Slovensko má silnú tradíciu prijímania utečencov

Zuzana Števulová pokračuje v historickej sonde zhrnutím československej histórie prijímania utečencov z rôznych kútov sveta.

Text je tretím v poradí z originálnej série: Utečenci a migrácia: Dojmy a pojmy. Autorka je riaditeľka Ligy za ľudské práva.

 

Na Slovensku sa nám často javí, že problémy utečencov sa nás netýkajú a že s touto témou nemáme žiadne skúsenosti. Pri bližšom pohľade do histórie – tej bližšej ako aj tej vzdialenejšej ale zistíme, že v skutočnosti má naša krajina s utečencami bohaté skúsenosti. Nie, nehovorím teraz o Slovákoch a Čechoch, ktorí utiekli pred nacizmom, komunizmom či v 90tych rokoch pred mafiánskym štátom a nespravodlivosťou. V tejto časti seriálu o utečencom práve sa pozrieme na históriu prijímania utečencov Československom a neskôr samostatným Slovenskom, ktorá sa pripomína len veľmi málo.

Ruskí utečenci s Nansenovým pasom

V prvom rade treba začať obdobím medzi dvoma vojnami. Medzivojnové Československo bolo totiž známe aj tým, že prijalo tisícky ruských utečencov (v súvislosti s ich vysídlením po ruskej revolúcii a prvej svetovej vojne), o čom sa zachovali aj viaceré dokumenty. Československo – v spolupráci s Červeným krížom ale aj samostatne – prijímalo najmä tieto kategórie osôb: invalidov, seniorov, ženy a deti; utečencov, ktorí boli schopní pracovať, pričom Československo sa zaviazalo poskytnúť im prácu a to najmä v poľnohospodárstve; utečencov, ktorí vykonávali najmä duševnú prácu (vedci, spisovatelia a pod.), ktorým sme sa zaviazali poskytnúť aj finančnú pomoc na pokračovanie v tejto činnosti, stredoškolských študentov a vysokoškolákov.

 

Od kláštorov a nórskeho polárnika až po globálnu dohodu o utečencoch

 

Pomoc, ktorú títo ľudia dostávali, bola na veľmi vysokej úrovni, najmä pokiaľ ide o vysokoškolských študentov. Mnohí z týchto utečencov sa uplatnili v rôznych sférach života či už v Československu alebo v zahraničí, ale pod vplyvom blížiacej sa druhej svetovej vojny a antisemitizmu neskôr aj mnoho z nich z Československa pred vojnou odišlo či utieklo.[1]

Z vlastnej skúsenosti viem, že sa stále dajú na Slovensku stretnúť ľudia, ktorí si spomínajú, že ich starí rodičia boli takýmito utečencami a medzi osobnými dokumentmi majú odložený Nansenov pas.

Grécki utečenci

Veľmi podobne sme sa neskôr zachovali ku gréckym utečencom po druhej svetovej vojne, kedy k nám prišli tisíce gréckych detí a neskôr aj ich príbuzných utekajúcich pred občianskou vojnou v ich krajine (cca 14 tis. ľudí v r. 1948-1950). Najskôr sa predpokladalo, že sa čoskoro budú môcť vrátiť domov, preto boli prvé roky tieto deti sústredené spoločne a vyučovali sa prevažne v gréčtine. Neskôr, keď bolo jasné, že otázka návratu je nemožná, začalo sa s postupnou integráciou gréckych detí do československej spoločnosti, pričom prevažná väčšina z nich sa usídlila v Čechách.

Množstvo týchto ľudí odišlo až v 70tych rokoch minulého storočia, keď sa pomery v Grécku uvoľnili a vláda zaručila navrátilcom ochranu. Dodnes je však – najmä v Čechách, ľudia, ktorí tu ostali, získali občianstvo a ich deti a vnuci žijú medzi nami bez toho, aby sme vôbec vedeli, že ich predkovia boli u nás ani nie v tak dávnej dobe utečencami.[2]

Vojna v Juhoslávii

Po tretí raz sme zaznamenali príchod väčšieho počtu utečencov v 90tych rokoch dvadsiateho storočia. Išlo o ľudí z bývalej Juhoslávie, vysídlených v dôsledku občianskej vojny. Dobový článok z r. 1995 v denníku SME hovorí o tom, že Slovensko poskytovalo ľuďom, ktorí utiekli pred vojnou tzv. dočasné útočisko, nie azyl, a nazývalo ich odídencami. To preto, že sa predpokladalo, že títo ľudia sa budú môcť čoskoro vrátiť domov, keď sa vojna skončí.[3] Neskôr sa tak skutočne aj stalo, po skončení vojny sa títo odídenci vrátili do nových krajín, ale znovu, viacerí z nich u nás našli nový domov a ich deti sa už narodili ako slovenskí štátni občania.

Skúsenosť máme aj s mandátnymi utečencami z Arménska, ktorých za utečencov na našom území v 90tych rokoch uznalo UNHCR mimo azylovej procedúry SR.

 

Utečenci a migrácia: Dojmy a pojmy

 

Dočasná ochrana, ktorá sa neuplatňuje

Mimochodom, inštitút dočasného útočiska pretrval až do dnešného dňa.[4] V reakcii na exodus utečencov z bývalej Juhoslávie prijala Európska únia smernicu o dočasnej ochrane[5], ktorá by mala byť aktivovaná v prípade, ak do EÚ príde naraz veľký počet utečencov z krajiny, kde zúri vojna, endemické násilie, humanitárna katastrofa, alebo sústavné či hromadné porušovanie ľudských práv. V takom prípade, by mali zástupcovia členských štátov na pôde Rady Európskej únie rozhodnúť o poskytnutí dočasného útočiska takýmto ľuďom, na základe čoho im jednotlivé členské štáty začnú v skrátenom a zjednodušenom konaní udeľovať ochranu a povolenie na pobyt.

Avšak, táto smernica nebola dodnes nikdy aktivovaná, a to ani počas leta 2015, kedy EÚ čelila príchodu veľkého počtu utečencov. Nie je veľmi jasné, prečo k tomu nedošlo, v súčasnosti sa však v súvislosti v reformou spoločného azylového systému vedú aj rozhovory o tom, či v budúcnosti bude možné (a kedy) túto smernicu aplikovať, alebo sa stane obsolétnou.

Štatistiky

Z tohto krátkeho historického exkurzu je zrejmé, že Slovensko má bohaté skúsenosti s prijímaním utečencov počas celého dvadsiateho storočia. Zatiaľ čo najskôr to boli prevažne utečenci z Európy, od začiatku deväťdesiatych rokov sú to stále viac aj ľudia z Afganistanu, Iraku, či iných ne-európskych krajín. Podľa štatistík, ktoré uvádza migračný úrad ministerstva vnútra, za obdobie od 01.01.1992 do 30.09.2017, sme najviac utečencov prijali z Afganistanu (246) a Iraku (209). Potom nasleduje – s veľkým početným odstupom – bývalá Juhoslávia a Rumunsko (obe 37), Bosna a Hercegovina (36), Arménsko a Kuba (34) a Somálsko (31).

Zaujímavé tiež je, že zatiaľ čo v minulosti sme aktívne organizovali príchod a prijatie tisícok utečencov, v ére samostatnosti Slovenska sa zorganizovalo len jedno viacpočetné prijatie irackých vnútorných vysídlencov (149 osôb) v roku 2015. Ostatní utečenci, ktorí za posledných 25 rokov prišli do našej krajiny, tak museli urobiť spontánne a v prevažnej väčšine prípadov veľmi nebezpečnou a nelegálnou cestou. Bude zaujímavé sledovať, či Slovensko v blízkej budúcnosti nadviaže na tradíciu Československa z dvadsiateho storočia a bude sa významnejšie podieľať na prijímaní súčasných utečencov a pomoci krajinám, ktoré sú nad spravodlivú mieru zaťažené starostlivosťou o nich. Doterajšia historická skúsenosť krajiny k tomu dáva dobrý základ.

Za konzultáciu k prípadu arménskych mandátnych utečencov v SR by som chcela poďakovať riaditeľovi migračného úradu Ministerstva vnútra SR, p. Bernardovi Priecelovi. Názory vyjadrené v tomto článku sú moje vlastné.

 


[1] Kopřivová, Anastasie: Osudy ruské emigrace v Československu, dostupné na: https://www.ustrcr.cz/data/pdf/pamet-dejiny/pad1502/027-034.pdf

[2] Prevzaté z: Jancura, Vladimír: Prílev utečencov z Grécka? Už sme to zažili. In: Pravda, 29.7.2015: https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/362873-prilev-utecencov-z-grecka-uz-sme-to-zazili/

[3] SME: Na Slovensku hľadajú občania bývalej Juhoslávie zväčša len dočasné útočisko, publikované dňa 19. augusta 1995, dostupné na: https://www.sme.sk/c/2128758/na-slovensku-hladaju-obcania-byvalej-juhoslavie-zvacsa-len-docasne-utocisko.html

[4] Pozri §30 a nasledujúce zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov  v platnom a účinnom znení.

[5] Smernica Rady 2001/55/ES z 20. júla 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA