a mnohí utečenci sú tak z participácie na živote krajiny vylúčení aj po celý svoj život. To spôsobuje, že nevidiac perspektívu v krajine tzv. prvého azylu, rozhodnú sa cestovať ďalej, do krajín o ktorých predpokladajú, že v nich majú oni a ich rodiny lepšie šance na začlenenie.

S tým, ako sa však cestovanie pre utečencov stáva komplikovanejšie, menia sa aj spôsoby starostlivosti o utečencov. Kým v minulosti boli v krajinách, kde je najviac utečencov prevažne rôzne dočasné stanové tábory a ľudia v nich boli závislí na humanitárnej pomoci, v súčasnosti žije viac ako polovica utečencov v mestách. Najväčšie medzinárodné humanitárne organizácie ako UNHCR postupne zisťujú, že aj v krajinách prvého azylu musia prejsť od humanitárnej pomoci utečencom k pomoci, ktorá im prinesie príležitosti na zamestnanie a podnikanie. Pod tlakom Svetovej banky tak vznikajú projekty rôznych špeciálnych ekonomických zón, ktoré by mali pomôcť krajinám najviac zaťaženým príchodom utečencov v situácii, kedy ostatné krajiny nechcú pomôcť prijatím aspoň časti utečencov na svoje územie presídlením. Cieľom špeciálnych ekonomických zón je vytvoriť v krajinách ako Jordánsko investičné príležitosti pre zahraničné spoločnosti, ktoré prinesú prácu tam dlhodobo žijúcim utečencom ale aj domácim.[6]

 

Ak máte záujem o podobné informácie podané trochu iným spôsobom, pozrite si inovatívny E-learning na stránke Ligy za ľudské práva

 


[1] Zmluvné štáty sa zaväzujú, že nebudú trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov, ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené podľa článku 1, vstúpia na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú bez povolenia, za predpokladu, že sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť.

[2] Článok 33 ods. 1 Dohovoru upravuje:
Žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov.

[3] Podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru, „Výhody tohto ustanovenia však nemôže požadovať utečenec, ktorého odôvodnene možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť štátu, v ktorom sa nachádza, alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného z osobitne závažného trestného činu, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto štátu.“

[4] V prípade čl. 33 Dohovoru platí obmedzenie uvedené v ods. 2, ktoré upravuje dve situácie, kedy je možné odstúpiť od práva utečenca nebyť navrátený do situácie prenasledovania, ale čl. 3 EDĽP, resp. ďalšie medzinárodné dohovory deklarujú absolútne právo každého človeka nebyť vystavený mučeniu a poskytujú tak ľuďom širšiu ochranu ako čl. 33 Dohovoru, ktorý sa vzťahuje len na utečencov.

[5] Hirsi Jamaa a ostatní proti Taliansku, sťažnosť č. 27765/09, rozsudok zo dňa 23.2.2012 , § 77: „Where there is control over another, this is de jure control exercised by the State in question over the individuals concerned.

[6] Betts, A., Collier, P.: Jordan’s Refugee Experience, A New Model For Helping the Displaced, publ. 28. apríla 2016, dostupné na:  https://www.foreignaffairs.com/articles/middle-east/2016-04-28/jordans-refugee-experiment

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA